Keď si prvýkrát sadol do lietadla, vybral sa rovno na študijný pobyt do USA. Patrikovi Palugovi za oceánom cestovanie učarovalo natoľko, že keď sa vrátil domov, táto vášeň postupne prerástla do vlastnej cestovnej kancelárie.
Dnes šéfuje cestovke Flying Banana, ktorá za rok zorganizuje desiatky zájazdov prevažne pre mladšiu klientelu.
Pre Closer v rozhovore porozprával o tom, ako mu niekto prvýkrát zaplatil 50 eur za prípravu zájazdu, o tom, prečo musel firmu nakoniec z Oravy presťahovať do Bratislavy, o krízových situáciách na zájazdoch, ale aj o mentalite slovenských podnikateľov.
"Väčšina nových firiem má nápad a hľadá klientov. Ja som mal výhodu v tom, že som potenciálnych klientov zbieral viac ako dva roky," hovorí Patrik o začiatkoch.
Tvoja cestovná kancelária Flying Banana minulý rok dosiahla tržby viac ako dva milióny eur. Aký je to pocit, šéfovať projektu, ktorý si sám vybudoval od nuly?
Nijak vážne to neberiem. Na strednej škole som sa dostal na výmenný pobyt do USA, kde som rok strávil v Kentucky. To ma oťukalo v cestovaní. Pochopil som, že človek vie cestovať aj sám a bez dobrej angličtiny.
Keď som tam letel, bol to môj prvý let v živote. V Chicagu som zmeškal let, vďaka čomu som dostal zadarmo štvorhviezdičkový hotel a voucher na jedlo. Dovtedy som sa cestovania bál, ale takýto zážitok sa mi pozdával.
Rozšírilo ti to obzory v cestovaní?
V USA som zmaturoval, preskočil som posledný ročník na strednej a rovno šiel študovať do Krakova. Začal som hľadať dostupné spôsoby, ako cestovať. Prešiel som Thajsko, Maldivy či Mexiko, čo v tom čase ešte nebolo také bežné ako teraz.
Všetci sa ma na to pýtali, tak som si povedal, že ľudí naučím, ako sa dá cestovať lacnejšie. Založil som si blog o cestovaní, ktorý sa volal Flying Banana - cestuj za pár šupiek. Fungoval som na facebooku, kde som pridával tipy na letenky a výlety.
Po čase sa mi tam nazbieralo okolo 20-tisíc followerov. Raz sa ma mama spýtala, či si nechcem od ľudí pýtať po symbolickom eure, pretože celý čas všetkým pomáham úplne zadarmo. Povedal som jej, že ma baví pomáhať nezištne.
Kedy si sa rozhodol zmeniť svoje hobby na podnikanie?
Približne dva a pol roka som ľuďom radil zadarmo, ale čím ďalej, tým viac sledovateľov odo mňa chcelo, aby som im pripravil zájazd za peniaze. Prípadne sa ku mne chceli pridať.
Jednej slečne som potom pripravil zájazd na Srí Lanku, páčilo sa jej to a trvala na tom, že mi za to chce zaplatiť. Odmietal som, ale neustúpila a poslala mi 50 eur. To bolo prvýkrát, čo mi niekto zaplatil za prípravu zájazdu.
Začiatkom mája 2016 som sa rozhodol založiť cestovku. Väčšina nových firiem má nápad a hľadá klientov. Ja som mal výhodu v tom, že som potenciálnych klientov zbieral viac ako dva roky. Vďaka tomu som mal oveľa jednoduchší štart ako iné firmy, ktoré vzniknú na zelenej lúke.
(zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Do akej destinácie si zorganizoval prvý zájazd?
Mal som kúpený výlet pre rodičov do Ríma, ale otec si zranil nohu a nemohol ísť. Povedal som si, že pôjdem sám, ale pripravím rovno svoj prvý výlet pre cestovku. Rím som spojil s Pompejami aj Vezuvom a celé som to naplánoval na päť dní.
V sobotu som výlet zverejnil na facebooku, v stredu bol odlet. Hneď sa mi prihlásili tri baby, dohodli sme sa a odleteli. Bol to úžasný výlet. Druhý zájazd som zorganizoval na Kanárske ostrovy, letelo nás šestnásť.
To znie ako celkom rýchly rozbeh. Malo to rovnaký spád aj v nasledujúcich mesiacoch?
Zo začiatku bolo super, že som zájazdy mohol organizovať na miesta, kam som chcel ísť aj ja sám. Postupne mi začal pomáhať brat ako delegát, ale keď sme to nestíhali, začali sme robiť nábor a pohovory.
Dnes fungujeme viac ako osem rokov, postupne rastieme. Vieme, že náš rast by mohol byť oveľa rýchlejší. Sú firmy, ktoré začnú rýchlo rásť, veľa investujú do marketingu, získajú veľa nových klientov, ale môže sa stať to, že rast nezvládnu.
Ja preferujem pomalší rast. Nechcem znižovať kvalitu na úkor kvantity. Keď si sa pozeral na náš finstat, mohol si vidieť, že aj tak každý rok rastieme takmer dvojnásobne. Nemyslím si, že nutne potrebujeme rásť rýchlejšie.
Na vašom webe som si všimol, že všetky zájazdy ponúkate so symbolickou zľavou napríklad 4 či 5 percent. Je za tým nejaký marketingový fígeľ?
Nie je to fígeľ, ale skôr ochrana pre nás. Keď si kupuješ zájazd online, môžeš ho podľa zákona vrátiť do 14 dní bez udania dôvodu.
Nám sa to nestalo, ale v iných cestovkách sa stalo, že si niekto zaplatil výlet za 3000 eur, cestovka nakúpila letenky a on to potom na 14. deň zrušil. Mal nárok na vrátenie plnej sumy, ale cestovka mu už kúpila letenky za 2000 eur, na ktorých bola stratová.
Toto však neplatí pri zájazdoch, ktoré si človek kúpi v zľave. Výhodou pre klienta je zľava, u nás väčšinou okolo 100 eur, a my sme krytí pre takéto prípady. Mohol to byť špekulant, ale aj neprajná konkurencia, ktovie.
Nad čím sa zamýšľate, keď nastavujete ceny jednotlivých zájazdov?
My stále neriešime ekonomiku. Až tento rok sme trochu začali, lebo ma k tomu dotlačil kamarát, ktorý robí audity. Začal sa ma pýtať, koľko zarábame, aké máme náklady a ako fungujeme. Priznám sa, že som to nemal poriadne nikdy spočítané.
Kým som mal pocit, že firma funguje a nebolo zle, tak som to nepočítal. Teraz sa z Flying Banana snažíme spraviť firmu so systémom a procesmi.
Ceny zájazdov stále nastavujeme tak, aby to bola dobrá cena. Je tam priestor na zvyšovanie cien, mohli by sme zájazdy zdvihnúť o 200 či 300 eur, ale nechceme. Stále máme jedny z najlepších cien na Slovensku. Lepšie ako väčšina konkurencie.
Zvyšovať ceny nie je problém, ale mám pocit, že by sme potom stratili toho ducha, ktorého chceme mať. Chceme byť dostupní pre pre bežných mladých ľudí.
(zdroj: archív Patrika Palugu)Hovoril si, že ekonomiku firmy ste začali riešiť ešte len tento rok. Čo všetko sa ešte vo fungovaní Flying Banana za tie roky zmenilo?
V začiatkoch sme boli delegáti s bratom a v kancelárii bola dievčina, ktorá nakupovala letenky, komunikovala s klientmi a vystavovala faktúry. To som robil aj ja, keď som bol doma na Slovensku.
My sme ako cestovka sedem rokov nemali žiadnu webovú stránku. Všetky objednávky sme s klientmi riešili cez chat na facebooku. Aj preto sme podľa mňa vedeli vždy natrafiť na dobrú klientelu, lebo ak si ochotný kúpiť si zájazd za 2000 eur cez facebook, tak si pravdepodobne tak správne trafený ako my.
Pred dvoma rokmi som pochopil, že keď chcem firmu rozvíjať, musím sa presunúť do Bratislavy. Na Orave je krásne, ale nevedel som nájsť dobrých ľudí so skúsenosťami. Väčšina z nich bola v Bratislave, tak som si povedal, že nastal čas presunúť Flying Banana tam. Aj za cenu trikrát vyššieho nájmu.
Do akej miery sa vám v súčasnosti darí vypredávať zájazdy?
Pred covidom sme mali zájazdy vypredané ešte pred zverejnením na facebooku. Máme dokonca čakačku, na ktorej ľudia čakajú, kým znovu zorganizujeme konkrétny zájazd, pretože sa napríklad na predchádzajúci nedostali.
Teraz sa nám zájazdy plnia trošku pomalšie, lebo medzitým všetko zdraželo. Lety po covide zdraželi miestami až dvojnásobne, aj ubytovania šli hore, aj keď nie až tak drasticky. Zároveň vzniklo viac podobných cestoviek, tak sa klientela rozdelila.
Keď som Flying Banana zakladal, boli sme prvá cestovka s low cost poznávacími zájazdmi. Dnes je nás viac, ale mne to neprekáža, konkurencia ma dokáže naštartovať. Ak nemáš konkurenciu, tak stagnuješ. Dobre vychádzame z chalanmi z Maracuye, ale aj s Peťom a Martinom z Travelistanu.
Na vašom webe som si všimol inzerát s ponukou práce delegáta, ktorému ponúkate viacero benefitov a plat od 800 do 1500 eur. Je to job snov?
Určite áno, ale záleží na tom, aký si typ človeka. Nie je to práca snov pre každého, pre množstvo ľudí by to bola pohroma, lebo je to práca s ľuďmi. Musíš byť trošku extrovert a vedieť pracovať pod tlakom.
Ideš spať ako posledný a ako prvý musíš vstávať. Máš deficit spánku. Celý deň musíš rozmýšľať, byť vodca. Nie je priestor na to, aby si si dal šlofíka, keď si unavený. Ale je to robota, kde cestuješ zadarmo a máš za to zaplatené.
My sa snažíme byť k delegátom empatickí. V iných cestovkách delegátov pošlú do destinácie na polroka a točia sa mu tam zájazdy. Po druhom či treťom zájazde vyhorí. U nás ľuďom nikdy nedávame robiť tú istú destináciu dookola. V minulosti k nám už prešlo viacero delegátov z iných cestoviek.
(zdroj: SME/Jozef Jakubčo)Riešia delegáti na zájazdoch krízové situácie často?
Nie až tak často, ale napríklad nie je dobré, keď ľudia na výlete potajomky pijú alkohol. Ešte horšie je, ak alkohol skombinujú s liekmi. Nie je to bežné, ale sem-tam sa to v poslednom čase stane.
Chápem, že teraz žijeme v ťažkej dobe a veľa ľudí má psychické problémy alebo sú vyhorení. Ale nemôžu to riešiť tak, že si na výlete nalejú vodku do džúsu a tvária sa, že pijú džús.
Potom to delegát musí s tou osobou vyriešiť tak, aby sa nenahnevala, lebo je to citlivá téma, ale nemôže ostatným účastníkom kaziť zájazd alebo ohrozovať svojím správaním bezpečnosť skupiny. Vtedy človeka dávame na blacklist a na žiadny ďalší zájazd sa už nedostane.
Aký dlhý je váš blacklist?
Je to pár desiatok ľudí.
Cestuje s vami veľa ľudí, ktorí si napríklad v hlavách Kolumbiu automaticky spoja so stereotypom, že sa tam na každom kroku predáva kokaín ako vo filmoch?
Ako ktorí. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí prídu do Kolumbie, v hlave to s tým majú spojené a potom to tam hľadajú. Ale je to iba časť ľudí.
Vždy záleží na tom, kam cestujeme. V Nepále napríklad rastie marihuana ako burina hocikde pri ceste, v Maroku takto hocikde rastie hašiš. Svet je pestrý.
Ja som takto na Fidži zažil rituál, pri ktorom miestni obyvatelia pijú nápoj z výťažkov špeciálneho koreňa rastliny, ktorá sa volá kava kava. Tento nápoj má halucinogénne účinky. Miestni nás pozvali na rituál sa smiali sa nám, že po vypití nápoja budeme chodiť ako také kraby.
Zostali sme z toho trošku tipsy, ale nebolo to nič hrozné. Som rád, že vďaka svojej cestovke môžem stále objavovať nové a nové časti sveta.
Napriek tomu, že si šéf a zakladateľ firmy, stále cestuješ a robíš delegáta pre svojich delegátov. Máš v budúcnosti ambíciu prenechať riadenie firmy niekomu inému, alebo ťa táto práca stále napĺňa?
Už by som si pokojne mohol vyložiť nohy na stôl, ale stále mám rád cestovanie. Rád cestujem s ľuďmi, aj keď by som už nemusel robiť delegáta a mohol by som cestovať sám.
Snívam o tom, že si vo februári naplánujem mesačný výlet do Thajska, kde budem oddychovať a mať home office, ale vždy to pokazím. Zrazu si na február hodím Sokotru, potom africký Burning Man a zrazu zistím, že som nestihol byť ani len na Slovensku, nieto ešte pracovať niekde z Thajska.
V podcaste Tonyho Dúbravca si v roku 2020 povedal, že keď ťa raz cestovanie prestane baviť, začneš sa zameriavať na to, ako zveľadiť slovenský cestovný ruch a ako k nám dotiahnuť viac zahraničných turistov. Ako sa posunul tento tvoj plán?
Keď raz budem mať rodinu a možno aj deti, rád by som sa tomu začal venovať naplno. Chcel by som ľuďom ukázať, že Slovensko sa dá oveľa lepšie predať ako turistická destinácia.
Máme ako krajina obrovský potenciál. Je brutálne, čo všetko máme v takom malom štáte ako Slovensko. V iných krajinách sa musíme celé hodiny presúvať alebo vnútroštátne lietať, aby sme zažili pár pekných vecí.
U nás máme takéto miesta hodinu či dve autom napríklad niekde na strednom Slovensku. Máme históriu, hrady, zámky, prírodu. Dá sa s tým krásne vyhrať, spraviť k tomu pútavé príbehy, ktoré dokážu zaujať zahraničných turistov.
Teraz som bol v Kodani pri malej morskej panne, kde v radách stoja stovky ľudí. A pritom to je malá soška v mori. Alebo mi napadá cikajúci chlapec v Bruseli, obyčajná malá cikajúca socha a pritom najväčšia miestna atrakcia. Takéto atrakcie s príbehom mi u nás chýbajú, turisti sa o nich ani nemajú ako dozvedieť.
(zdroj: archív Patrika Palugu)Zaostávame v marketingu?
V marketingu, ale aj službách a mentalite. Teraz som bol v Madride na víkend hneď mi do očí udrelo, že ľudia tam sú inak nastavení. V reštaurácii prídeš, sadneš si a obslúžiť ťa príde vysmiaty čašník. Vždy sme dokonca dostali niečo navyše.
Naobjednávali sme si tapas, a keď sme šli platiť, čašník nám hovorí, že plný tanier ančovičiek máme zadarmo na účet podniku.
Nemusel to robiť, ale potešilo nás to a teraz tu s tebou sedím a rozprávam ti o tom. Takto to funguje. Chcel by som, aby ľudia odchádzali so Slovenska s parádnymi zážitkami, o ktorých potom hovoria doma kamarátom.
Čo sa ti nepozdáva na slovenskej podnikateľskej mentalite?
Kedysi som pre Kubínsku hoľu robil marketing, chodil som do Poľska na výstavy zamerané na cestovný ruch a snažil som sa odprezentovať Oravu.
Mal som kamoša, ktorý riešil Orava card a snažil sa pospájať lokálnych podnikateľov. Jeden mal kone, druhý reštauráciu, tretí prevádzkoval športovisko. Koncept bol jednoduchý, turista príde, kúpi si kartu za 5 eur a následne vie u týchto podnikateľov využiť jeho služby so zľavou.
Hovoril im, že budú na letákoch a turisti sa o nich ľahšie dozvedia, ale ich zaujímalo len to, čo z toho bude mať on. Nepozerali na to, že im to môže priniesť klientov, ale trápilo ich len to, či na tom niekto náhodou niečo nezarobí. Akoby sme niekedy na Slovensku rozmýšľali naopak.
Keď spomínaš Poľsko, práve o Poliakoch sa hovorí, že sú veľkí podnikavci. Mohli by pre nás byť dobrou inšpiráciou?
Naši susedia Poliaci sú naozaj oveľa podnikavejší ľudia. V Zakopanom majú lacnejšie ubytovania, lepšie služby, v lokálnej reštaurácii máš tradičnú kuchyňu, ktorú ti na stôl prinesie čašník v kroji. Pridaná hodnota, ktorá mi u nás chýba.
U nás chce veľa podnikateľov iba rýchlo zbohatnúť. Nerobia to s pasiou, ale preto, že kamoš má reštiku, zarába mu to a chcú to mať aj oni. Potom sekajú náklady, používajú polotovary, nedajú zarobiť zamestnancom a nakoniec im to skape.
