Skôr ako si za stôl prisadne Miroslav Begala, pristane na ňom mohutný zväzok kľúčov. "Mám ich dvadsať alebo tridsať," spresní 59-ročný školník základnej školy na Vazovovej.
Na stretnutie príde rýchlym krokom. "Dobehol som, lebo sme mali návštevu z projektovej kancelárie. Stále sa niečo robí, bohužiaľ, to nie je veľmi komplexné, skôr sa všetko láta, rozhodnutia dlho trvajú a je to celé o financiách," rozhovorí sa okamžite.
"Na veľkú prerábku toaliet sme napríklad čakali, odkedy som pred troma rokmi nastúpil. Keď som vtedy videl v akom stave bola budova, išlo ma rozhodiť," dodá energicky.
Takmer každý absolvent povinnej školskej dochádzky si spomenie na toho "svojho" školníka, ako s rebríkom pod pazuchou kľučkuje pomedzi deti, vykonáva opravy všetkého druhu a často v areáli školy v bytíku aj spáva.
Len málokto však tuší, ako vyzerá náplň školníkovej práce a kam až siahajú jeho kompetencie.
Školníkom ste len päť rokov. Čo ste robili predtým?
Dvadsať rokov som pracoval v maklérskej spoločnosti, riešil som cashflow, štatistiky, reklamácie, provízie a tak ďalej. Spočiatku ma to bavilo. Postupne narastali nároky a deň mal stále len 24 hodín. Človek ako ja musel po tak dlhom čase zákonite vyhorieť.
Hľadali ste si cielene manuálne zamestnanie?
Presne tak. Dvadsať rokov sedavého zamestnania sa podpísalo aj na mojom zdraví a hmotnosti. Trpel som aj nespavosťou a nad zmenou som uvažoval dlho. Teraz mám pohybu dosť, keďže stále niekam behám.
Od začiatku školníckej kariéry pracujete na Vazovovej?
Nie. Najskôr som pracoval dva roky na anglickej súkromnej škole, kde nás bolo na tejto pozícii sedem.
Pred pár týždňami dostala aj vaša škola tri dni po sebe hlásenia o bombových výstrahách. Čo to pre vás znamenalo a aká bola vaša rola v tieto dni?
Učitelia a riaditeľka celú školu hneď evakuovali. Keď prišla policajná hliadka, sám som ich sprevádzal sprevádzal po nezamknutých miestnostiach a skontrolovali sme, či sa tam neobjaví nejaká škatuľa alebo kufrík.
Neviem, či je to najsprávnejší systém. Aj predný aj zadný vchod monitorujeme kamerami a nijak inak sa do budovy nedá dostať. Myslím, že by mohlo stačiť skontrolovať záznam, z ktorého je jasné, že sa do budovy nikto nedostal a ani žiadne okná neboli porušené.
Policajné hliadky však majú jasné pokyny a musia budovu prehľadať osobne.
Ako vyzerá pracovná náplň školníka?
Zo začiatku som vychádzal zo spomienok na môjho školníka z detstva, ktorý vynášal koše, pobehoval s metličkou a v zime nám proaktívne zaliatím škvárového ihriska vyrábal klzisko na korčuľovanie.
Postupne som prišiel na to, že ten mýtus o školníkovi, ktorý ráno otvára školu, zametá lístie, upravuje okolie, mení žiarovky a opravuje umývadlá sa časom dosť zmenil.
Naša budova má 66 rokov a ukrýva v sebe mnoho symbolických tikajúcich časovaných bômb. Napríklad vodovodné rúry mali životnosť len štyridsať rokov a potom čo dvadsať rokov presluhovali, nedávno popraskali, steny sa rozpadli a voda vytápala šatne.
Martin Begala je školníkom na ZŠ Vazovova (zdroj: Eduard Starkbauer)Aké druhy zásahov teda musíte vykonávať?
Musím robiť aj práce odborného charakteru, takže murujem, betónujem, kachličkujem, montujem sadrokartón či opravujem a vymieňam zásuvky a vypínače.
V niektorých vyspelejších krajinách na Západe je povolanie školníka skôr manažérska funkcia, pričom len sledujete okolie a keď sa niečo pokazí alebo nefunguje, zavoláte odborný servis.
U nás si takéto fungovanie neviem predstaviť. Urgentné problémy sa totiž občas začínajú riešiť, až keď sú škody väčšie, aké by boli pri včasnom zásahu.
Základným problémom je, že si nesieme dedičstvo starých budov, o ktoré sa dlho nikto nestaral. Je zvláštne, že montujeme interaktívnu tabuľu za mnoho stoviek eur na stenu deravú ako ementál a do triedy s rozpadávajúcim sa nábytkom.
Čo sa dialo v prípade havarijného stavu vodovodných rúr?
Dlho nám trvalo, kým sa na to vôbec niekto prišiel pozrieť. Problém bol ako vždy aj s financiami. Zriaďovateľom školy je miestny úrad a keď som hovoril s pánmi z majetkového oddelenia, ktorí majú kompetenciu vyčleňovať peniaze na údržbu, nepochodil som.
Na súbor osemnástich budov majú dovedna rozpočet len 52 000 eur, čo zďaleka nestačí. Som veľmi sklamaný z toho, že kompetentní manažéri s vysokými platmi a paušálnymi náhradami usúdili, že takéto omrvinky nám musia stačiť.
Pavol Bugár vlastní trafiku: Denníky to majú odpískané. Mladí posielajú po cigarety ľudí bez domova Čítajte Zdá sa, že sa venujete množstvu prác rôznorodého charakteru. Ako ste sa ich naučili?
Aj keď som dvadsať rokov nepracoval manuálne, som vyštudovaný strojár a na frézach aj sústruhoch som si odmakal svoje. Robil som aj na brigádach s kamarátmi. Montoval som obkladačky, dlažby, vodovodné rozvody či elektrinu. Na vlastnom dome sme s priateľkou robili všetko okrem hrubej stavby úplne sami.
Som perfekcionista a keď niečo urobím, už sa k tomu nechcem znova vracať. Keď preto idem niečo spadnuté priskrutkovať a zbadám, že tam bola každá skrutka iná, dvíha sa mi adrenalín. Keď niečo sám pripevním, musí to byť poriadne a ak by to chcel niekto odtrhnúť, musel by vynaložiť fakt veľkú silu.
V škole ide aj o bezpečnosť.
Musím byť dôsledný, lebo veľa nevinných detských zábaviek v školách môže skončiť fatálne.
Minulý rok sa v inej škole stal prípad, ktorý skončil až na súde. Na školáčku vtedy spadol radiátor a súd rozhodol, že na vine bol školník, ktorý si mal všimnúť, že radiátor nebol ukotvený v murive, ale len v omietke. Ak však prišlo k pádu, muselo sa zlomiť aj potrubie, ktoré vedie do každého radiátora, a tak musela byť vyvinutá dosť veľká sila.
Stalo sa niečo obdobné aj u vás v škole?
Áno. Jedna pani učiteľka za mnou prišla s tým, že im v triede spadlo umývadlo. Nebolo by na tom nič čudné, keby som to umývadlo sám pred niekoľkými týždňami nenainštaloval za pomoci závitovej tyče a chemickej kotvy. Keď som ho uvidel rozbité na zemi, spadla mi sánka a skoro mi vypadli oči.
Bolo doslova roztrhnuté a zo steny trčali dve závitové tyče, ktoré držali skelet. Keď sme sa pýtali vinníka, ako sa to stalo, povedal, že len išiel okolo a niekto do neho drgol smerom k umývadlu.
Spýtal som sa ho, či mám na čele napísané že som "idiot"? Nakoniec vysvitlo, že chlapec chcel na umývadlo vyskočiť a sadnúť si naň. Keď si pomyslím, čo všetko sa mohlo stať, keby sa porezal na skelete, ktorý mal hrany ostré ako žiletka...
Ako prebieha výberové konanie na pozíciu školníka? Dali vám niečo opraviť?
Spočiatku ma zobrali v podstate na dobré slovo. V trojmesačnej skúšobnej lehote sa dá zistiť, či človek niečo vie, alebo nie. V anglickej škole nás bolo až sedem školníkov, ale odbornejšiu robotu prideľovali len dvom z nás.
Prečo vás tam bolo až sedem?
Bola to súkromná škola, no ani siedmi sme sa nenudili.
Je v Bratislave dosť dobrých školníkov?
Nemyslím si. Túto prácu ľudia nerobia kvôli peniazom. Tabuľkovú mzda sa pohybuje len okolo 800 eur v hrubom, čo mnohých odradí. Odráža sa to na tom, že sa mnohí nejdú pretrhnúť. Zašívajú sa niekde a keď ich po štyroch hodinách nájdu s tým, že treba zatiahnuť nejaký sifón, dajú tam len lepidlo, lebo sa im nechce starý odmontovať a osadiť nový.
Počúvam aj o tom, že o niektorých z mojich predchodcov občas ani nevedeli, či sú v práci. Tak dobre sa zašívali. Môžu to však byť len reči.
Myslíte, že mladšia generácia je menej manuálne zručná a čoskoro nebude mať kto pracovať ako školník?
Zo siedmich školníkov, s ktorými som pracoval na súkromnej škole, boli štyria mladšej generácie a vyhovovali im tie klasické školnícke práce ako stráženie detí pri nastupovaní do autobusu, hrabanie a fúkanie lístia, zametanie, občasné prenášanie nábytku či vešanie násteniek.
Keď nám po menšom rozbroji manažérka povedala, že komu sa nepáči, môže odísť, keďže na jeho miesto čaká ďalších desať ľudí, rýchlo zistila, že nájsť okamžitú náhradu nie je vôbec jednoduché.
Budova ZŠ na Vazovovej (zdroj: Facebook/Bratislavský kraj)Relatívne nízky plat môže čiastočne vykompenzovať možnosť bývania v areáli. Bývate aj vy v škole?
Pri stavbe škôl sa počítalo s tým, že školník by mal byť prítomný celý čas aj počas noci. Aj my máme školnícky byt, no nebývam v ňom. V gymnáziu oproti však školník býva.
Pracujú školníci aj v lete?
Nemusia, no ja chcem. V neprítomnosti detí sa totiž pracuje lepšie. V lete som skrášľoval areál a nepodarilo by sa mi to, keby tam pobehovali deti. Žiaci stále behajú, skáču, hrajú sa s kameňmi, balvanmi a konármi.
Koľko z vašich zásahov vyplýva z technického stavu budov a ako často len opravujete niečo, čo pokazia deti?
Neviem to vyjadriť percentuálne. Deti toho však zničia veľa. Tragédia budov pritom je, že mnoho vecí v nich sa nedá len tak vymeniť. Napríklad takmer všetky dvere majú atypické rozmery a nové by sme museli vyrobiť na mieru a bolo by to drahé.
Minulý rok sa veľmi rozmohli sprejeri, ktorí stále hľadajú, kde by ešte niečo pokreslili. Už som si vysledoval aj ich podpisy. Ešte stále však neviem, o koho ide. Momentálne pátram po autorovi, ktorý sa podpisuje ako "pusky" a dva týždne pred koncom prázdnin pomaľoval stenu, ktorú sme od nápisov práve vyčistili.
Pri pátraní som cítil aj podporu od učiteľov, ktorí by mohli kontrolovať tašky či peračníky. Vtedajšie vedenie mi však odkázalo, že nie sme detektívna kancelária.
Vnímate rozdiel medzi prístupom a správaním detí medzi súkromnou a verejnou školou?
Na anglickej súkromnej škole nám hneď na začiatku povedali, že nás deti nevidia. Aj keď sme šli s kolegom s rebríkom po chodbe, nevšímali si nás a museli sme sa im uhnúť. Keď išli oproti štyri deti vedľa seba, museli sme sa natlačiť na stenu, lebo oni sa rozprávali a ani nás nezaregistrovali.
Čím to podľa vás je?
Deti z bohatších rodín si o sebe myslia, že sú lepší ľudia a my im nesiahame ani po členky. Cítil som tam aroganciu. Samozrejme, česť výnimkám. Na verejnej škole sú deti pre zmenu viac rozbláznené. Učia sa náboženstvo či etiku, majú poradcov, psychológov aj pedagógov, no základná slušnosť a správanie sú im však často cudzie.
Prváčikovia a druháčikovia sa ešte pozdravia, lebo ich k tomu vedú učiteľky. Starším je to už jedno a keď idem po schodoch, z päťdesiatich detí ma pozdraví jedno. Keď mám niekedy zlú náladu, pozdravím ich poriadne nahlas ako prvý. (smiech)
Je ešte v móde fajčenie na záchodoch?
Samozrejme. Dnes však letia skôr elektronické cigarety a žuvací tabak. Na záchodoch sa robia všakovaké veci. Partia dievčat si tam naposledy urobila piknik. Na parapetu si vyložili sendviče a tatranky. Spýtal som sa ich, či im na záchode chutí a prečo nejedia priamo na mise, kde majú aj pitnú vodu.
Máme nové a pekné toalety a žiaci tam očividne trávia radi čas. Chalani tam chodia "schôdzovať" a musím ich odtiaľ vyháňať. Schovávajú sa tam aj, keď hrajú schovávačku.
Rozmýšľam, že dám vyrobiť ceduľku, ktorá vysvetlí, na čo záchody vlastne slúžia.
Čo je na vašej práci ťažšie, manuálne zásahy či medziľudská komunikácia?
Výzvou bolo vytvoriť si systém a vštiepiť ho ostatným. Keď totiž idem ráno hore schodmi na štvrté poschodie, zastaví ma šesť ľudí. Každý potrebuje "len" navŕtať nástenku, "len" opraviť umývadlo, samé "len", "len", "len".
Každý, kto ma zastaví, pozná len problém a je pre neho teda najdôležitejší. Ja ich však vnímam všetky naraz. Snažím sa im preto vysvetliť, že najideálnejším spôsobom komunikácie sú e-maily.
Na základe požiadaviek a ich naliehavosti si tak môžem zostaviť poradie zásahov. Keď prídem na to, že na jednom poschodí mám spraviť päť vecí, tak tam prídem naraz a nemusím lietať hore-dole.
Zapisujete a evidujete každý úkon?
Nevyžaduje sa odo mňa byrokracia. Robím to však pre svoju potrebu, aby som vedel, kedy a čo som robil a ako dlho to trvalo. Chcem mať vo veciach prehľad. Na škole je 34 tried a keď mi niekto povie, aby som prišiel do 3.A, neviem, kde to je. Spravil som si preto plán, kde každý rok obnovujem podľa zmien tried a ich učiteľov.
S pani riaditeľkou mám veľmi dobrý vzťah. Keď som nastúpil, dohodli sme sa, že budem robiť to, čo uznám za vhodné. Prešli sme si priestory aj areál. Mojim nápadom sa nebráni a zatiaľ vždy bola spokojná. Vždy keď sa má niečo riešiť urgentne, dáme to vedieť aj zriaďovateľovi, miestnemu úradu.
Funguje to?
Keď začali na jar 2022 prichádzať ukrajinské deti, hľadali sme možnosti, ako rozšíriť kapacitu školy. Za jednou triedou bola knižnica oddelená sadrokartónom, ktorú sme sa preto rozhodli dať dole. Keď sme to predostreli zriaďovateľovi, povedal, že niekoľko mesiacov potrvá, kým budú mať pre nás voľné kapacity.
Pustil som sa do toho teda radšej sám a do týždňa bol sadrokartón fuč a všetko nanovo vymaľované. Vždy keď niečo potrebujeme súrne a zriaďovateľ nemá kapacitu, riešime to vlastnou cestou.
Miroslav Begala s ikonickým zväzkom kľúčov (zdroj: Eduard Starkbauer)Na aké zásahy už nemáte kompetenciu a musíte volať externú pomoc?
Moja náplň práce sú drobné údržbárske práce. Keď tečie sifón, vymením ho. Ak kvapká vodovod, opravím ho. Spadne nástenka, zasadrujem dieru a zavesím ju. Keď príde nový nábytok, s kolegom vrátnikom ho zmontujeme.
Učím sa celý život a keď pracujem s rozumom, dokážem toho skutočne dosť. Vždy ma bavilo sledovať prácu robotníkov, priúčať sa ich grifom a funkciám použitých pomôcok. Niekedy fakt žasnem.
Nenadarmo sa hovorí, že aj pri sprostej robote treba rozmýšľať. Snažím sa preto používať rozum a podľa možností urobiť čo najviac prospešných zmien.
Opravujete aj elektrické inštalácie?
Nie som elektrikár, no bežné veci, ako vypínač či zásuvku opravím. Vo vlastnom dome sme si všetky káble naťahovali sami a elektrikár to len skontroloval a pridal ističe do rozvodnej skrine.
Mladá vedkyňa Sofia ako deväťročná ešte nevedela čítať, dnes stážuje v akadémii vied Čítajte Aký máte vzťah s učiteľmi na vašej škole?
Obdivujem ich prácu. Zvládnuť toľko detí je komplikované. Cítia tlak od rodičov a nemôžu na deti ani zvýšiť hlas.
Môj predchodca školník chytil žiaka pod krk a musel školu ihneď opustiť.
Rupli niekedy nervy aj vám?
Nie. Nemyslím, že by som niekedy zašiel priďaleko. Občas na deti skríknem, ale nikdy by som sa žiadneho nedotkol. Moje motto je, že nemusím byť pre deti populárny. Chcem skôr, aby ma brali s rešpektom a aby sa ma aj tak trochu báli.
Aj tak mám medzi nimi kamarátov, ktorí mi sami od seba chodia pomáhať, keď treba napríklad odhrabávať sneh či lístie.
