Keď mala devätnásť rokov a začínala študovať na vysokej škole, opuchol jej prst na ruke. Ivana Karelová si vtedy myslela, že to iba prehnala s tréningom.
Opuch však neustupoval, a tak sa vybrala k lekárovi, ktorý jej diagnostikoval reumatoidnú artritídu. Na Slovensku týmto ochorením trpí viac ako 33-tisíc osôb.
Mladý Slovák bol na 11-týždňovej dobrovoľnej vojenčine. V našej armáde logiku nehľadajte, hovorí Čítajte Ivana začala pociťovať bolesti, pre ktoré sa ráno takmer nevedela postaviť z postele. Sama nedokázala ani len prejsť na toaletu. O reumatoidnej artritíde v tom čase nemala dostatok informácií, spoliehala sa na lekára, ktorý jej liečbu zanedbal.
Prvý rok ochorenia bez liečby jej spôsobili trvalé deformácie na rukách.
Napriek všetkým prekážkam diagnózu postupne akceptovala ako súčasť samej seba a dnes sa naplno venuje práci špeciálnej pedagogičky aj fitnesu.
Hovorí, že nechcela ľútosť, nechcela sa ani hrať na obeť, snaží sa šíriť povedomie o tom, čo reumatoidná artritída spôsobuje. Ľudia, ktorí ňou trpia, môžu na prvý pohľad vyzerať úplne zdravo, ale v skutočnosti prežívať peklo.
Väčšina ľudí si stále myslí, že reumatoidná artritída (RA) je ochorenie, ktoré postihuje výlučne staršiu generáciu. Tebe ju však diagnostikovali, keď si mala 19 rokov.
Tie pocity si stále pamätám, aj keď dnes sa cítim ako normálny bežný človek. Bolo to ťažké, pretože mladý zdravý človek, ktorý športuje, nemá absolútne žiadne poňatie o tom, čo to znamená mať reumatoidnú artritídu.
Najmä vtedy, keď to príde ako blesk z jasného neba. Bola som človek, ktorý aktívne športoval, ale zrazu som vo veľkých bolestiach zostala ležať na posteli. Nevedela som, čo so mnou bude ďalej.
Lekár, ku ktorému som chodila, moju diagnózu od začiatku zľahčoval. Liečbu mi nenastavil žiadnu, povedal mi, že som mladá a zvládnem to. Problém bol v tom, že som mala čoraz intenzívnejšie bolesti, a tak som odišla k inej lekárke. Vďaka nej som sa začala liečiť, ale už mi navždy zostali trvalé deformácie kĺbov na rukách.
Hovorila si, že choroba u teba začala opuchom prstu na ruke, čo si spočiatku považovala za veľmi nevinný príznak a predpokladala si, že si to len prehnala s tréningom.
Áno, robila som ľahkú atletiku, od základnej školy som sa stále venovala športu. V čase, keď mi diagnostikovali RA, som mala dvojfázové tréningy, bola som často unavená a mala som len pocit, že som sa pretrénovala.
Začala som chodiť na vysokú školu, tak som bolesti a únavu pripisovala týmto zmenám. Nepripúšťala som si, že by som mohla byť akokoľvek chorá. Až pani doktorka, ku ktorej som prešla, ma uviedla do obrazu.
Ten proces bol veľmi rýchly, len liečba nebola adekvátne nastavená môjmu stavu. Príznaky som pritom mala naozaj nevinné, vôbec som netušila, že by to mohlo prerásť do niečoho vážneho.
Ako dlho ti trvalo, kým si vtedy s opuchnutým prstom zašla k lekárovi?
