Moderný spevák a azda najznámejší slovenský surfista Tomáš Hafner identifikuje v grafity postavičke na plote parkoviska omietkového démona. Podobný úkaz, ktorého televíznu legendu zvečnil v rovnomennej piesni, zdobí aj jeho surfy. O lokácii fotoshootu je rozhodnuté.
Funkčnému veteránovi doskových športov májový dážď neprekáža. Na vodu v rôznych skupenstvách je zvyknutý. Na začiatku interview, ktorých sám nahral ako moderátor desiatky, pôsobí prekvapivo placho.
Hudobník, moderátor a športovec, ktorého ostatný hudobný počin Číslo 5 žije pochádza z roku 2021, k nám zavítal po zime strávenej pod marockým slnkom.
Rozhovor robíme až na tretí pokus. Ostatný termín si zrušil pre prácu. Kde pracuješ?
Robím online marketing a predaj a pomáham aj so sociálnymi sieťami. Usporadúvam aj eventy v rámci skejtbordingu a snoubordingu, to je však skôr doplnkové. Okrem toho mám aj značky oblečenia, ktoré sa super predávajú, Goraltex a VTR.
Našťastie nemusím chodiť do kancelárie a pracujem z domu. Nezaberá mi to až tak veľa času a mám čas na tenis a iné športové aktivity.
Počul som, že tenis hrávaš aj s Egom.
Áno. Tenis je moja srdcovka a keď chcem hrať, tak obvolávam kamarátov, pričom väčšina doobeda nemôže. Najčastejšie hráme na streche štvorposchodovej budovy pri Kuchajde.
Tak hráte doslova vrcholový tenis.
Áno, i keď mi nevyhovuje tamojší povrch. Spolu s Rudim Rusom som skôr antukár. Hrávam aj s otcom, ktorý má sedemdesiatštyri rokov, no bežne ma vyplieska 6:2, 6:2. Vyše štyridsať rokov hráva trikrát do týždňa.
Má super údery aj podanie, ktoré mne chýba. Dokáže ma rozbehať tak, že sa zo mňa leje pot. On má pritom suché tričko a smeje sa mi do ksichtu.
Nedávno si sa vrátil zo surfového sústredenia v Maroku. Chodievaš tam často?
Prvýkrát som tam bol pred ôsmimi rokmi, keď som tam šiel po odporúčaní lekára do piesku rozchodiť zlomeninu päty. Túto zimu som tam šiel cielene, aby som sa zlepšil v surfovaní.
Mal som tušenie, že snoubordová sezóna bude slabšia a som rád, že som ju neabsolvoval. Chalani, čo tu ostali, boli celú zimu v depke.
Juraj Loj: Neodsudzujem nikoho, kto volí Fica alebo Pellegriniho, musíme nájsť spoločnú cestu Čítajte Ako dlho si tam bol?
V marockom mestečku Sidi Ifni som bol tri mesiace a super som si zajazdil. Býval som u kamaráta, ktorý tam niekoľko sezón vedie slovenský „surf-house“ Salaš. Je určený najmä začiatočníkom a pôvodne som mal vypomáhať aj s výučbou. Nakoniec sme radšej podporili miestnych inštruktorov a sám som sa venoval len surfovaniu.
Chodia na marocký Salaš najmä Slováci?
Z 95 percent áno.
Prečo podľa teba medzi našincami stúpa popularita surfovania?
Ľudia sa inšpirujú navzájom, no určite tomu pomáhajú aj sociálne siete. Keďže sa všetci najradšej fotia na pláži, chcú si vyskúšať surf. Šport zažíva boom po celom svete a v európskych mestách je obrovský trend otvárania umelých vĺn. Na Slovensku máme jednu skvelú vlnu v Čunove a v Mníchove nedávno otvorili obrovský bazén s úžasnou vlnou, ktorá dokáže meniť aj smer.
Máš na umelých vlnách rovnaký pôžitok ako pri surfovaní na oceáne?
Zážitkovo sa to nedá porovnať. Vlny v bazéne majú síce rovnaký charakter ako tie na oceáne, v ňom je však krajšie prostredie a väčšia rozmanitosť vĺn.
Vieš si predstaviť, že by si v Maroku ostal žiť?
Nie. Mám rád Bratislavu a jej mestský život. Rád sa tam však vraciam. Keď miestni, ktorí sa motajú okolo surfingu, pochopili, že tam nie som na dva týždne, prijali ma medzi seba.
Necítil som tam „lokalizmus“ ako niekde inde. Všade to totiž funguje tak, že nemôžeš len tak prísť na surfový „spot“ a napádlovať na „line-up“. Miestni by ťa okamžite vyhodili.
Tomáš Hafner v Maroku. (zdroj: Archív respondenta)Ako sa k tomuto princípu staviaš?
Veľakrát sa mi stalo, že ma domáci drsným spôsobom poslali do prdele. Na Kanárskych ostrovoch som pri vystupovaní z vlny odkopol dosku, ktorá takmer trafila jedného domáceho. Ten za mnou dopádloval a chcel ma udrieť päsťou. Našťastie sa viem vo vode hýbať, tak to vzdal a ostalo len pri urážkach.
V Maroku sa mi nič také nedialo a brali ma tam rovnako ako domácich. Navyše sme spolu trávili čas aj mimo surfu. Sidi Ifni je asi jediné mesto v Maroku, kde sú tri krčmičky s alkoholom. Sedeli sme tam, popíjali marocké pivá a vína a pozerali v diaľke na surferov.
To znie idylicky. Vplýva podľa teba blízkosť oceánu na mentalitu obyvateľov? Sú ľudia z prímorských oblastí nastavení inak ako napríklad Slováci?
Samozrejme a je to vidieť na tom, ako ľudia fungujú. U nás sú všetci vystresovaní a naháňajú sa. Keby sme mali oceán alebo aspoň kúsok mora, ľudia by boli viac „vychillovaný“. Oceán by rozhodne zmenil slovenskú mentalitu k lepšiemu. Škoda, že aspoň naši politici nesurfujú.
Existuje niečo ako slovenská surfistická scéna a aké máš na nej postavenie?
Slovenská komunita je čoraz silnejšia. V Maroku sa nedávno odohrali preteky Berber Cup, kam prišlo sedemdesiat českých a slovenských jazdcov a pri organizácii pomáhala miestna polícia aj starosta. V baskickom Hossegore sa navyše už šesť rokov konajú majstrovstvá Česka a Slovenska a existuje tam aj detská kategória.
Surfovať som začal pred vyše dvadsiatimi rokmi v Seattli, kde som pracoval v snoubordovej fabrike. S miestnymi surfistami sme presurfovali celé víkendy v krásnom prostredí, ktoré vyzeralo ako Vysoké Tatry s oceánom. Do vôd sa miešali studené prúdy z Aljašky a okrem nás tam nebola ani noha.
Ako vnímaš, že sa surfovanie dostalo ako disciplína na olympijské hry?
Hejtujem olympijské hry ako také. Dlhodobo vidíme, čo robia s organizátorskými krajinami. Hry ich ekonomicky vyšťavia a infraštruktúra často po ich skončení schátra. Videli sme to v Riu či v Aténach. Olympijské hry sú veľká mašinéria prachov, ktorá vydrancuje krajinu a ide ďalej.
Takže súťaž v surfovaní nebudeš pozerať ani v televízii?
Pozriem si ju. Bude to úžasná šou, ktorá sa odohrá na Tahiti na jednej z najťažších vĺn vôbec. Je však hrozné, že pre stavbu rozhodcovskej veže poškodili stáročný koral.
(zdroj: Jozef Jakubčo)V prírode tráviš skutočne veľa času. Máš pocit, že k nej majú Slováci iný prístup ako iné národy?
Všetci vieme, ako vyzerá príroda v Rakúsku a čo sa pre zmenu deje s lesmi u nás. Vždy keď chodím na snoubord v Tatrách a vidím rozryté lesy po ťažkých mechanizmoch, mám hrozné nervy. Deje sa to v Žiarskej či Kôprovej doline a nejde mi do hlavy, ako tam môžu ťažiť drevo.
Bohužiaľ, vieme, prečo to takto funguje. Keďže sa k moci opäť dostali presne tie isté svine ako predtým, bude to stále len horšie. Drancovanie lesov naberá po rokoch útlmu opäť obrovský spád.
Aj zimné športy prispievajú k aktivitám, ktoré ničia prírodné prostredie. Myslíš, že existuje rozdiel medzi mentalitou freeriderov a rekreačných jazdcov?
Jasne a je celkom veľký. Tým druhým napríklad neprekáža odporný nový hotel na Chopku a cítia sa dobre najmä v bare a bazéne. Nechodia na hory kvôli prírode. Dvakrát zlyžujú kopec a zamieria do „après-ski“ baru, kde si dajú šampanské.
Na Chopok chodím 25 rokov a každý rok vidím postupujúcu skazu. Vždy keď zbadám nejaký nový hotel a parkovisko, je mi z toho tupo. Radšej tam už v zime ani nechodím a počkám si na jar, keď tam už nie sú „mravce“ a celý ten humbug pominie.
Juraj Podmanický: Neboli sme fanúšikmi politických textov, je však čas vyjadriť sa Čítajte Mal si našliapnuté na kariéru profesionálneho snoubordistu. Nakoniec sa s tebou osud zahral inak a ľudia ťa poznajú vďaka hudbe.
Pre snoubordingu som nedokončil vysokú školu. Mame, ktorá bola učiteľka, sa za to doteraz ospravedlňujem.
Ako prvý z doskových športov si okúsil skejtbording. V Bratislave pod Mostom SNP otvorili prvý poriadny mestský skejtpark. Prečo sme na decentný park v Bratislave museli čakať tak dlho. Má skejtbording v Bratislave stigmu?
Ešte nedávno boli skejtbordisti považovaní za vyvrheľov a feťákov. Dnes je to olympijský šport a vyzerá, že sa to láme. Bratislava bolo doteraz jedno z posledných väčších európskych miest bez vlastného veľkého skejtparku.
S rôznymi predstaviteľmi mesta sme sa snažili komunikovať dlhé roky, no neboli sme pre nich zaujímaví. V Ružinove dokonca jeden park zrušili a postavili na ňom hokejbalové ihrisko.
Čo ti dalo vyrastanie na ulici s doskou?
Váženie si životnej slobody. Vďaka tomu fungujem dodnes. Nechodím každý deň do práce, no viem si to zariadiť tak, aby som mohol chodiť pravidelne do lesa, športovať a cestovať za vlnami.
Cítil si niekedy tlak, aby si bol založený „štandardnejšie“ a pracoval na plný úväzok?
Obaja moji rodičia sú vysokoškolsky vzdelaní. Otec bol novinár a mama nemčinárka. Práve ona mi dáva dodnes vyžrať, prečo som nedokončil školu, že nie som normálny. Postupom času sa však presvedčila, že som šťastný a upokojila sa.
Čo si študoval?
Marketing a komunikáciu na viedenskej univerzite. Do Viedne som chodil už na strednú na obchodnú akadémiu. Ešte predtým som bol v Bratislave na základnej nemeckej škole, kde sme mali super lektorky z DDR.
Som „old-school“ nemčinár. Babka sa inak ako po nemecky s rovesníkmi nerozprávala a sám som pozeral seriály s nemeckým dabingom.
Študovať v zahraničí muselo byť na začiatku 90. rokov ešte celkom exotické.
Nastúpil som na tretí ročník programu, ktorý založil Slovák, čo ušiel v roku 1968 do Viedne. Na strednú školu do Rakúska som chodil len dva roky po otvorení hraníc. Spolu so spolužiakmi sme jazdili každé ráno autobusom tam a popoludní naspäť.
(zdroj: archív respondenta)Prečo si sa nepokúšal skĺbiť snoubordovú kariéru so štúdiom v Rakúsku? Alpy predsa neboli ďaleko.
Nikdy mi nenapadlo tam ostať. Naopak, uvažoval som o tom neskôr v Amerike, kde som mal super džob aj športové vyžitie. Na Slovensku som však mal frajerku a navyše po páde dvojičiek naliehala vystrašená mama, aby som sa vrátil. Po útoku na dvojičky tam bola celkovo „tupá“ atmosféra a svoj návrat s odstupom času neľutujem.
„Tupá“ atmosféra je po atentáte na Fica tieto týždne aj na Slovensku.
Určite a dnes si ani neviem predstaviť, čo všetko sa ešte začne diať. Už teraz vidíme, ako sa atentátu niektorí kreténi chytajú a zneužívajú ho. Obviňujú opozíciu a hlavne médiá. Neviem, ako si to môžu dovoliť.
Pozitívne vnímam, že sa ich snažili usmerniť Peter Pellegrini so Zuzanou Čaputovou. Pellegrini ukázal, že má v sebe možno predsa aspoň štipku ľudskosti.
Šokovala ma aj odozva na atentát na facebooku. Myslel som si, že mám ako tak vyselektovaný friendlist, no od ľudí, čo kedysi hlásali, že sa máme očkovať či presadzovať slušnosť, som začal čítať otázky, prečo by sme mali byť empatický s Ficom.
Súhlasím, že tá osoba urobila na Slovensku toľko zla, že sa mu to nedá prepáčiť. Priať mu však verejne utrpenie či nebodaj smrť, je úplne mimo základných civilizačných princípov. Aj niektorí kamaráti mi tak pripadali ako dezoláti. Bohužiaľ, príliš mnoho Slovákov žije z hejtu.
Nechcel si spoločenskú situáciu niekedy viac reflektovať aj vo svojej hudobnej tvorbe, ktorá je stále prevažne humorná? Hoci na poslednom albume zabŕdaš napríklad do konšpirátorov, papalášov či poľovníkov.
K spoločenským témam som sa vyjadroval na každom, okrem prvého albumu, ktorý bol totálna sranda. Čas plynie a čoraz viac tém vnímam citlivo.
Vidím, že mnohým ľuďom je jedno, koľko už nakradli a stále nenarazili na svoje dno. Moje srdce však vždy najviac zasiahne, keď ľudia ubližujú prírode a životnému prostrediu.
V Česku začínal textmi na humornú nôtu MC Gey, ktorý to medzičasom dotiahol k výhre v hudobnej cene Anděl za najlepší rapový album. Inšpiruje ťa?
Je to super týpek a neskutočný zjav, ktorý sa nedá zaradiť do žiadnej škatuľky. V hiphope je fakt dôležité byť originálny. MC Gey robí navyše super hudbu.
Počúvaš aj súčasných slovenských interpretov?
Áno, páčia sa mi mladí chalani z východu ako Saul či Porsche Boy. Nepočúvam ich však v aute, kde najradšej počúvam Julia Iglesiasa či Jacka Johnsona. Preferujem „chill“ hudbu.
(zdroj: Jozef Jakubčo)V jednej z piesní spomínaš, že ti vadí, že sa ťa ľudia neustále pýtajú, odkiaľ berieš peniaze a závidia ti „byt po babke“ či „fotky s Ferrari“. Prečo si mal potrebu spievať o tom?
Vždy keď dám nejakú fotku zo surfu, nájde sa niekto, kto sa ma pýta, kde na to beriem. Deje sa to aj poza môj chrbát a tak som chcel dať všetkým týmto ľuďom odkaz.
Nechcel si sa niekedy zapáčiť mainstreamovému publiku a prispôsobiť sa širšiemu vkusu, podobne ako keď sa kedysi Rytmus rozhodol robiť popovú hudbu s cieľom preraziť do mainstreamu?
Ak by som sa o to pokúsil, asi by to nevyšlo. Hudbu netreba znásilňovať.
Aj keď to na Slovensku vychádza veľa ľuďom, nechcel by som mať fanúšikov ako oni. Hrávame menšie koncerty, keď si nás ľudia volajú na oslavy. Vždy sú to tak super zlatí inteligentní a nenásilní ľudia, že sa mi odtiaľ nechce odísť.
Dávno pred nástupom instagramu si moderoval reláciu Hudba Made In Slovakia a robil kampaň pre Orange. Tvoje meno ľudia poznali a mohol sa stať z teba influencer. Nechcel si na svojom mene viac zarábať?
Nie. Robiť promo pre produkty, ktoré mi nie sú blízke, mi bolo vždy proti srsti. Obdivujem však influencerov, ktorí to robia dobre, hoci ich je dosť málo. Páči sa mi napríklad Katežinka.
Hudba Made In Slovakia bol inak jedinečný formát, ktorý mal výbornú sledovanosť. Robili sme ho s láskou a radi. Keď sa zmenilo vedenie televízie, z ničoho nič sme skončili. Možno formát oživí nové proslovenské vedenie. (smiech)
Influencerka Katežinka: Moje videá prekážajú mužom, ktorým sa nepáči, keď je žena sama sebou Čítajte Súčasťou tvojho mediálneho pôsobenia bolo aj účinkovanie v šou TV Joj Chutíš, kde si nakrútil päť epizód s dnes nebohou „Martinkou z Turca“ (Martinou Chovancovou). Ako sa ten formát spätne pozeráš?
Bolo to celé riadny bizár. Zavolali nás tam aj s Beyuzom a neváhali sme. Vedeli sme, že to bude riadna sranda a vyžiadali sme si aj Martinkinu kamarátku, metalistku Danku. Rád varím a skutočne som sa na to tešil.
Keď sme však nakrúcali u Martikny doma, už sa mi to ako taká sranda nezdalo. Bolo to, naopak, dosť „creepy“. Mala doma Barbie domček s pavúkom a po stenách bola pleseň. Jej deti tam naozaj nemali dobré zázemie na život. Bola tam cítiť závislosť od alkoholu a bolo to celkovo dosť smutné.
(zdroj: Jozef Jakubčo)Myslíš, že mediálna expozícia mohla prispieť k jej tragickému koncu?
Keď Martinka zomrela, bolo nám to prirodzene ľúto. Sám pre seba som si hovoril, že v tom mám čiastočne prsty aj ja, keďže som bol súčasťou tejto mašinérie.
Bol na ňu vyvíjaný brutálny tlak a keďže žila na dedine, každý na ňu ukazoval prstom. Zdá sa, že po tom, ako sa stala známa, neprestala piť a práve naopak, uzavrela sa viac do seba a pila ešte viac.
The Curly Simon: Neprekáža mi, keď si ma berie Erik Kaliňák do úst Čítajte Vnímaš to stále rovnako aj osem rokov po jej smrti?
Pristúpil som na mediálnu hru, no ospravedlňujem si to tým, že som sa aj s Beyuzom správali džentlmensky.
