Štefan Szilágyi sa v roku 2000 rozhodol odísť na skusy do Ameriky. Nebolo to vraj také jednoduché ako dnes, no vtedy len 20-ročný Štefan to nevzdal a vybudoval si život, na ktorý spomína dodnes.
Keď do Spojených štátov amerických prišiel prvýkrát, peňazí nemal nazvyš a musel si privyrábať viacerými brigádami naraz.
Slovenka chodí roky pracovať do Nórska: Za leto tu viete našetriť tisíce, no nie je to pre každého Čítajte Postupom času pričuchol ku gastronomickému biznisu, dotiahol to až na pozíciu floor managera a viedol čašníkov a barmanov.
Peniaze v krajine neobmedzených možností znamenajú všetko, ako sám hovorí, v americkej reštaurácii má svoju hodnotu každá stolička.
Rád pripomína, že do USA odišiel žiť americký život, nie slovenský, český ani poľský. Po návrate na Slovensko tak prežíval kultúrny šok. Mentalita mnohých Slovákov je podľa neho dodnes dosť obmedzená a krátkozraká. Američania vraj nikdy neboli otrokom svojho domu, auta či hypotéky.
Každý zažíva inú Ameriku. V tej jeho nerezonovali problémy ako systémový rasizmus, nenávistné prejavy či polarizácia ľudu.
Čo vás v roku 2000 inšpirovalo k odchodu do USA?
Na Slovensku to v roku 2000 boli ťažké časy. Mal som 20 rokov a mojím snom bolo vycestovať do USA a skúsiť tam pracovať minimálne cez leto, lebo som okolo seba videl viacerých študentov, ktorí takto odišli do Ameriky.
Najskôr som nedostal víza, ale na druhý pokus sa to podarilo. Už som mal na účte odložené peniaze, čo v tom čase Američania vyžadovali ako takú zábezpeku. Doma som vypomáhal, brigádoval a pracoval od 14 rokov, takže som si čosi našetril.
Moji rodičia majú od roku 1993 v obci Čaňa pri Košiciach bufet rýchleho občerstvenia. Celý život pre nás so sestrou odkladali peniaze, lebo chceli, aby sme šli študovať do zahraničia.
Splnili sa hneď po príchode do USA vaše predstavy o tom, ako to tam funguje?
Keď som prišiel do USA, chcel som sa v prvom rade vzdelávať, ale vedel som, že bez peňazí to nebude ľahké. Hneď mi niekto ponúkol, či nechcem vypomáhať maliarom, tak som šiel, aj keď som nikdy predtým poriadne nemaľoval.
Prvú prácu sa mi podarilo nájsť v hoteli Regal pri budove OSN, ktorý sa už dnes volá Millenium Hilton. To pre mňa bola veľká škola, išlo o obrovský hotel, kam chodilo veľa známych ľudí a diplomatov. Na 39. poschodí bol tenisový kurt, na 27. poschodí bazén.
V tom čase som až tak dobre nevedel po anglicky, takže som musel predstierať, že všetkému rozumiem. Popritom som chodil do školy a učil sa po anglicky.
V reštaurácii, ktorú vlastnila Donatella Arpaio. (zdroj: archív respondenta Štefana)Nemali ste v tom čase problém s pracovnými vízami?
Mal som pracovné víza na tri mesiace s tým, že štvrtý mesiac som mohol v USA zostať a cestovať. Bola to dilema, ale víza som si zmenil na študentské a potom som sa snažil získať plnohodnotné pracovné víza, aby som tam mohol zostať.
