Časy, keď boli starí bohovia malicherní a krutí, sú stále tu. Kaos ukazuje dnešný svet ovládaný gréckymi bohmi

Čo by to bolo za detstvo, keby sa medzi hračkárskymi dinosaurami a káčermi Donaldmi nepovaľovali aj knižky o bájnych gréckych mýtoch a povestiach. Príbehy o Prométeovi, Poseidónovi či Orfeovi sa už v raných fázach našich životov zaryli hlboko do nášho podvedomia.

O časoch, "keď boli starí bohovia malicherní a krutí a zoslali na ľudstvo osud utrpenia", sme sa mnohí dozvedali v kultovom seriáli Herkules.

Jeho tvorcovia si v rámci možností vybrali cestu relatívnej autenticity a vizuálnu stránku prispôsobili obdobiu vzniku gréckych mýtov.

Novinka Kaos od Netflixu je v rámci prispôsobovania si starovekého materiálu výrazne odvážnejšia. Postavy a príbehy z gréckej mytológie neponecháva v dobovom kontexte a navyše sa ich konania a vzťahy snaží napasovať do podoby univerzálneho a nadčasového posolstva.

Na prvý pohľad odvážny zámer preniesť mýty do súčasnosti je uskutočniteľný, keďže postavy z gréckej mytológie nemá takmer nikto v náboženskej úcte a majú výhradne symbolický charakter.

Nikto sa za karikovanie postáv z gréckeho panteónu nebude hnevať ani vyhrážať násilím. Keď je Zeus označený za bastarda, nevypneme televízor, no zasmejeme sa.

Nálada osemdielneho seriálu, za ktorú je zodpovedná Charlie Covell, neprekvapí nikoho, kto mal do činenia s jej seriálom The End of the F**king World na rovnakej platforme.

Je krvavá a bezcitná a inokedy milo absurdná, no zďaleka nie plytká.

Božské, príliš ľudské

Idea brať zaostalé a často len metaforické náboženské príbehy doslova a poukázať tak na ich absurditu či naopak vyzdvihnúť ich morálne hodnoty, nie je zďaleka nová.

Kaos je však jedinečný aspoň v dvoch veciach: ambicióznosťou castingu na čele s Jeffom Goldblumom a rozsahom deja, ktorý predstavuje desiatky postáv.

Pri ich vykresľovaní pritom narába s veľkorysou autorskou licenciou. Orfeus sa stáva potetovaným rockovým pesničkárom, Hádes unudeným byrokratom v korporátnej uniforme a Zeus malicherným bonvivánom v teplákovej súprave.

Príbeh seriálu nás neprenáša do mýtickej minulosti, ale na fiktívnu súčasnú Krétu, ktorá má s historickou predlohou okrem občasných dekoratívnych prvkov pramálo spoločné. Je kombináciou množstva fotogenických a spravidla pestrofarebných lokácií.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Posadnutí otcovia zabíjajú svoje rodiny. Rafinovanému vrahovi sa darí vraždiť celé desaťročia Čítajte 

Dej je rovnako ako grécka mytológia nielen šokujúco krutý, ale aj mimoriadne členitý. Sledujeme paralelné a navzájom prepojené dejové linky. Orientáciu v nich uľahčuje postava Prométea, ktorý trpí večne prikovaný na skale.

Ako rozprávač má teda dostatok času aj nadhľadu.

Funkcia rozprávača nepôsobí ako nadbytočná barlička, objavuje sa striedmo a pomáha najmä pri objasňovaní zamotaných vzťahov medzi postavami.

Režisérka a scenáristka v jednej osobe využíva absurdné prvky z mýtov a vytvára nevšedné a vtipné situácie. Pobaví aj množstvo premyslených scénických detailov, rekvizít či narážok v skutočne dôvtipných dialógoch.

Po odhliadnutí od epizodických absurdne komických dobrodružstiev však na povrch vystupuje politicko-mocenský triler o sprisahaniach a manipuláciách, aké poznáme z Boja o moc či z Hier o tróny.

"F**k the gods"

Hlavnou témou seriálu je konflikt medzi bohmi a smrteľníkmi. Hoci byť ateistom vo svete, kde má hŕstka vyvolených skutočnú a doslovnú moc nad tvojím životom, si vyžaduje skutočnú odvahu, prejavov odporu proti bohom pribúda.

Zeus zo svojho honosného paláca nad oblakmi cíti atmosféru vzbury a vidí v nej náznaky napĺňania proroctva o úpadku svojej vlády. Rúhanie "Kréťanov" berie doslova ako urážku, ktorá si zaslúži hneď niekoľko božích trestov.

V analógii večného a tragicky nevyrovnaného zápasu trpiaceho ľudu, ktorý si kladie za cieľ čeliť skorumpovanému systému, tkvie azda najväčšia sila seriálu.

Podobenstvo gréckych bohov s mocnými dneška nie je zďaleka náhodné.

Na aktualizované príbehy mytológie môžeme pozerať doslova, no aj ako na alegóriu o malicherných, arogantných a paranoidných mocipánoch, ktorí vnímajú ľudí ako figúrky na šachovnici.

Divák nemá pri sledovaní Kaosu pocit chaosu. Naopak, vďaka umnej a veľkorysej réžii sa môže sám rozhodnúť, do akej miery bude dej vnímať doslovne alebo metaforicky a z nadhľadu.

Kaos diváka prenesie do bezpečne nebezpečného sveta a má aj vzdelávaciu funkciu. Počas epizód sa vágne rozpamätávame na jednotlivé postavy a mýty, z ktorých sú mnohé hlboko zakorenené v symbolike európskeho spoločenstva.