Kavej
„Buchneme kavej!“ zhodnú sa pri stretnutí v rýchliku z Bratislavy do Kysaku hlavné postavy celovečernej novinky režiséra Lukáša Zednikoviča.
Je to jeden z mála momentov, ktorý náladou pripomína 42-dielny seriál. Počas 111 minút sledujeme prevažne dve samostatné dejové linky. Dialógov pri káve medzi postavami Jany Kovalčíkovej a Anny Jakab Rakovskej je vo filme minimum.
Režisér so scenáristkou Michaelou Zakuťanskou sa neuspokojili s natiahnutím úderného scénkového formátu do celovečerného formátu. Do veľkej miery opustili cestu povrchných komických skratiek a vydali sa na strastiplnú misiu odhaľovania slovenskej duše.
„Dúfam, že sa aj nám podarilo posunúť herecké prostriedky z formy skeču. Diváci by sa totiž hodinu a trištvrte nevydržali pozerať na preexponované herectvo,“ hovorí o posune nálady Jana Kovalčíková.
Musíme jej dať za pravdu. Filmové postavy sú znalcom seriálu dôverne známe, avšak pôsobia o poznanie civilnejšie.
Je ešte regionálny konflikt témou?
Kým v seriáli sledujeme epizodické dobrodružstvá a úsmevné kolízie spojené s aklimatizáciou dvojice východniarok v hlavnom meste, dej filmu sa odohráva výsostne na ich rodnom východe.
Teda v jeho fotogenických lokáciách.
Rozhodnutie produkcie na čele s Danom Danglom situovať dej na východné Slovensko prináša výbušné situácie. Prichádzame však o jedno z korení pôvodného seriálu v podobe regionálneho konfliktu.
Aj keď kamarátky, ktoré v túžbe po lepšej kariére opustili svoju rodnú hrudu, ešte nie sú celkom „pobratislavčené“, regionálne rozdiely vnímajú predsa len o čosi citlivejšie.
S bolestnými emóciami znovu objavujú svet, ktorý sa na rozdiel od nich nemení.

Do úzadia ide aj iná silná stránka seriálu. Východniarske nárečie bolo v seriáli situovanom do Bratislavy zdrojom vtipných situácií. Vo filme ním hovoria všetci. Smiať sa teda z tohto hľadiska niet veľmi na čom. Pre divákov bez skúsenosti s týmto dialektom môže jeho všadeprítomnosť spôsobovať nanajvýš pocit exotiky.
Kavej
Slovensko, 2024, 111 min.
- Réžia: Lukáš Zednikovič
- Hrajú: Jana Kovalčiková, Anna Jakab Rakovská, Pavol Šimun, Tomáš Turek, Lenka Barilíková Spišáková
- Slovenská kinopremiéra: 18. júla 2024.
Presvedčenie, že sú na dnešnom Slovensku témy lokálnych rivalít na linke východ/západ na ústupe, vnímajú hlavné aktérky pozitívne avšak s horkastým podtónom zo súčasného spoločenského vývoja.
„Raz budeme s nostalgiou spomínať na jednoduchšiu dobu, keď bolo najväčším polarizačným prvkom v spoločnosti, či je niekto z Bratislavy alebo z Košíc," hovorí Anna Jakab Rakovská.
Prekvapujúca sociálna kritika
Vizuálne svieži a pestrofarebný film od začiatku prekvapí temným a zriedka až morbídnym podtónom. Spod mierumilovného cukríkového prebalu presvitajú kyslasté a inokedy horkasté tóny neutešenej reality.
Letná komédia tak trocha klame obalom a rozoberanými témami sem-tam načiera do tematického katalógu iného obľúbeného tuzemského žánru - sociálnej drámy.
„Ľudia nemôžu očakávať, že pôjdu na slovenské Babovřesky,“ upozorňuje divákov Jana Kovalčíková.
Servírovaním pálčivých tém v kontrastnom veselom šate pripomína Kavej kultový seriál South Park. Divák sa viac ako so záchvatmi smiechu spôsobenými majstrovským komickým načasovaním frkov borí s fatálnou hoc zveličenou absurdnosťou života na východe.

Kritický tón by nemal byť prekvapením pre všetkých. Do citlivých tém totiž zabŕdal aj seriál.
„Keď som výsledný film videla prvýkrát, prekvapilo ma, že jeho silné stanoviská sa podarilo pretlmočiť ľudsky a kulantne a nie mentorským poúčaním o tom, ako treba žiť,“ povedala o nálade filmu po jeho bratislavskej premiére Jana Kovalčíková.
Hlavné herečky, ktoré s ich postavami spája odchod z východu do Bratislavy za kariérnymi príležitosťami, konštatujú, že dnešní študenti čelia rovnakému tlaku.
Zhodujú sa na tom, že vytvárať podmienky na vznik pracovných príležitostí a kvalitnej infraštruktúry na východe je úlohou štátu, ktorý v tejto role dlhodobo zlyháva.
Odkazov na neveselú správu vecí verejných je vo filme habadej.
Nebožtíka nemôžu uložiť do márnice, lebo sa v nej pokazila mraznička. Kar sa z dôvodu rekonštrukcie kultúrneho domu uskutočňuje v budove miestnej diskotéky. Vlak z Kysaku mešká, keďže z trate odpratávajú obeť jedného z mnohých pokusov o samovraždu a ak sa rozhádaní východniari na niečom zhodnú, je to hnev na miestneho zbohatlíka a privatizéra miestnej hydinárne.
Tak trocha chaos, ale s dobrým zámerom
Porovnanie so South Parkom dáva zmysel aj vďaka plochosti postáv, ktorým chýba charakterová hĺbka. Len čiastočne evokujú jedinečné osudy bytostí s rozvinutou psychológiou. Sú skôr kombináciami stereotypných, aj keď často trefných charakterových vlastností.

Ak pôsobí nestor východniarskeho ľudového humoru Ján Pisančin v role farára ako najhĺbavejšia postava, latka duševného prežívania zvyšku nebude veľmi vysoko.
Stereotypy badáme aj v iných oblastiach. Postavy, ktoré do seba hádžu samo sa plniace štamprlíky pálenky, ktoré zapíjajú pivom, pôsobia ako mém, ktorý sme v domácej tvorbe videli mnohokrát.
Podobne povrchne sú zobrazené aj folklórne prejavy, odsunuté do dekoračnej polohy, akú radi zdôrazňujú aj populistickí politici.
Aj keď Kavej nemá byť len zhlukom scénok, ale ucelený film, naplnenie tejto ambície je trocha kostrbaté. Základný príbeh vo výsledku funguje a pôsobí poučne, avšak pričasto sa rozpadá na rozptyľujúce epizódky.
Disharmonicky pôsobí aj silený product placement. Vyrušujú aj detaily ako vypnutá, no hučiaca vírivka, spev, ktorý sa nevtesná do otvárajúcich sa pier, alebo obloha, z ktorej zároveň prší aj svieti slnko.
Film Kavej je mätúce dielo, no nie je to tým, že by nemal čo povedať. Posolstvá sú však doručované skratkovito, pomedzi viac či menej solídne frky.
Humornému vyzneniu nepomáhajú ani herecké výkony, keďže protagonisti si zo seba akosi odmietajú strieľať. Šípime zámer nedopúšťať sa prílišnej karikatúry a uprednostniť ľudské poňatie.
Je pochopiteľné, že typ rozprávačstva sa prispôsobil dlhému formátu. Diváci, očakávajúci salvy smiechu ako pri nedávnom kinohite Invalid, však môžu ostať prekvapení.
Na Kavej sa vyberú s vidinou ľahkej letnej komédie, no dostane sa im skôr odpovede na vetu Roberta Fica „Na východe nič nie je.“
„Film ukazuje, že na východe je úžasný ľudský potenciál, skvelá mentalita a schopní a šikovní ľudia. Bohužiaľ, práca sa nedá vyčarovať len tak z ničoho,“ vraví Anna Jakab Rakovská.
Jej kolegyňa Jana Kovalčíková ju doplní. „Vážim si ľudí, ktorí ostali na východe niečo vytvárať, aj keď je to často extrémne ťažké. Vážim si aj tých, ktorí sa po rokoch vracajú, lebo majú chuť niečo tvoriť. Uvedomujem si, že to z mojich úst môže znieť pokrytecky, chcem však týmto ľuďom poďakovať. Azda aj náš film ukazuje, čo všetko na východe je.“