Film Miki kladie otázky, na ktoré neodpovedá. Černák môže z väzenia tvorcom napísať ďakovný list

„Nikto nič nevidel. Nikto nič nepočul. Akoby sa to stalo samo.“

Úryvok z rozhovoru trúchliacich pozostalých počas jedného z pohrebov vo filme Miki, by mohol byť pokojne sloganom snímky.

Film Jakuba Kronera totiž ukazuje, že prerod zo statného vodiča autobusu a námezdného drevorubača na mafiánskeho bosa sa odohral takmer automaticky.

Sprevádzali ho clivé a bezmocné pohľady civilov, pričom predstavitelia ozbrojených zložiek a spravodlivosti tie svoje skôr odvracali.

Protagonisti aj tvorcovia snímky Miki za zhodujú na zámere varovať pred opakovaním chýb z minulosti, v ktorej bolo Slovensko ľahkovážne ponechané napospas mafiánskym skupinám.

Toto morálne posolstvo môže pôsobiť ako povinná jazda, no film ho formuluje a doručuje vkusne.

Chlap, hrdina, dub, stroj... ale žiaden vzor

Príbeh dlho očakávanej novinky zobrazuje prvé roky vzostupu obávaného mafiána. Viac ako krvilačným scénam sa pritom venuje rodinným dynamikám a jednotlivým „zákazkám“ skupiny černákovcov.

Napriek hutnosti scén, patria k vrcholom snímky poetické momenty, ktoré dokazujú, že Černákom inšpirovaný príbeh je natoľko silný, že vyznie aj bez slov.

Vnútorný svet Mikiho je pritom nepreniknuteľný.

Ak by sme sa ocitli v jeho hlave, podobne ako v úspešných filmoch od Disney, dominovali by emócie hnevu a smútku. Ostatné stoličky v riadiacom centre by ostali prázdne.

Obdivuhodná fyzická kondícia Milana Ondríka dodáva jeho postave na uveriteľnosti. V tomto smere mu sekundujú aj ostatní herci. Autenticite, naopak, ubližuje, že herci z filmu sú často o generáciu starší ako ich predlohy z 90. rokov.

Kulisy, masky a mejkap si zaslúžia pochvalu. (zdroj: Joseph Marčinský/PubRes)

Ondrík hovorí, že jeho postava nemá byť Černákovou dokumentárnou kópiou, ale interpretáciou obsahujúcou isté charakteristické črty. Mafiánsky bos tak vo filme často pôsobí ako vľúdny a zádumčivý odľud, nie beštia.

Scenárista Miro Šifra sa podobne ako Ondrík, s mafiánom viackrát rozprával. Tvrdí, že vďaka dlhej a poctivej príprave scenára eliminoval riziko preberania Černákovho pohľadu.

Divák sa však môže oprávnene pýtať, aký zmysel má mať film, ktorý je takto široko rozkročený medzi fikciou a životopisom. Pri sledovaní výsledku, v ktorom krutý bos pôsobí ako rodinne založený prospechár, môže Šifra očakávať z väzenia ďakovný list.

Mikiho kompromisy

Jeden z najočakávanejších filmov slovenskej kinematografie ostatných rokov je rébusom. Nemôže za to komplikovaná štruktúra, ale skôr forma. Tá viac ako z reálií porevolučného Slovenska čerpá zo zásobníka kriminálok či mafiánskych a gangsterských filmov.

Je prirodzené, že nechýba okázalý luxus, zlato, mercedesy, drahý alkohol, vulgarizmy a dobová disko hudba. Občas sa však dostaneme na hranicu reklamného až samoúčelného vizuálu, ktorému nasadzuje korunu scéna kúpania sa s tigrom na vôdzke.

Odvaha vybrať sa menej predvídateľným smerom chýba tvorcom azda z prílišnej opatrnosti.

Miki je vo výsledku remeselne vycibreným, vizuálne lahodiacim, no akosi sterilným kompromisom medzi sociálnou sondou, doku-drámou, kriminálnou komédiou a životopisným filmom.

Režisér Jakub Kroner sa o rozosmiatie divákov pokúša často, pričom čerpá z neokrôchanej nátury mafiánov deväťdesiatych rokov. Michal Kubovčík, Dušan Cinkota či Martin Nahálka profitujú z predpokladu, že predlohy ich postáv nepatrili medzi intelektuálnu elitu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Časť Slovákov Černáka obdivuje. Čo na to hovoria Ondrík či Kubovčík z filmu Miki Čítajte 

Komická poloha niekedy pripomína tón raných tarantinoviek, inokedy si pri patáliách nabúchaných mafiánov s fúzikmi a v šuštiakových súpravách spomenieme na skečové šou ako Kredenc či S.O.S.

Tento pohľad tvorcovia preferovali pred deprimujúcejšími polohami a takmer úplne ignorujú pohľady pozostalých, ktorých mafiánska krutosť odsúdila na život vo svete tupej a nikdy nekončiacej prázdnoty.

Skvelo problematické načasovanie

Na film o Mikulášovi Černákovi dozrel aj nedozrel čas. Odsúdený mafián patrí k najznámejším Slovákom moderných dejín. Vody verejnej debaty búri aj vďaka možnosti jeho prepustenia z väzenia.

Môže sa zdať, že od jeho pôsobenia v 90. rokoch ubehlo dosť času a práve film môže byť skvelým spôsobom, ako o ňom hovoriť. Objektívnemu pohľadu na jeho vyčíňanie však bráni fakt, že slovenská mentalita sa za 30 rokov zdanlivo veľmi neposunula.

Milan Ondrík (zdroj: Joseph Marčinský/PubRes)

Film vystríha, no nemoralizuje. Mnohí diváci tak budú pri sledovaní fešáka Ondríka cítiť hnev z glorifikácie zločincov. Niečo podobné si zrejme zažili aj Kolumbijčania a Mexičania pri seriáloch Narcos.

Miki je efektný a vďaka hutnosti scenára nenudí, aj keď mu chýba špina a chlad. Jeho najväčším prínosom je pritom potenciál stať sa lakmusovým papierikom pri pohľade na históriu samostatného Slovenska.

Hlavná postava totiž na prvý pohľad stelesňuje najextrémnejšiu polohu stále funkčného slovenského archetypu – na rodinu úzkostlivého a starostlivého, no inak vrcholne neempatického jedinca.

O filme sa toho veľa narozpráva a napíše. Podnieti debaty v krčmách aj na pracoviskách. Citliví diváci z kina odídu so zdesením, že aj v roku 2024 zažíva boom estetika násilia, delenie do skupín na my a oni a všadeprítomnosť zastrašovania slabších.

Pre definitívne hodnotenie, či a ako sa filmové spracovanie zapíše do dejín domácej kinematografie, si musíme počkať na druhý film Černák, ktorý sa do kín dostane už v januári roku 2025.