Mladí Chorváti radšej odchádzajú robiť čašníkov do Írska, hovorí autorka knihy Fjaka

Spisovateľka Aleksandra Wojtaszek sa narodila neďaleko slovenských hraníc v poľskej časti Tatier. Pred vyše desiatimi rokmi jej začala imponovať iná a o čosi exotickejšia slovanská krajina- Chorvátsko.

Jej objavovanie Jadranu vyústilo do knižnej novinky "Fjaka- Chorvátska sezóna", ktorá vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Absynt. Obal reportážnej knihy, na ktorom sú dovolenkujúci ľudia v plavkách, je hádankou.

Rozostrené postavy nepôsobia ako bezstarostní rekreanti. Od chrbta pripomínajú skôr tiene či prízraky z minulosti. Do ich opálených tvárí, komplexných myslí a ubolených duší nahliadneme až po otvorení výživnej knihy.

Na úvod rozhovoru sa energickej Poľke ospravedlňujem, že som ju nestihol prečítať celú. "Kniha je fakt hrubá. Neviem, prečo som sa tak rozpísala," smeje sa.

Chodila si ako dieťa do Chorvátska s rodinou na dovolenky?

Na rozdiel od mnohých krajanov nie. Prvýkrát som tam išla až ako osemnásťročná.

Zapáčila sa mi krajina, jej kultúra aj jazyk, no netušila som, že ho raz budem študovať. Lákala ma skôr japončina či švédčina. Spočiatku som cestovala najmä do vnútrozemia a predovšetkým do Záhrebu.

Tvoja kniha sa venuje predovšetkým ostatným tridsiatim rokom a volá sa záhadne Fjaka. Čo si máme predstavovať pod týmto slovom? Je to čosi ako talianske Dolce Vita?

Kým som narazila na toto slovo, s názvom som mala dlho veľký problém.

Termín sa používa najmä v Dalmácii, aj keď slovo, samozrejme, poznajú všetci Chorváti. Keď má niekto fjaku, má vlastne fajront a v ten deň už nebude nič robiť. Je to akási kombinácia príjemnej lenivosti, odpočinku a pozerania do diaľav.

Fjaka má však aj temnejšiu stránku s príchuťou marazmu, avšak nie v stereotypnom zmysle, že by sa Chorvátom nechcelo pracovať a túžia len popíjať kávu. Pravda je totiž taká, že pracujú veľa a v lete dokonca aj nad svoje sily. Uvedomujú si však, že sú uväznení v pasci turizmu a málokto si predstavuje iné formy rozvoja.

Chorváti občas pôsobia tak, že nemajú čo robiť. Je to však tým, že nevidia alternatívy. Mladí, čo sa s týmto nastavením nestotožňujú a nechcú pracovať v hoteli či v reštaurácii, volia nohami. Od vstupu krajiny do EÚ v roku 2013 z nej odišlo 400- tisíc ľudí, čiže asi desatina populácie.

Kto najčastejšie opúšťa Chorvátsko?

Veľkou skupinou sú čerství absolventi, ktorí si vo svojom odvetví nevedia nájsť uplatnenie. Chorváti síce nemajú vysokú nezamestnanosť, len väčšina pozícií nie je veľmi vysokej kvality a ani dobre platená. Keď už má niekto pracovať ako čašník, tak odíde radšej do Írska.

Chorvátsko začalo cieliť predovšetkým na majetnú klientelu (zdroj: archív respondentky)

Chorvátsko navštevuješ ako reportérka vyše 10 rokov. Ako ťa vnímajú miestni? Sú k tebe otvorení či skôr rezervovaní? Pozdáva sa im, že sa Poľka vyjadruje k ich mentalite či citlivej histórii?

Mám tam dobrú pozíciu, ktorá mi pri písaní veľmi pomáha. Ako cudzinka nie som ovplyvnená lokálnymi politickými konfliktmi a miestnych nezaujíma, na čej strane stojím. Zároveň rozprávam ich jazykom a tak ma berú za svoju. Poznám ich kultúru, filmy, literatúru či hudbu.

Chorváti často chcú, aby som ich čo najlepšie chápala. Niekedy ma doslova ťahajú za ruku a hovoria: "Počúvaj, ja ti vysvetlím, ako sa veci majú."

Po chorvátsky vyjde kniha až na budúci rok. Tí, čo ju zatiaľ čítali po poľsky, sa často pýtajú, prečo podobnú knižku nenapísal nejaký ich krajan. Určite však prídu aj veľmi negatívne reakcie z chorvátskej pravice.

Alexandra Wojtaszek (Fjaka- Chorvátska sezóna) (13 fotografií)

Ako sa stavia mladá generácia k vojne v Juhoslávii?

Majú dosť večných debát o vojnách a histórii a zároveň pocit, že sa nikto nezaoberá ich skutočnými problémami.

Veľmi silne to vidieť vo Vukovare, ktorý je symbolom utrpenia. Jeho monumentom je rozstrieľaná vodná veža a k pomníkom a vojnovým múzeám jazdia húfne školské výlety.

Miestni mladí toho majú plné zuby. Prekáža im, že politici si na mesto spomenú nanajvýš, keď je nejaké výročie , zabúdajú na to, že miestni ľudia sa musia nejako uživiť. Okolitý región Slavónia pritom nepôsobí postapokalypticky len vďaka dosahom vojny, ale aj z dôvodu privatizácie, ktorá zlikvidovala priemysel a vyhnala množstvo obyvateľov.

Odchádzajú ľudia z chudobnejšieho vnútrozemia hľadať obživu k pobrežiu?

Určite. Dnes tam pritom prichádza aj množstvo ľudí z Bosny a zo Srbska, pre ktorých je zložitejšie ísť ešte ďalej na západ. Chorvátsko ich počas trojmesačnej sezóny rado privíta.

Nezávidia obyvatelia ostatných krajín bývalej Juhoslávie Chorvátsku jeho atraktívne a dlhočizné pobrežie?