Keď minulý rok v októbri zomrel herec Matthew Perry, tisíce ľudí malo pocit, že stratili blízkeho priateľa.
V mysliach mnohých bol totiž zapísaný ako vtipný a trochu sarkastický Chandler Bing z milovaného sitkomu Priatelia.
Fanúšikovia po hercovej smrti hovorili o Chandlerovi ako o skutočnom človeku. Pripomínali si ho cez obľúbené scény a vlastné spomienky spojené so sitkomom.
Aj dnes sa na Reddite ľudia predbiehajú v tom, koľkokrát videli všetkých desať sérií Priateľov.
Tento fenomén sa netýka len Priateľov. Seriály ako Teória veľkého tresku, Ako som spoznal vašu mamu, The Office, M*A*S*H či Dr. House nám hrajú v obývačkách už od detstva.
Aj po rokoch sa stále smejeme na tých istých vtipoch, dramatické scény prežívame tak, ako keby sme ich videli prvý raz, a s hlavnými postavami súcitíme ako s členmi našej vlastnej rodiny.
Prečo nás stále baví sledovať dookola tie isté seriály, aj keď presne vieme, ako sa skončia, a scenár niektorých epizód už dokážeme odrecitovať naspamäť? Túto otázku si položili aj psychológovia a výskumníci, ktorým odpoveď „proste nás bavia“ nestačila.
12 kultových seriálov, pri ktorých Slováci trávili detstvo Čítajte Postavy nás nikdy nesklamú
Postava v tvojom obľúbenom seriáli môže byť v určitom zmysle slova skutočne tvoj „dobrý priateľ“.
Psychológovia takúto formu spojenia označujú ako „parasociálny vzťah“. Ide o jednostranné spojenie, pri ktorom druhá osoba o tej prvej nevie, no aj tak tej prvej uspokojuje niektoré sociálne potreby.
Vedci v štúdii z roku 2021 vysvetlili, že naša pripútanosťou k fiktívnym postavám nám poskytuje pocit medziľudskej intimity bez hrozby odmietnutia.
Niektoré epizódy vieme odrecitovať naspamäť, aj tak sa k nim stále vraciame. (zdroj: IMDB)„Keď pozeráme seriál alebo reláciu, ktorú dobre poznáme, vraciame sa do prítomnosti obzvlášť spoľahlivých priateľov, ktorí robia to, čo od nich očakávame. Takéto vzťahy môžu zvýšiť pocit spolupatričnosti a znížiť osamelosť,“ vysvetľuje profesor kognitívnej psychológie Robert N. Kraft pre portál Psychology Today.
Chandler Bing síce neexistuje, ale vieme, že nás nikdy nesklame, pretože presne vieme, čo povie a urobí. Na druhú stranu, náš partner náš môže sklamať kedykoľvek.
Hoci ten aspoň vie, že existujeme.
Máme kontrolu nad koncom
Fungujeme podobne ako postavičky v hre Sims – ráno sa budíme s určitým množstvom energie, vôle a sebakontroly, ktoré následne počas dňa postupne vyčerpávame.
Ak máme za sebou náročný deň a tento „balíček“ sa minie, na konci dňa nám neostane kapacita ani na jednoduché rozhodnutia.
„Keď sa cítite vyčerpaní, sledovanie známych seriálov vás môže opäť nabiť energiou a obnoviť pocity sebakontroly,“ vysvetlil pre portál Time Jaye Derrick, profesor psychológie na Univerzite v Houstone.
V malej štúdii na vysokoškolákoch zistil, že po namáhavej úlohe, pri ktorej museli vynaložiť veľkú časť sebakontroly, študenti preferovali známe, fiktívne svety (akým je aj televízny seriál) pred novými zážitkami.
Ukázalo sa, že aj vďaka nim sa cítili oveľa lepšie.
„Vedieť, čo presne sa stane a ako príbeh dopadne, nám dáva pocit kontroly a poriadku, najmä v krízových časoch, akými bola napríklad pandémia,“ pokračuje profesor Robert N. Kraft.
Staré seriály nám poskytujú zdanlivý pocit kontroly nad výsledkom. (zdroj: IMDB)Tento pocit predvídateľnosti a „známosti“ robí dobre najmä ľuďom s úzkosťami. Tí podľa vedcov zažívajú oveľa väčšie a rýchlejšie vyčerpanie kognitívnych schopností, teda myslenia, rozhodovania či sústredenia.
„Keď je celý život chaos, vždy sa môžem spoľahnúť na to, že Ross a Rachel prežijú romantiku ako na horskej dráhe,“ píše novinárka Alisa Marković s diagnózou ADHD, ktorá tvrdí, že už 20 rokov sleduje dookola tri tie isté seriály.
„Pre mozog, ktorý zápasí so sústredením a pozornosťou, je náročné – dokonca vyčerpávajúce – ponoriť sa do úplne nového televízneho seriálu,“ napísala v článku.
Markovićová dodáva, že so známym seriálom sa jej to nestane. Aj keď na chvíľu stratí pozornosť, stále vie, čo sa v ňom deje.
„Som ušetrená od bremena memorovania mien postáv a sledovania zložitých dejov,“ dodáva.
Je to pohodlné
Už si niekedy donekonečna prechádzala Netflix len preto, aby si po hodine zistila, že ťa nič nezaujalo? Z toľkého zvažovania a rozhodovania si sa možno cítila vyčerpaná a napokon si si aj tak zapla to, čo dobre poznáš.
Nazýva sa to „paradox voľby“. S týmto termínom prišiel psychológ Barry Schwartz, ktorý zistil, že čím viac možností sa nám ponúka, tým menej sme spokojní s našimi voľbami.
Vo svojej knihe vysvetlil, že príliš veľa možností si vyžaduje viac kognitívneho úsilia, čo vedie k únave z rozhodovania, úzkosti a, paradoxne, obmedzuje našu slobodu.
Ak chce mozog šetriť energiu, nevyberie si nový psychologický triler, ale radšej zvolí deviatu sériu Priateľov.
Priatelia môžu byť tvoji skutoční „priatelia“, hovoria psychológovia. (zdroj: IMDB)Podľa profesora Robert N. Krafta nejde o lenivosť, ale skôr o základný evolučný fakt, ktorý hovorí, že náš mozog sa väčšinou rozhoduje pre to, čo ho stojí najmenšie úsilie.
Podobný je aj fenomén „status quo bias“ (vo voľnom preklade „zaujatosť súčasným stavom“). Ten hovorí, že keď ľudia stoja pred voľbou vyskúšať niečo nové alebo ostať pri tom, čo dobre poznajú, rozhodnú sa radšej pre to druhé.
Náš mozog to robí intuitívne a iracionálne, aby sa vyhol prípadnému sklamaniu. Táto zaujatosť síce minimalizuje riziká spojené so zmenou, no zároveň aj potenciálne výhody, ktoré ich môžu prevážiť.
Priestor na sebareflexiu
Ak sa pristihneš pri tom, že si počas návštevy rodičov „zhltol“ celú epizódu Krok za krokom, hoci sa bežne označuješ za vyberavého filmového fajnšmekra, zrejme si zažil niečo, čo v článku na portáli Simply Psychology opisujú ako The Mere Exposure Effect, vo voľnom preklade „efekt jednoduchého vystavenia“.
Nazýva sa to aj princíp familiarity a hovorí, že si niečo (alebo niekoho) môžeš obľúbiť len preto, že s tým pravidelne prichádzaš do kontaktu.
Ak si na seriáli Krok za krokom vyrastal, je veľká pravdepodobnosť, že aj v dospelosti budeš mať k nemu pozitívny vzťah (hoci objektívne chápeš, že ide o vyše 20 rokov starý humor, ktorý už ani nie je vtipný).
Seriál Priatelia nezostarol najlepšie: na týchto pasážach sa mladí nezasmejú Čítajte Veľký podiel na našej láske k starým seriálom má aj nostalgia. Ukázalo sa však, že väčšina ľudí sa v skutočnosti nechce vrátiť do starých čias, ale skôr sa zamyslieť nad tým, ako veľmi sa odvtedy posunuli a oceniť prítomnosť.
Portál Vox vyspovedal marketingových špecialistov, ktorí na túto tému robili prieskum. Podľa nich nám hlboký vzťah k seriálu poskytuje priestor na sebareflexiu.
To isté platí pre spoločnosť a svet, v ktorom žijeme. Vďaka starým seriálom si uvedomujeme aj pokrok, alebo aspoň zmeny, ktoré nastali. Je to také malé okno do minulosti, ktoré vám umožňuje jasnejšie vidieť prítomnosť.
