"Od lásky by som ťa rozpučila!" alebo "Je taký zlatučký, že by som ho zjedol!" slintajú staré mamy nad svojimi vnúčikmi. Vyťahajú ich za ružové líčka, hryzkajú do bucľatých končatín a vnucujú im parfumované bozky.
Obdobné nutkanie rozgniaviť milučké bezbranné dieťatko, ale aj šteniatko či mačiatko zažívame často takmer všetci. Aj keď v konečnom dôsledku bezbranným predmetom nášho záujmu neubližujeme, samotný pocit fyzicky ich poznačiť je nepochybne rušivý.
Prečo máme tendenciu reagovať týmto zdanlivo paradoxným reflexom? Odpoveď má veda.
Milučkí a zlatučkí hýbu svetom
Dieťatko či psíka reflexívne vyhodnocujeme ako roztomilé tvory. Keď napriek tomu, že vnímame ich bezbrannosť, zároveň zatíname päste či čeľuste, hrá sa s nami náš vlastný mozog.
Na tento fenomén sme až do roku 2015 nemali označenie. Musela prísť sociálna psychologička Oriana Aragon, ktorá ho po vyše 10 rokoch výskumu definovala ako "cute aggression" (po slovensky azda "roztomilá agresia").
Aragon agresiu zaradila medzi tzv. dimorfné prejavy, počas ktorých sú vonkajšie prejavy v príkrom rozpore s prežívanými pocitmi. Najznámejším dimorfným prejavom sú slzy šťastia.
Pohľad na bábätko v nás vyvoláva hormonálnu reakciu (zdroj: Unsplash/Pranav Kumar Jain)V prípade roztomilej agresie je na vine súčasné pôsobenie hormónov oxytocín a adiuretín, ktoré vznikajú v hypotalame, teda mozgovom podlôžku. Vzniká z nich "kokteil".
Oxytocín prezývame aj hormónom lásky. Do krvného obehu sa dostáva počas sexu, pôrodu, maznania sa či cvičenia. Na jeho vylúčenie pritom podľa Discover magazine stačí aj pohľad na niečo roztomilé.
Vylúčenie adiuretínu pri pohľade na mláďa u cicavcov súvisí s ochrannou reakciou namierenou na zraniteľné jedince. Priamočiare prejavy môžeme sledovať pri obranných reakciách matiek pri ohrození svojich mláďat.
Netýka sa však len ich, evolúcia pomocou hormónov zabezpečila, že o bezbranného tvora sú ochotní postarať sa aj iní členovia spoločenstva. Chcú ho chrániť a zároveň sú zaň ochotní bojovať.
Beťár mozog
Bábätká si mimovoľne zabezpečujú ochranu okolia od momentu, keď sa prvýkrát ocitnú na svetle sveta. Vďaka MRI skenovaniu činnosti ľudského mozgu vieme, že pri pohľade na tvár bábätka trvá aktivácia mozgu (konkrétne orbitofrontálnej kôry) len jednu sedminu sekundy.
Vznik silnej hormonálnej reakcie u ľudí vyplýva z faktu, že naši potomkovia potrebujú veľmi útlocitnú pozornosť a dlhodobú starostlivosť. Detské mláďa je, vzhľadom na relatívne nízku mieru reprodukcie a dlhé tehotenstvo, jednoducho príliš cenný zdroj.
Hormonálna reakcia nie je vlastná len ľuďom (zdroj: Unsplash/Joshua J. Cotten)Bábätká prirodzený ochranársky sklon u ich poručníkov ešte umocňujú úsmevmi, plačom, ale aj nadväzovaním očného kontaktu.
Vtipné, a pre prípad roztomilej agresie zásadné, je, že vedci z Oxfordskej univerzity experimentálne dokázali, že rovnaké hormonálne mechanizmy fungujú aj pri zočení mláďat iných druhov.
Pomáha, že šteniatka a mačiatka, ale i medvieďatká či tigríčatá majú s ľudskými bábätkami dôležité a univerzálne "roztomilé" prvky: veľké oči, bucľaté líca či nosy ako gombičky.
Evolučné dôvody a kultúrne rozdiely
Hlavné evolučné teórie vzniku roztomilej agresie sú podľa neurologičky Katherine Meltzoffovej dve. Podľa prvej nás má agresívny reflex preľaknúť, a teda posunúť k aktivite, ak sa cítime zoči-voči roztomilému a bezbrannému tvorovi neschopní činnosti. Motivuje nás k tomu, aby sme sa nebáli a dbali na zvýšenie jeho komfortu.
Druhá teória je postavená na inom princípe, no s rovnakými dôsledkami. Pri reflexnej túžbe rozpučiť či zahryznúť do zlatučkého tvora máme šokovať samých seba a v skutočnosti si uvedomiť jeho priveľkú zraniteľnosť.
V rámci dimorfných prejavov si pritom nie sme všetci rovní. Hoci sú hormonálne reakcie rovnaké naprieč obyvateľmi celého sveta, podľa Aragonovej v prejavoch badáme kultúrne rozdiely, vyplývajúce zo spoločenských noriem.
Hrať sa s cudzími deťmi nie je vždy prijateľné (zdroj: Unsplash/Jessica Rockowitz)Kým je napríklad v USA bežné na úspech reagovať agresívnym prejavom zaťatých čeľustí a údermi päsťou do vzduchu, obyvatelia Južnej Kórey sa v rovnakej situácii neraz rozplačú alebo tvária skleslo.
Aj v prípade roztomilej agresie hrajú rolu kultúrne vzorce. Kým v niektorých spoločnostiach je akceptovateľné klbčiť sa s deťmi, ktoré nie sú vaše vlastné, v spoločnostiach formovaných takmer výhradne nukleárnymi rodinami zloženými z rodičov a ich detí je stláčať a hryzkať cudzie deti celkom neprípustné. Často sa v nich uchyľujeme skôr k inej podvedomej reakcii, zvrašteniu tváre do smutnej grimasy.
O kultúre, v ktorej je prípustné bábätko skutočne uhryznúť alebo rozpučiť, zatiaľ poznatky nemáme.
