Režisér Sébastien Vaniček: Kultúra sídlisk sa stala mainstremom, ich obyvateľmi však Francúzi pohŕdajú

Čoho sa boja Francúzi viac, smrtiacich pavúkov alebo obyvateľov metropolitných predmestí? Túto zdanlivo absurdnú otázku si vo svojom celovečernom debute „Háveď“ kladie režisér Sébastien Vaniček.

Francúz s českými koreňmi servíruje spoločensky nepríjemnú metaforu o strachu z nežiaducej škodnej osviežujúcim spôsobom, hororom s prvkami komédie.

„V Európe máme podobné referencie a sociálne usporiadanie. Všetci inštinktívne chápeme, čo je to život na predmestí,“ hovorí.

O tom, že sa mu jeho odvaha vyplatila, svedčí pochvala od majstra hororu Stephena Kinga, zmluva s Netflixom aj získanie režisérskej stoličky pri pokračovaní kultovej série Evil Dead.

Film bol uvedený počas festivalu v Benátkach. Na veľkom plátne si ho konečne môžu vychutnať aj Slováci.

Napriek tomu, že si sa narodil vo Francúzsku, máš vo svojom priezvisku naďalej mäkčeň. Prečo?

Je to pre mňa dôležité. Po tom, ako moji starí rodičia otcovi pofrancúzštili meno, rozhodol som sa vrátiť k pôvodnej verzii. Moje české korene sú pre mňa dôležité a chcem, nech je to vidieť v článkoch či na plagátoch.

Poznáš aj českú kultúru a je ti blízka?

Vďaka mojim starým rodičom, ktorí z Československa utiekli pred komunizmom mám k tejto kultúre veľmi blízko. Poznám najmä gastronómiu, rodinnú históriu a trocha aj jazyk. Otec ma ho, bohužiaľ, nikdy nenaučil. Snažil som sa o to sám, no je to skutočne veľmi ťažké.

Mnohokrát som bol aj v Prahe a za českú reprezentáciu som odohral aj dve majstrovstvá Európy v Rugby. Bol to spôsob, ako zostať v kontakte s mojimi koreňmi.

Umelecké cítenie mi odovzdal môj starý otec, ktorý bol maliar.

A poznáš aj českú kinematografiu?

Okrem Miloša Formana toho z českej kinematografie veľa nepoznám. Poznám však sovietsku tradíciu a mám rád filmy od Ejzenštejna či Tarkovského.

Vo všeobecnosti však nepozerám dosť veľa filmov a musím to postupne doháňať.

Réžiu si ani neštudoval a si v podstate samouk.

Áno, úplne. Pätnásť rokov som natáčal len krátke filmy. Základy montáže, kamery, réžie aj hudobného strihu som sa naučil postupne. Filmy som vždy robil so svojimi kamarátmi a aj Háveď je výsledkom tímovej práce.

Myšlienka svojpomoci a sídliskové prostredie mi pripomína umelecké hnutie Kourtrajmé, ktoré je späté s režisérmi ako Romain Gavras, Mathieu Kassovitz či Ladj Ly.

Je to podobné. Rovnako ako ja, aj oni pochádzali z predmestia a estetika ich filmov tomu zodpovedala. Veľmi ma ovplyvnil spôsob, akým používali estetiku predmestia. Ich filmy ma presvedčili, aby som aj ja natáčal v prostredí, z ktorého pochádzam.

Sébastien Vaniček. (zdroj: archív respondenta)

Kourtrajmé sa do povedomia francúzskej verejnosti zapísalo v 90. rokoch, najmä vďaka filmu Nenávisť (La Haine). Ako si myslíš, že sa odvtedy zmenil pohľad spoločnosti na predmestie a jeho obyvateľov?

Vôbec sa nezmenil. Voči predmestiu a ľuďom, ktorí z neho pochádzajú, vládne rovnaká nedôvera. V Hávedi preto hneď dvakrát odkazujem na legendárny film Nenávisť. Dovolil som si odkázať aj na známu scénu Vincenta Cassela pred zrkadlom.

Nenávisť bol jeden z prvých filmov, ktorý autenticky vypovedal o predmestí. V Hávedi som však chcel toto prostredie ukázať trochu inak. Chcel som, aby boli moje postavy komplexnejšie a menej stereotypné.

Chcel som ukázať svetlejšiu a pozitívnejšiu stránku života na sídlisku, kde sa ľudia majú radi a navzájom si pomáhajú. V mojom dospievaní zohral pozitívny príklad okolia veľmi dôležitú rolu.

Hovoríš síce o pozitívnej svetlej stránke, no vybral si si jeden z najtemnejších žánrov- horor. Prečo?

Horory sú najlepší žáner, keď chceš rozprávať o ľuďoch. V hororoch cítia postavy najsilnejšie emócie, majú strach a sú zatlačené do kúta. Práve v extrémnych pozíciách ukazujú ľudia svoju pravú tvár.

Keď sme v úzkych, na povrch často vystupujú negatívne vlastnosti a konania. Ja som chcel naopak odkázať niečo pozitívne. Začiatok Hávede je pozitívny a negatívnejšie prvky nastupujú až neskôr. Sú pritom spôsobené tým, že postavy spolu nevedia komunikovať.

Aj v spoločnosti vzniká väčšina problémov v dôsledku odmietania dialógu, či už ide o situácie v rodine, medzi kamarátmi alebo medzi políciou a občanmi. Film má za úlohu poukázať na potrebu, aby sme sa jeden k druhému prestali správať ako cudzinci.

Myslíš si, že metaforu sociálneho konfliktu, v ktorom pavúky symbolicky zastupujú obyvateľov predmestia, pochopia aj ľudia mimo Francúzska?

Filmu sa darí veľmi dobre aj v USA, napriek tomu, že si Američania neuvedomujú sociálny či politický podtext. Ten je špecificky francúzsky, a preto som si pri natáčaní dal záležať na tom, aby bol film v prvom rade pútavý. Okrem strachu vyvoláva aj smiech, a tak dokáže zapôsobiť aj na ľudí mimo Európy.

V Európe máme podobné referencie a chápeme, čo je to život na predmestí. V Amerike majú predmestia skôr pozitívne konotácie a tamojším novinárom musím tento nesúlad často objasňovať.

Univerzálne posolstvo filmu však pochopí každý. Ľudí by sme nemali súdiť a škatuľkovať podľa toho, ako vyzerajú, či odkiaľ pochádzajú. Práve preto som použil symbol pavúkov, ktorých posudzujeme pre ich vzhľad.

Vo filme je aj iná metafora, ktorá je azda ešte univerzálnejšia. Hermetické uzavretie budovy a výzva neopúšťať bydlisko pripomína nedávnu pandémiu koronavírusu. Asi to nie je náhoda, však?

Cieľom nebolo ľuďom pripomínať koronavírus, avšak využili sme, že túto skúsenosť máme všetci v čerstvej pamäti. Všetci si dnes vieme živo predstaviť, že niekam príde polícia a uzavrie obyvateľov v budove.

Keby som film natočil v roku 2018, ľudia by tomu nerozumeli a musel by som načrtnúť komplexnejší obraz, ako napríklad vo filme REC.

Niektoré scény z Hávede mi pripomenuli šou Pevnosť Boyard, ktorá bola kedysi populárna aj na Slovensku. Súťažiaci sa v šou museli dotýkať mnohých odpudivých zvierat a predpokladám, že stála za nejednou fóbiou. Vidíš medzi šou a tvojím filmom paralelu?

Čiastočne. Zopár scén som skutočne staval tak, aby pripomínali súťažné levely. Napríklad prechod cez chodbu je ako vystrihnutý z videohry. Nechýbajú v nej prekážky ani časomerač.

Pre diváka je vždy potešujúce, ak chápe ciele postáv a rozumie prekážkam, ktoré musia prekonať. Pevnosť Boyard využíva rovnaký princíp, nehovoriac o tom, že aj tam často používajú pavúky.

Soundtrack filmu je zložený takmer výlučne z francúzskych rapových piesní. Pre hororový žáner je to vskutku nezvyklé. Prečo si sa vybral práve touto cestou?

Film čerpá z kultúry predmestia, a tak som doňho logicky použil jej prvky, ktoré rezonujú v širšej spoločnosti. Rap je skvelý príklad, lebo ho dnes počúvajú úplne všetci. Rovnako všadeprítomnou sa stala aj móda z predmestí. Mestská kultúra sa stala kultúrou s veľkým „K“.

Vo filme som chcel predmestiu prinavrátiť to, čo vytvorilo a patrí mu: hudbu, módu aj žargón. Dnes máme tendenciu zabúdať, odkiaľ to všetko pochádza a o celom prostredí zvykneme hovoriť s dešpektom.

Použil si pavúky len ako metaforu alebo k nim máš vzťah aj v živote?

Nemám rád len pavúky. Milujem všetky zvieratá od tých najmenších až po tie najväčšie. Neznášam však to, aký k nim majú ľudia prístup. Nenávidím zoo a všeobecne uzamykanie zvierat pre naše vlastné potešenie.

Vo filme ľudia pavúky uzatvárajú do škatúľ a terárií. Láska k zvieratám by však mala mať tú najčistejšiu formu bez reťazí a klietok.

Keď máme radi zvieratá, želáme si ich slobodu. To isté platí aj o ľuďoch. Nemali by sme ich uzatvárať v kategóriách. Každý má právo na sebavyjadrenie a vybrať si, akým smerom chce ísť.

Film vznikol v koprodukcii s Netflixom. Uzrel by svetlo sveta aj bez platformy?

Nemyslím. Zástupcovia Netflixu nám vôbec ako prví povedali „áno“. Keď si jeho zástupcovia prečítali scenár, povedali, že ho radi pošlú aj do kinodistribúcie. Tento prístup je celkom nový a Háveď je vo Francúzsku prvý film z koprodukcie platformy, ktorý uviedli aj v kine.

Netflix prispel jednou tretinou rozpočtu a naša spolupráca vzbudila pozornosť verejnosti, ktorá bola zvedavá, koho si to vlastne platforma vybrala na spoluprácu.

Ich financovanie zohralo kľúčovú rolu, keďže sme nedostali podporu z verejných zdrojov. Nepomohol nám štátny ani regionálny fond na podporu kinematografie.

Tvoj film si pozrela aj legenda žánru Stephen King, ktorý naň nešetril chválou. Čo si si povedal, keď si sa o tom dozvedel?

V čase jeho tweetu sme so spoluscenáristom Florentom Bernardom akurát pracovali na scenári k pokračovaniu Evil Dead. Spočiatku som nerozumel, čo sa deje. Vedel som, že Stephen King pozerá veľa filmov, no zaskočilo ma, že si pozrel aj ten môj. Je to úžasné.

Pozíciu režiséra nového filmu Evil Dead si dostal práve vďaka Hávedi. Ako sa to stalo?

Háveď uviedli počas festivalu v Benátkach aj na hororovom festivale Fantastic Fest v Austine, kde sme vyhrali cenu za najlepší film aj réžiu. Získali sme si tak širšiu pozornosť a začal som dostávať množstvo ponúk od amerických produkčných spoločností.

Absolvoval som kopec stretnutí a rozhovorov a dostal mnoho už napísaných scenárov. Necítil som pri nich, že by som mal dostatok autorskej slobody. Hovoril som im preto „nie“ a dúfal, že ďalší film urobím opäť vo Francúzsku.

Stretol som sa pritom aj s režisérom a tvorcom Evil Dead Samom Raimim a predstaviteľmi Warner. Bros. Nikdy nechceli aby som „len“ natočil pokračovanie. Chceli vedieť, aký prístup a filozofiu by mala mať moja verzia. Boli zvedaví na moje originálne postavy a príbeh.

Spomedzi iných ponúk to bola rozhodne tá najzaujímavejšia. Napísal som zopár strán a páčilo sa im moje rozmýšľanie aj smerovanie príbehu. Film by sme mali natáčať túto zimu, aby mohol ísť do distribúcie na jeseň v roku 2025.

Záber z hororu Háveď. (zdroj: Continental film)

Bude mať aj Evil Dead v tvojom podaní sociologicky zaujímavú rovinu, ako sme videli v Hávedi?

Áno, je to mojím cieľom. Chcem rešpektovať ducha filmovej série a vytvoriť niečo intenzívne a násilné. Nechcem však ostať len pri tom. Film nemôže len zabávať, ale aj rozprávať čosi navyše.

So spoluautorom scenára sme strávili dva mesiace výstavbou postáv a ich charakterov, aby sme vytvorili príbeh s viacerými úrovňami.

Myslíš, že je to jeden z dôvodov, prečo si ťa tvorcovia Evil Dead vybrali?

Myslím, že originalita scenára je pre nich veľmi dôležitá. Ostatné dva filmy série dokázali, že produkcia hľadá skutočne nevšedný a originálny uhol pohľadu. Tvorca ostatného pokračovania Lee Cronin predtým natočil, podobne ako ja, len jeden film.

Sam Raimi pri výbere režisérov chce, aby rozmýšľali ako on, keď mal dvadsať rokov a natáčal svoj prvý film. Chce novú víziu, energiu a spôsob uchopenia franšízy. Nechce, aby Evil Dead ustrnul v maniere. Chce vidieť extrémne a desivé scény, zmysel pre humor a cit pri tvorbe postáv.

V hororovom žánri sa zrejme nikdy nezbavíme kódov a technických postupov, ktoré nás dokážu efektívne vystrašiť. Ako si predstavuješ budúcnosť žánru? Budeme sa navždy spoliehať na fungujúce schémy alebo príde nejaký nový revolučný prístup?

Horory sa budú musieť prispôsobovať technológiám. Asi ostatné zásadné hororové hnutie bolo späté s fenoménom „Found Footage“, do ktorého patrí Projekt Blair Witch, REC či Paranormal Activity. Roky to bolo desivé, no už sme si zvykli a nič to s nami nerobí.

Aj ďalšia vlna hororových filmov bude závisieť od technológií. Predstavujem si paralelné využitie viacerých médií. Horor neuvidíš len na obrazovke, no pokračuje aj na twitteri, youtube, twitchi či instagrame.

Postavy môžu takto ožiť aj mimo kina a čím bude príbeh členitejší, tým viac ho budeme chcieť sledovať. Dnes dokáže ľudí viac vydesiť fotografia na twitteri ako dvojhodinový film, a tak to musíme brať do úvahy.