Jeho fotografia nočných Tatier tento rok zabodovala na renomovanom fotografickom festivale Exposure, ktorý sa konal v Spojených arabských emirátoch.
Cenu mu odovzdal člen kráľovskej rodiny, šejk Sultan bin Ahmed Al Qasimi.
Filip Hrebenda, 27-ročný fotograf z Revúcej, nemá strach fotiť v drsných podmienkach ani vynaložiť fyzickú námahu navyše, aby získal dokonalý záber.
Na Islande podnikol osemhodinový trek, aby odfotil vybuchujúcu sopku, na Veľkom Choči zas stál niekoľko hodín vkuse v teplote mínus 30 stupňov Celzia.
Toto úsilie mu za jeden rok prinieslo až 17 cien v prestížnych fotografických súťažiach. Jeho tvorbu nájdeš aj v National Geographic, na BBC či CNN.
Človek musí mať rád najskôr hory, až potom fotografovanie, hovorí Filip. (zdroj: Z archívu Filipa Hrebendu)Si známy tým, že často fotíš v drsných podmienkach. Pamätáš si na prvý moment, keď si kvôli foteniu zašiel za svoju komfortnú zónu?
Keď som mal asi 15 rokov, jeden môj kamarát si kúpil foťák. Strašne som sa mu smial, že dal toľko peňazí za takú zbytočnosť. O mesiac som už od neho ten foťák kúpil, lebo sa mi to hrozne zapáčilo.
Na začiatku som fotil také tie klasické pekné veci ako západ slnka a čistú oblohu. Postupne som prišiel na to, že keď sa chcem dostať na vyššiu úroveň, musím vyhľadávať aj ťažšie podmienky. Začal som teda chodiť na hory, keď pršalo, snežilo či fúkal silný vietor.
Prvý výstup z komfortnej zóny bol asi na Rysoch, keď tam napadal prvý poriadny sneh. Strávil som tam deň aj noc, bola fujavica, všetko zamrzlo. Napokon prišla taká hmla, že som nič nevidel, netušil som, kam sa pohnúť, len som vedel, že už musím ísť dole. Iba som dúfal, že trafím na tú správnu cestu.
Vždy som sa však z toho nejako dostal. Niekedy až tak komicky. Raz som si zabudol čelovku, lebo veď načo mi je v noci na Rysoch. Svietil som si telefónom a popritom som mal otvorené Mapy.cz. Mladosť-pochabosť, ako sa hovorí.
Náročné podmienky vyhľadávam stále, ale už sa k tomu staviam rozumnejšie.
Kedy si sa fotografiou začal živiť?
Pred piatimi rokmi. Vtedy som mal prácu, ktorá ma strašne nebavila, robil som marketing pre Tesco. A vieš, ako to je, keď ťa nebaví robota, trochu sa aj poflákaš.
Raz mi zo srandy napadlo, že na sociálne siete napíšem, že otváram fotografický kurz. Do hodiny sa naplnila kapacita.
Mal som už vtedy za sebou nejaké menšie projekty, ale v tej dobe bol pre mňa nonsens, že by som sa tým dokázal na Slovensku uživiť. Potom som otvoril ďalšie kurzy a naplnili sa aj tie. O pol roka som dal výpoveď.
Filip organizuje fotografické expedície a workshopy v zahraničí aj na Slovensku. (zdroj: Z archívu Filipa Hrebendu)Ako vyzerá full time job krajinského fotografa?
Je to taký mix. Zahŕňa fotografické workshopy, kurzy, predaj fotoobrazov či porotcovanie súťaží za honorár.
Pandémia ma naučila, že workshopy nemôžu byť môj jediný zdroj príjmu. Cestovať sa nedalo, tak som začal vymýšľať aj iné veci.
Ktoré fotenie bolo z tvojho pohľadu dosiaľ najnebezpečnejšie?
