Vyrastala v katolíckej škole s mníškami, dnes je z nej drag queen. Mexičanka Tanya Benito žije na Slovensku už šesť rokov. Cez deň pracuje v korporáte, v noci sa z nej na pôdiu stáva Spizy G a na Dúhovom Pride vo Viedni sa stala Miss Pride 2024.
Bratislavu miluje a za život v Mexiku by ju nevymenila. „Páči sa mi pomalé tempo, akým tu ľudia žijú oproti iným veľkomestám. Ľudia tu majú viac rovnováhy medzi prácou a osobným životom,“ hovorí.
Na Slovákoch má rada ich úprimnosť. Hovorí, že nič neskryjú a emócie im vidno v tvári. „Keď vojdeš do miestnosti plnej Slovákov, hneď vieš, čo si myslia. Na ich reči tela vidno, keď sa im niečo nepáči. Sú to veľmi úprimní ľudia.“
Zo Spizy G vyžaruje toľko energie, že pri rozhovore s ňou ani nepotrebujete kávu, na úvod ma hneď ponúka bielou čokoládou. „Mexičania sú veľmi srdeční ľudia,“ hovorí. „Som rada, že som zostala na Slovensku sama sebou.“
Majiteľ indického bistra: V Indii máme kultúru streetfoodu, na Slovensku je kultúra alkoholu Čítajte Ako si sa vlastne dostala do Bratislavy?
Bolo to ako z telenovely. Bratislava bola prvé miesto, ktoré som v Európe navštívila. Keď som sa z hotela pozerala na Obchodnú ulicu, povedala som si, že tu chcem raz žiť. O sedem mesiacov neskôr ma sem presunuli v rámci transferov vo firme, kde som pracovala.
Stretla som tu aj môjho manžela, ktorý je Slovák. Už som tu šiesty rok a musím povedať, že milujem Slovensko.
Slovensko musí byť veľmi odlišné od Mexika. Mala si kultúrny šok?
Áno, najmä preto, že som veľmi zhovorčivá. Zrazu som musela dodržiavať nepísané pravidlá, napríklad sa nerozprávať s cudzími ľuďmi v autobuse. Slováci sú celkovo dosť rezervovaní ľudia, no pochopila som, z čoho to vychádza.
Vždy treba brať do úvahy aj históriu a kultúru danej krajiny. Stále som tu sama sebou, no snažím sa prispôsobiť slovenskej mentalite. Táto krajina ma naozaj veľa naučila.
Je to už tvoj druhý domov?
Áno, nechcela by som sa už vrátiť do Mexika. Zvykla som si na príjemnú veľkosť Bratislavy, pomalé tempo tohto mesta. V Monterrey som sa budila o piatej len preto, aby som sa dostala do práce na siedmu. Nežila som, len som prežívala.
Slováci majú viac rovnováhy medzi pracovným a osobným životom. Tu si môžem život užívať.
Tanya žije na Slovensku už 6 rokov. (zdroj: Marko Erd)Trvalo ti chvíľu, kým si si tu vytvorila dobré priateľstvá?
Vždy som tu veľa ľudí poznala, no nejakú dobu trvalo, kým som si našla naozaj dobrých priateľov. Najlepších kamarátov mám v práci a patria medzi nich Slováci, Portugalci, Chorváti či ďalšie národy.
Aké bolo pre teba integrovať sa do slovenskej rodiny?
Na začiatku to bolo dosť náročné, najmä preto, že neviem dobre po slovensky. Nebola som úplne sama sebou, snažila som sa jednoducho zapadnúť.
Viem, že pre moju svokru môže byť ťažšie pochopiť, čo robím. Zároveň si uvedomujem, že je to pre ňu niečo nové, s čím sa predtým nestretla.
Jedna z obľúbených vecí na mojej slovenskej rodine sú Vianoce. Kapustnica s klobásou a slivkami, vyprážaný kapor či vianočné filmy. Nie som veľmi zvyknutá na to, že je doma tak ticho – v Mexiku sa vždy veľa rozprávame. Slováci pozerajú cez Vianoce filmy a namiesto toho, aby sa rozprávali, pri tom skôr relaxujú. No zvykla som si na to, že je to čas, keď sa môžeme stíšiť a reflektovať.
V čom sme Mexičanom podobní a v čom, naopak, odlišní?
Tie podobnosti, to je celkom ťažká otázka. Asi v tom, že aj Mexičania aj Slováci chcú jednoducho žiť plnohodnotný život a nachádzať hlboké priateľstvá. Na Slovákoch však veľmi oceňujem ich úprimnosť. V Mexiku sú všetci milí, no ťažko povedať, čo si v skutočnosti myslia.
Všimla som si, že Slovákom sa veľmi odzrkadľujú emócie v tvári. Na ich reči tela vidno, čo si myslia, aj keď si to možno neuvedomujú.
Keď sa povie Mexiko, človeku hneď napadne seriál Narcos Mexico. Stretávaš sa s častými otázkami ohľadom kriminality či drog?
Áno, no už to nie je také, aké to bolo v minulosti. Netreba veriť všetkému, čo uvidíš v televízii. Je dôležité myslieť kriticky a rozprávať sa s ľuďmi, ktorí tam žijú.
Je však dôležité myslieť na prevenciu, napríklad nechodiť na diaľnicu o druhej v noci. Môžeš však normálne chodiť von a užívať si nočný život, no zároveň sa správať obozretne.
Cítiš sa tu bezpečnejšie než v Mexiku?
Ako žena sa tu cítim bezpečnejšie najmä v noci. Keď sa vraciaš domov z klubu v Mexiku, stále na teba pískajú z auta. Aj keď máš na sebe tepláky a mikinu.
Pamätám si, ako som tu raz videla extrémne opité dievča, ktoré sa potácalo domov a nikto sa jej neprihovoril, ani na ňu nič neskúšal. Hovorila som si, aké je skvelé žiť v takom bezpečnom meste.
Miss Vienna Pride. (zdroj: Instagram/@ispizyg)V Mexiku sú legálne sobáše ľudí rovnakého pohlavia, homosexualita je vo vašej spoločnosti výraznejšie akceptovaná. Vnímaš Mexiko ako bezpečnejšiu krajinu pre LGBTI+ ľudí?
Osobne nemám skúsenosť, že by na mňa niekto v Mexiku verbálne útočil, keď som sa držala za ruku s najlepšou kamarátkou. Je tam však kultúra „mačizmu“, takže občas na túto tému započuješ nejaké poznámky.
Veľmi to aj závisí od toho, v akej časti krajiny práve si. Napríklad v ružových zónach v Mexiko City alebo Monterrey sa kvír ľudia cítia naozaj bezpečne.
Veci sa zmenili najmä potom, keď zlegalizovali manželstvá párov rovnakého pohlavia. Dá sa teda povedať, že v Mexiku sa ako kvír človek cítim bezpečnejšie než v Bratislave.
Čo by si robila, keby mal niekto na Slovensku nevhodný komentár?
V Mexiku máme také porekadlo ešte z čias veľkej revolúcie v 1910. Radšej by som žila a zomrela pevne na nohách než na kolenách.
Nebála by som sa tu držať dievča za ruku. Ak by na mňa niekto reagoval útočne, asi by som sa na nich len ticho pozrela a snažila sa pochopiť, odkiaľ to pramení. Šťastní a naplnení ľudia totiž nemajú čas na to, že sa snažia zničiť život iných ľudí.
Problém je aj hanlivý slovník slovenských politikov, ktorí sa neboja verejne urážať LGBTI+ ľudí v médiách či na sociálnych sieťach. Bolo by toto tolerované spoločnosťou v Mexiku?
V Mexiku máme špeciálnu komisiu, ktorá sa zaoberá právami LGBTI+ ľudí. Dávajú na takéto veci pozor. Okrem toho som hrdá na to, že máme prezidentku, ktorá je žena. Vo svojich prejavoch dokonca spomína transrodových ľudí.
Nenávisť voči LGBTI+ na sociálnych médiách nie je zďaleka na takom stupni ako na Slovensku. Niečo sa tu deje.
Myslím si, že slovenským politikom ide najmä o to, aby udržali ľudí v strachu a mohli ich lepšie kontrolovať. Namiesto toho, aby ukazovali na ostatných, by sa však mali pozrieť do zrkadla. Kvír ľudia tu predsa vždy boli. Nie je to žiadny trend ani nič nové.
Nenávisť voči LGBTI+ vyústila na Slovensku až v teroristický čin v Teplárni.
Je šialené, čo sa stalo. Bola som z toho v šoku. Občas som chodievala do Teplárne, len tak sa rozprávať s ľuďmi a počúvať ich príbehy. Vždy som sedávala vonku.
Chcela som tam ísť aj v ten večer. Úplnou náhodou som sa nakoniec rozhodla, že nepôjdem, lebo som bola unavená.
Nevedela som, že sa niečo deje a zrazu mi len začali chodiť esemesky. Ľudia sa ma pýtali, kde som a či som v poriadku. Takže ma zachránilo jedno rozhodnutie.
Ako tvoja rodina prijala tvoj coming out?
Coming-outu som sa strašne bála. Pamätám si, že v ten deň nám prestala fungovať elektrina. Sedeli sme pri sviečkach a púšťali si Lanu Del Rey. Pred otcom som spomenula, že je nádherná, a on sa ma spýtal, prečo to hovorím.
Ja som mu na to odpovedala, oci, veď vieš, že som bisexuálka, nie? Moja mama vtedy povedala, že to celý čas vedela. Z nejakého dôvodu to však bolo pre ňu ťažšie prijať. Dnes ma ale vo všetkom podporuje, je úžasná.
Zvyšok rodiny o tom dlho nevedel, lebo sú dosť konzervatívni veriaci.
Takže si vyrástla v pomerne konzervatívnom katolíckom prostredí.
Áno, na škole nás učili mníšky. Za túto výchovu som však vďačná, učila som sa od nich veľa o ľudskosti a pomáhaní druhým.
Sama seba považujem za katolíčku. Zakaždým, keď vo Viedni chystám drag show, sa idem predtým do kostola pomodliť. Cítim sa v živote požehnaná a snažím sa nebrať veci ako samozrejmosť. Byť vďačná.
Boli už rodičia na tvojej drag show?
Áno, pred troma týždňami ma videli na vystúpení s Pandorou Nox. Keď som tancovala na pesničku od Linkin Park, môj otec plakal od dojatia. Povedal mi, že je krásne, s akou vášňou vystupujem. Podľa neho som sa pre túto prácu narodila.
Počas dňa pracuješ na finančnom oddelení v korporáte, večer vychádzaš na stage ako Spizy G. Kedy si začala žiť tento „dvojitý život“?
Ako veľa ďalších som objavila drag vďaka televíznej show RuPaul´s Drag Race. Videla som tam extravaganciu, s ktorou som sa vedela stotožniť. Moja mama tiež pracovala v televízii a vždy som bola nejakým spôsobom obklopená excentrickými ľuďmi, mejkapom či umelým perím.
Keď som sa sem presťahovala, bola som na kurze, ktorý viedli drag queens Liquid The Queen a Cherry Woods. Tam som si uvedomila, že aj ja by som mohla robiť drag.
Neskôr som tancovala na slovenských platformách Ball of Shame alebo Drag Rift. Párkrát som účinkovala aj v Teplárni.
A potom si sa stala Miss Vienna Pride 2024.
Bola to šialená zhoda náhod. Všetko začalo pred rokom, keď som napísala rakúskej drag queen Pandore Nox ohľadom workshopov. Všimla si, že robím drag a povedala mi, aby som s ňou vystupovala vo Viedni.
Neskôr som sa vďaka príležitosti, ktorú mi dala, dostala na Miss Pride. Túto súťaž som vyhrala. Deň po tom som vystupovala pred 50-tisíc ľuďmi na hlavnom pódiu.
Prečo Spizy G?
Chcela som niečo, čo súvisí s mojím mexickým pôvodom, preto som sa hrala so slovom „spicy“, čo je v preklade pikantné. Okrem toho toto slovo sa v angličtine používa aj vtedy, keď v človeku niečo vyvolá určitú senzáciu. A ja som spokojná, keď v divákovi vyvolám silné emócie.
Písmeno G je najmä kvôli Lady Gaga, lebo ju zbožňujem. Tiež kvôli mojim rodičom – Gabrielle a Gerardovi. Títo traja ľudia ma ovplyvnili ako človeka, aj ako umelkyňu.
Čo je pre teba drag?
Je to moja druhá práca aj moja vášeň. Okrem toho je to spôsob, akým sa spojiť s ľuďmi. Nie je to totiž len o mne, no aj o vnímaní publika.
Drag je svojím spôsobom liečivý. Nikdy by som sa v ňom nedostala tam, kde som, keby ma nepodporovali ľudia ako Madrid, Roman, Lotta Love či Monika Velvet.
Spoločnosť na nás neustále dáva rôzne nálepky, no v konečnom dôsledku sme všetci rovnakí. Drag oslavuje našu ľudskosť a jedinečnosť.
