Vyskúšal si život v Číne, na Ukrajine aj v Kanade, ale nakoniec zaparkoval na komfortnom mieste v bratislavskom korporáte a cestoval vždy, keď sa mu naskytol čas.
Travel blogera Antona Praznovského väčšina ľudí pozná pod prezývkou Tono. Spravuje blog Tonicove, kde Slovákom a Slovenkám ukazuje, že aj dnes sa dá s 25 dňami dovolenky do roka cestovať často, kvalitne a lacno.
Meškal nám let, dostali sme 2 400 eur. Slováci opisujú, ako získali odškodnenie od leteckých spoločností Čítajte V minulosti sa mu viackrát podarilo letieť úplne zadarmo, napríklad vďaka amatérskemu pochybeniu gréckych predajcov leteniek.
Namiesto ulíc Londýna dnes oveľa radšej spoznáva zákutia miest ako kosovská Priština, arménsky Jerevan či gruzínske Tbilisi.
"Mám pocit, že v Londýne sa dnes ľahšie zatúlaš do horšej a nebezpečnej štvrte ako niekde v Prištine alebo Tirane," konštatuje s tým, že Slováci v súčasnosti stále vyžadujú, aby im niekto celú dovolenku pripravil na mieru, rezervoval a v ideálnom prípade ešte aj precestoval za nich.
Máš prácu na plný úväzok v korporáte, manželku aj dieťa, no napriek tomu sa ti cez víkendy darí stále vybehnúť niekam na výlet do zahraničia. Ako sa to dá časovo zvládať?
V prvom rade treba mať chápavú manželku. Za dvanásť spoločných rokov si už na moje výmysly zvykla a rozumie, že často cestujem, lenže odkedy sa nám narodila dcéra, tak už väčšinou necestujem na dlhší čas.
Väčšinou na výlety využívam víkendy alebo sviatky. Mám šťastie, pretože sa mi v práci nakopilo veľa dní dovolenky. Bol som na rodičovskej dovolenke, takže mi stále zostáva veľa voľna, myslím, že do konca roka mám 25 dní dovolenky.
Keď sa porovnám s niektorými mojimi známymi, ktorí radi cestujú, tak som len slabý odvar. Oni sa neprezentujú verejne, ale cestujú neustále, viackrát do roka idú aj na dlhšie výlety a napriek tomu sú zamestnaní.
Je pravda, že sú väčšinou bezdetní, a preto majú viac slobody a priestoru na cestovanie. Možno, ak by som nemal manželku a dieťa, tak by som stále cestoval aj ja, ale rodina je pre mňa koniec koncov dôležitejšia.
Občas som si v komentároch u teba na facebooku či v podcaste Tour de Svet všimol, že si radi uťahujete zo známych slovenských travel blogerov. Robia podľa teba dobrý obsah?
Každý slovenský travel bloger alebo blogerka má svoje publikum, pre ktoré tvorí obsah. Každý má iný štýl cestovania. Janka Travelhacker alebo Milan Bez Mapy majú svojich fanúšikov, sú zameraní na obyčajných ľudí, ktorí chcú cestovať rýchlo a ľahko bez miliónov na účte.
Ja mám svoje výletíky po Balkáne či na Kaukaze. Občas mi to pripadá smiešne, keď potom prídu do Gruzínska a na storkách sa pýtajú, či ľudia vedia, čo je Batumi. Ja svoje destinácie poznám a občas z toho mám pocit, že im chýbajú základy, aj keď sú rozcestovaní.
Mojím cieľom je ukázať ľuďom, ako čo najefektívnejšie využiť 25 dní dovolenky. Koniec koncov, to bol jeden z prvých nápadov na meno nášho podcastu Tour de Svet. Hlavná pointa mala byť, ako ich využiť počas roka.
Ale ja to beriem tak, že za svoj obsah nezarábam peniaze, mám svoje záväzky, takže samozrejme, že ma nikto nepozve na týždeň do Gruzínska, nemôžem si to ani dovoliť, lebo mám prácu. Možno raz.
Týchto päť suvenírov si z dovolenky nesmiete priniesť na Slovensko, inak vám hrozí pokuta Čítajte Na instagrame otvorene píšeš o tom, že tvoj obsah nie je o robení jogy na Bali, aby si mohol predstierať, že nemáš depresiu. Nerozmýšľal si nad tým, že by si sa svojím cestovateľským obsahom živil?
Snažím sa svet prezentovať taký, aký je. Nebudem sa pretvarovať, nebudem sa tváriť, že môj život je perfektný a ja si vždy užívam každú sekundu.
Mojou veľkou výhodou aj nevýhodou je fakt, že za svoju tvorbu nemám nič. Nemonetizujem svoj obsah, a tak môžem hovoriť všetko, čo len chcem. Neberiem si servítku pred ústa, čo mi možno raz v budúcnosti môže uškodiť, ale baví ma to robiť takto a na nič sa nehrať.
Ak by som mal o 20 rokov menej, tak by som sa možno zaoberal tým, ako sa cestovaním živiť. Ale keď sledujem najznámejších slovenských travel blogerov, tak vidím, že sú väčšinou bezdetní, bez rodiny alebo sú napríklad zamestnaní v cestovných kanceláriách ako sprievodcovia. Všetko sa im to prelína.
Ja som si za roky strávené v korporáte zvykol na svoje pohodlíčko. U mňa funguje work-life balance, ja si svoju prácu spravím, takže moji nadriadení nikdy nemali problém s tým, ak som si chcel zobrať pár dní voľna. Našťastie nie som odkázaný na celozávodné dovolenky ako niektorí moji kamaráti, takže som flexibilnejší.
(zdroj: archív respondenta Antona)Na blogu hovoríš, že si vyskúšal život v zahraničí a zistil si, že najlepšie sa hejtuje z domu. Kde si vlastne žil?
Strávil som dve letá v USA, kde som pracoval v kempe ako pomocná sila. Vtedy som veľa nezarobil, ale bola to super skúsenosť. bývali sme v chatkách a pracovali tam mladí ľudia z celého sveta.
Druhýkrát sme si už viac zarobili, po lete si požičali auto a cestovali po západe USA. Absolvoval som aj pobyt na working holiday víza v Kanade, ale tam som sa dlho nezdržal. Myslel som si, že tam budem majster sveta, ale práce veľa nebolo.
V roku 2009 som sa potom vybral na marketingovú stáž do malej firmičky na západe Ukrajiny, ale keď som sa vrátil domov, nevedel som, čo robiť. Naskytla sa mi príležitosť odísť do Číny učiť angličtinu, tak som pol roka žil v Číne. A keď som prišiel z Číny, znovu som sa tam potom vrátil na ďalšieho pol roka.
V roku 2011 som sa nadobro vrátil na Slovensko a zaparkoval v korporácii.
Odkedy ťa najviac lákajú destinácie, kde dostaneš čo najväčšiu hodnotu za najmenšie peniaze?
Začalo sa to na Ukrajine. Na Ameriku nemôžem dopustiť, lebo v čase, keď som tam bol ja, to bola dokonalá krajina na cestovanie. Ale bývať by som tam nebýval.
Na postsovietskom priestore ma oslovilo, že veľmi pripomína Slovensko, ale vždy natrafíš na niečo úplne iné a unikátne. Cestovať na východ bolo navyše výhodnejšie aj finančne, keď som začínal študovať, peňazí som nemal nazvyš.
Stále mám pocit, že veľa Slovákov má predsudky ku krajinám ako Rumunsko či dokonca Poľsko. To sú dobré príklady, lebo veľa ľudí ich má stále zafixované ako chudobné krajiny, ale pritom nás dobehli a predbehli.
Osem chýb, ktoré robíme pred odletom na dovolenku. Chýbajúce potvrdenia aj alkohol na letisku Čítajte Ak by si niekoho inšpiroval na prvý výlet niekam na Balkán, ktorú destináciu by si mu odporučil ako štartovaciu?
Ako ideálna destinácia mi vychádza macedónske Skopje. Lieta sa tam z Bratislavy, je to mix balkánskej divočiny a moderného sveta. Je to gýčové aj historické, rozbité aj nové, kompaktné, človek sa tam vie dobre najesť a napiť za dobré peniaze.
Trochu som zanevrel na veľké mestá. Minulý rok som bol v Madride na jeden deň a cítil som, ako zo mňa tá masa ľudí vysáva energiu. Som rád za malé mestá.
Pred mesiacom sme boli v kosovskej Prištine. Chceli sme sa niekde rýchlo otočiť na víkend, tak sme prišli, dobre sme sa najedli, dali sme sa ostrihať u miestneho barbera, zašli do luxusného sky baru, kde gin tonic stál menej ako v Trnave a boli sme spokojní.
Ak človek nechce ísť lietadlom, môžem ešte odporučiť Belehrad. Autom sa tam dostaneš do piatich hodín, čo je kratšie ako na niektoré miesta na východnom Slovensku. V Belehrade máš už aj pocit, že si vo veľkej metropole.
(zdroj: archív respondenta Antona)Neozvali sa ti už ľudia pri tvojich výletoch po zákutiach Arménska či Gruzínska, že sa im to zdá príliš nebezpečné a veľa riskuješ?
Myslím si, že v balkánskych či kaukazských krajinách sú väčšinou ľudia podobného razenia ako my. Na prvý pohľad sa niektoré miesta môžu zdať nebezpečné, ale o nič viac ako niektoré časti niekde v Bratislave.
Viem, že v minulosti sa ľudia báli chodiť do Albánska, lebo tam raz zmizli českí turisti. Alebo Rumunska, kde pôsobili gangy a po uliciach tam behalo veľa nebezpečných túlavých psov. To ani nehovorím o Ukrajine pred rokmi.
Minule som videl, že českých turistov v Chorvátsku zadržali, pretože sa zatúlali do vojenského priestoru. Ak sa tomuto vyvaruješ, na Balkáne nebudeš mať problém.
Dalo by sa povedať, že kosovská Priština je dnes bezpečnejšia ako Londýn?
Mám pocit, že v Londýne sa dnes ľahšie zatúlaš do horšej a nebezpečnej štvrte ako niekde v Prištine alebo v Tirane.
Keď sme šli do Kosova, zašli sme na výlet do hôr pri Čiernej Hore. Prišli sme do mesta Mitrovica, zaparkovali sme a prešli sme sa v uliciach.
Vo vzduchu bola taká atmosféra, že by sa tam hocikedy mohlo niečo zomlieť, pretože jedna časť mesta je albánska a druhá srbská, ale k ničomu nedošlo. Dva dni po našom návrate sa tam strieľalo.
Tým chcem povedať, že človek nikdy nevie, vždy len treba dobre porozmýšľať nad tým, kde sa chce pohybovať a akému potenciálnemu riziku môže čeliť.
Štefan žil 14 rokov v USA: Slovákom by prospela americká mentalita, biznisu veľmi nerozumieme Čítajte Tvojím poznávacím znakom sa stali tzv. "retardované otočky", teda rýchle výlety na jednu či dve noci po západnej Európe, Balkáne či Kaukaze. Kedy vznikli?
Moje retardované otočky vznikli tak, že sme počas výšky riešili rýchle a lacné výlety. Veľmi populárne bolo talianske mesto Bergamo spolu s Milánom, kde sa dalo ráno odletieť a večer vrátiť naspäť.
Párkrát sme takto boli aj v Londýne, kam sme ráno odleteli a večer sa vrátili naspäť. Čistého času sme v meste mali možno šesť hodín, ale stálo to zato. Na výške na to bol priestor, pretože prednášky sme mali len do stredy, štvrtky a piatky boli voľné, tak sme vymýšľali lacné výlety.
Ako reaguješ na ľudí, ktorí ťa kritizujú za to, že priveľa lietaš?
Mám pocit, že už to nie je taká veľká téma, ako kedysi. Myslel som si, že to budeme vedieť výraznejšie regulovať, keď prišla korona. Netušil som, že sa rok 2019 vráti a budeme cestovať ešte viac ako predtým, ale stalo sa to.
To lietadlo odletí tak či tak, so mnou či bezo mňa. Nepropagujem lietanie len preto, aby človek lietal, ale preto, aby človek niečo zažil. Ja nie som cestujúci, na ktorom vedia letecké spoločnosti zarobiť, lebo som flexibilný a cestujem s príručnou batožinou.
Raz som si viedol štatistiku s cenami mojich letov, z ktorej vyšlo, že priemerná cena jednej letenky za celý môj dovtedajší život bola okolo 20 eur za jeden smer.
Podľa počítadla na tvojom blogu si absolvoval viac ako 370 letov. Ktorý je pre teba ten najpamätnejší?
Najpamätnejšie lety boli zadarmo. Keď sa pred rokmi začalo vo veľkom lietať, tak zopár gréckych predajcov nezvládlo svoje marketingové kampane a v rezervačných systémoch niekto objavil chybu.
Ak si do objednávky pridal infanta, teda malé dieťa, cena letenky klesla pod nulu. Následne si musel pridať službu navyše, aby si sa vyšplhal na pár centov. Na letiskách sa potom zamestnanci smiali, či aj my cestujeme s naším neexistujúcim jednoročným synom.
Najlepší deal, aký som kedy kúpil, bola otočka z Dubaja na Filipíny za 26 eur, druhýkrát za 50 eur. A rád spomínam na letenku do mesta Ushuaia v Argentíne za 200 eur.
Aký rozpočet máš zvyčajne v hlave pred každým výletom, na ktorý sa vyberieš?
V súčasnosti sú letenky už väčšinou najmenšou položkou z celého výletu. Týždenne si snažím len tak symbolicky odložiť bokom okolo 20 eur, z toho sa niečo nazbiera a potom to vždy podľa príležitosti doplním.
Lenže ja nie som ten typ cestovateľa, ktorý si príde užívať ubytovanie. Radšej investujem inde, požičiam si auto, skúmam okolie, dobre sa najem v lacných lokálnych podnikoch. Nikdy som neriešil drahšie hotely alebo luxusné reštaurácie, ubytovanie na mojich kratších výletoch beriem len ako miesto, kam sa prídem večer vyspať.
Napríklad v Kosove som počítal s rozpočtom okolo 100 eur. V Prištine bola najväčšia položka cesta z letiska a na letisko, ktorá stála 15 eur, pretože sme ju rezervovali vopred. Na mieste si taxikári účtujú okolo 25 eur, lebo MHD tam chodí v dlhých intervaloch, raz za dve hodiny.
Ubytovanie stálo 30 eur na noc, bol to veľký apartmán v centre mesta pre šiestich ľudí. Presuny v rámci mesta nestáli takmer nič, peniaze sme minuli ešte za večeru a drinky, ale dokopy to bolo určite pod 100 eur.
(zdroj: archív respondenta Antona)Máš dnes z turistov pocit, že sa každý ženie za najviac autentickými zážitkami, popíjať lokálne víno, jesť lokálne jedlo a podnikatelia v cestovnom ruchu na tom vedia dobre zarobiť? Dajú sa takéto autentické zážitky ešte nájsť v západnej Európe?
Dnes už cestuje fakt každý a každý by chcel cestovať. Vybavte mi to, naplánujte mi to a ideálne, ak by to za mňa aj niekto precestoval. Autentických miest je čím ďalej, tým menej. Možno preto sa tak zameriavam na východ, pretože tam je miest nepoškvrnených masovým turizmom stále dosť, aj keď sa situácia rýchlo mení.
Nórske fjordy budú pekné stále. Kto navštívil Gruzínsko v roku 2014, rýchlo zistil, že tam nebola poriadna cesta k rôznym kostolíkom, dnes tam sú nové asfaltové cesty a veľké parkoviská. To privádza davy ľudí.
Ja sa snažím navštevovať menej opozerané miesta. Dá sa to vidieť na Jerevane, lietam tam so spoločnosťou Wizz Air a lietadlo tam skrátka priletí. Ľudí stretneš v meste a okolí, ale keď ideš mimo, to je iný svet. Tam možno masový turizmus ani nikdy nedorazí. Stále sú také miesta, len sa ťažšie hľadajú.
