Najskôr vidím chic outfit, potom láskavý úsmev a onedlho sa už zoznamujeme vo vrúcnom objatí. Ema Müller je jednoducho taká – svoja, ako rada hovorieva –, potrebuje cítiť ľudskosť a rada sa otvorí, ak sa s človekom cíti bezpečne.
Roky tvorí obsah na sociálnych sieťach, ktorým oslovuje predovšetkým ženy. Hovorí o vzťahoch, bolesti či sebaprijatí s úprimnosťou, ktorá pôsobí pomedzi veľmi upravené videá takmer až surovo.
"Bolo by nám oveľa lepšie, keby sme sa nebáli byť samy sebou," vraví dnes tridsaťročná Ema, ktorá sa s Closerom stretla počas krátkej návštevy Slovenska. Podľa jej slov jej sebadôvera dodáva silu zvládať životné situácie a chcela by, aby si ženy viac verili.
Dlhodobo žije s priateľom v Paríži, kde kedysi pracovala ako PR agentka v módnom biznise. Dnes je na voľnej nohe a pracuje výhradne na vlastných projektoch.
V roku 2023 vydala knihu svoja, ktorá je zbierkou jej esejí vydaných v priebehu piatich rokov v magazíne Vogue CS. Texty sú redigované a upravené, ale aj tak vraví, že na nich vidieť, ako sa postupne v písaní zlepšuje. svojou si splnila sen vydať knihu do tridsiatky.
Riešiš srdcové záležitosti, intímne témy či toxické vzťahy. Nie je ľahké takto sa obnažiť na internete, obzvlášť z pozície stĺpčekárky a nie novinárky, kde často reportujeme o príbehoch iných. Prečo to robíš?
Myslím si, že to mám ľahšie ako vy novinárky, pretože si nemusím robiť rešerš. Pri tvorbe vychádzam zo seba.
Vlastne hovorím o veciach, pri ktorých sa nemusím báť, že nemám dostatočne veľa informácií. Alebo nemusím sa báť, že hovorím o niečom, o čom vlastne neviem.
Rešerš ako novinárky si možno nerobíš, ale nie každý pozná seba tak, aby o sebe aj písal.
Ale aj o tom hovorím. Veľakrát hovorím o tom, že neviem, alebo o tom, prečo neviem. Vďaka môjmu Instagramu, vďaka tým bohyniam, ktoré tam mám, som motivovaná na to prísť a možno práve tým motivujem ja ich, aby prišli na dôvod ich neuchopených pocitov.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Spomínaš svoje "bohyne", teda ženy, ktoré ťa sledujú. Veľa hovoríš online práve o komunitách, o sile priateľstva, prezraď mi, ako sa ti darí v dnešnom zaneprázdnenom svete udržiavať hlboké a kvalitné vzťahy?
Ja potrebujem lásku. Neviem povedať len toľko, že sa mi niečo páči, ja hneď milujem. Som extrémne precitlivelá a príliš veľa cítim. Vidím to práve vtedy, keď sa porovnávam s kamoškami: ja sa ich potrebujem dotýkať, pre svoje blaho potrebujem, aby sme si lásku prejavovali dotykovo aj psychicky.
Takže pre mňa to je prirodzené, vždy som bola taká.
Neviem, čím to je, možno tým, že som v 16 odišla z domu? Na mnoho vecí prichádzam až teraz, spätne. Aj vďaka otázkam, ako sú tvoje, si sadám a premýšľam nad tým, prečo to tak je.
Aké to bolo, keď si prvýkrát odišla z domu?
Pamätám si na osamelé momenty, keď som v Kanade len sedela sama v izbe a hovorila si, že sa cítim veľmi fyzicky sama. Potom som odišla do Paríža, kde som tiež bola sama, či už v byte, alebo v škole.
Povedala si o sebe, že "príliš veľa cítiš". Vnímaš na sebe, že by bolo možno praktickejšie menej veci prežívať?
Možno by mi bolo v niektorých životných situáciách a niektorých životných obdobiach ľahšie. Nevŕtala by som sa až ak v sebe, netlačila tak na seba. Ale ktovie, možno o pol roka by som ti povedala niečo iné.
Aktuálne nechávam svoje pocity ísť, iba ich sledujem a vnímam. Baví ma byť živá a teraz ma nezaťažuje, že veľa cítim. Ale v obdobiach, keď mi nie je dobre, to vie byť ťarcha.
Že sú ženy až príliš emočné je asi výčitka, ktorú obe poznáme. No tvoja situácia je špeciálna, lebo na svojich emóciách stojí aj tvoj obsah a isto ti už ľudia povedali, že to s tými bohyňami preháňaš. Ako na to reaguješ?
Názov mojej knihy mi pomohol nájsť odpoveď na veľmi veľa otázok a táto je jednou z nich. Keď mi niekto povie, že som príliš taká alebo onaká, odpoviem, že som svoja. Pre teba je to možno príliš, ale ja som proste taká, svoja.
To slovo ma veľmi oslobodilo.
A čo praktická reakcia na sociálnych sieťach? Odpisuješ, blokuješ?
Ak je to konštruktívna kritika, určite o tom najskôr popremýšľam. Ak mi negatívny komentár človek nechá len preto, aby ma zhodil a umlčal, vtedy si poviem, že v ňom niečo vzbudzujem a preto to robí.
Kamoška mi raz k tomu povedala takú peknú vec: ty si vlna, nemôžeš čakať, že nikoho neobleješ.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Je veľmi silné povedať si, že si svoja a nebudeš sa pre iných ohýbať. Ale čo ľudia, ktorých ľúbiš, a ty ako vlna by si ich mohla prevalcovať?
To už je iné, v tomto prípade je to o tom, či toho druhého človeka chcem vypočuť. Keď vidím pri kamoškách, že príliš veľa rozprávam, tak to pomenujem, ospravedlním sa a počúvam ich.
Je rozdiel meniť sa pre seba a meniť sa pre druhých. Ja sa mením, lebo chcem tým ľuďom dať priestor, vypočuť ich alebo im neublížiť.
Médiá o tebe píšu celé roky, naposledy tu bola "kauzička" s tvojou údajnou svadbou. Ako to vnímaš, že o tebe vznikajú články, ktoré nevieš vždy ovplyvniť?
Už ich viem ovplyvniť, pretože mám svoj Instagram a tam môžeš zistiť, aká som. Instagram mi dal priestor vyjadriť sa, a preto ma tie články už netrápia.
V minulosti to bolo horšie, keď som bola malá. Nemala som svoj priestor vyjadriť sa a ľudia ma automaticky odsúdili.
Buduješ komunity bohýň vo viacerých krajinách sveta. Ako by si ich opísala pre ľudí, ktorí o tom nič nevedia a nesledujú ťa?
Naša komunita funguje dnes aj vo forme online skupín pre dievčatá a ženy, ktoré bývajú mimo domova, ale spočiatku to bolo celé na mojom Instagrame. V čase, keď som mala asi 10-tisíc followerov, som napísala článok do Vogue Som bohyňa, a ty? a začala som svoje kamošky tiež volať bohyne. Odtiaľ je to meno.
Veľmi som sa spoliehala na našu komunitu a nachádzala som čoraz viac žien, ktoré premýšľali podobne ako ja. Akurát som prišla o prácu a ozvali sa mi z Merchu, či by som nechcela svoju kolekciu. Povedala som si dobre, poďme do toho, a dala som vyrobiť tričká.
Vôbec som nečakala, že to bude mať taký úspech, ale tie moje baby mi vlastne pomohli rozšíriť komunitu. Práve vďaka komunite sa mi na Instagrame ozvalo jedno dievča, ktoré tiež prišlo do Paríža a cítilo sa osamelé. Tak vznikla prvá skupina na Messengeri, Bohyne v Paríži.
Dnes ich je niekoľko a pripravujeme aj ďalšie, no hľadám lepšie riešenie, ako je Messenger, aby to bolo prehľadnejšie. Zhrnula by som to teda ako skupiny podobne zmýšľajúcich žien, ktoré hľadali komunitu. Žien, ktoré sú ambiciózne, preto sú na seba príliš prísne, žien, ktoré veľa cítia, niekedy možno až príliš, tak ako ja.
Stretávate sa aj fyzicky?
Áno, a tie stretnutia sú veľmi silné. Často tam zaznejú inšpiratívne príbehy, prichádzajú mladé baby, osamelé matky s deťmi, dievčatá, ktoré sa nevedia mať rady, ale veľmi by k sebe chceli nájsť cestu. Rozprávaním našich príbehov sa navzájom podporujeme, aby sme v seba verili a nezabúdali na svoju silu.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Prestala si už robiť PR a pracuješ najmä na osobných projektoch. Čo ťa momentálne živí?
Mám knihu, už máme dotlač a darí sa jej. V Čechách máme exkluzivitu s Book Therapy, na Slovensku sa začala predávať v bratislavskom Artfore a rada by som ju rozšírila aj do ostatných.
Mám niekoľko dlhodobých spoluprác na sociálnych sieťach, s Kérastase, to je moja srdcovka, YSL Beauty, to bola moja prvá platená spolupráca a už sme spolu štvrtý rok, a La Roche Posay, tiež už tri roky. Pri spoluprácach mi záleží na tom, aby sme spolu rástli a tvorili si vzájomný vzťah.
V septembri začínam robiť na novom produkte, zatiaľ neviem, čo ti môžem povedať, lebo nechcem sľubovať nič. Čo ak sa to nestane? (úsmev). Ale mám plány aj rozrobené veci, do ktorých znovu dávam celé svoje srdce ako pri svojej.
Napíšeš aj druhú knihu?
Určite by som chcela, ak by som ďalších päť rokov prispievala do Vogue, vydať ďalšiu svoju. Ale pracujem aj na inej knihe, chcem sa zdokonaľovať v písaní a byť raz veľmi dobrá. Ešte mám čo robiť. (smiech)
A bude to román či znovu príbehy z tvojho života?
Moja mama stále chce, aby som napísala román. Ale mňa tak veľmi baví písať o tom, čo sa vo mne deje a vychádzať z vlastného vnútra.
