Je máj. Blíži sa výročie konca druhej svetovej vojny a s ním aj deň Európy. Všade vejú modré vlajky s hviezdičkami a k dobrým mravom patrí sa procedurálne vytešovať z príslušnosti k veľkej európskej rodine.
Určite máme byť po 20 rokoch v EÚ na svoje členstvo hrdí, no je to tak trocha nuda.
Našťastie, týždeň od šiesteho do jedenásteho mája obyvateľom "starého kontinentu" poskytne aj skutočný dôvod na radosť, Eurovíziu.
Bojkotujeme sami seba
Okrem Ruska, ktoré sa na pesničkovej súťaži z dôvodu vojny na Ukrajine nezúčastní tretíkrát za sebou, to tento rok dlho vyzeralo aj na vylúčenie Izraela, ktoré v pásme Gazy preukázateľne pácha zločiny proti ľudskosti.
Po úprave textu piesne Hurricane, ktorej slová boli kritizované ako príliš politické, keďže odkazovali na prebiehajúcu vojenskú operáciu, dostala izraelská speváčka Eden Golan napokon zelenú.
Slovensko bojkotuje od roku 2012 samo seba, a to celkom dobrovoľne. Samostatná republika do súťaže vyslala zástupcov len medzi rokmi 1994 až 1998 a 2009 a 2012.
Nech si o umeleckej a estetickej kvalite pesničkovej súťaže myslíme čokoľvek, je nehanebné ju takto vedome ignorovať.
RTVS absenciu šou na svojich obrazovkách a od roku 2012 aj neuskutočňovanie národných kôl argumentuje nízkym diváckym záujmom a finančnou náročnosťou produkcie.
Je to pochopiteľné, dlhodobo podvyživená inštitúcia balansovala už aj pred vyše 10 rokmi na hrane možného. V čase, keď ešte jestvovala vôľa vidieť slovenskú vlajku medzi ostatnými európskymi, si dokonca naši poslední reprezentanti TWiiNS aj Miro Šmajda svoju účasť hradili z vlastného vrecka.
Miro Šmajda vystúpil na Eurovízii 2012 ako Max Jason Mai (zdroj: TASR - Michal Svítok)Hoci čoskoro odvolaný šéf RTVS Ľuboš Machaj zvažoval návrat Slovenska do súťaže , po ovládnutí televízie plochozemcami z SNS budeme sen noci eurovíznej zrejme naďalej snívať len vďaka zahraničným televíziám alebo živému prenosu na youtube.
RTVS hrozí, že sa po znížení rozpočtu a zmene na STVR stane kópia alternatívnych dezinformačných médií, na ktorej obrazovkách nebude priestor pre bradaté speváčky, kritiku Putina ani dúhové vlajky.
V zlej spoločnosti
Jediným momentom, keď počas eurovízneho týždňa pookreje duša slovenského diváka, bude naďalej ten, keď slovenský zástupca celému kontinentu (a pridruženému Azerbajdžanu, Izraelu a Austrálii) oznámi, za ktoré piesne hlasovali jeho krajania.
Obdobné zmiešané pocity zažívajú ešte obyvatelia Maďarska, Bulharska, Turecka a Čiernej Hory.
Absenciu malinkého Monaka a Andorry dokážeme vysvetliť organizačnými a populačnými limitmi. Pri ostatných štátoch bývalého východného bloku sa neubránime presvedčeniu, že dôvody sú najmä ideologické.
Dúhový pride 2023. (zdroj: Marko Erd/SME)Azda nie je náhodou, že všetky absentujúce krajiny spája podľa každoročného dúhového indexu vážny deficit pri zrovnoprávňovaní LGBTI ľudí.
Fakt, že Slováci vytŕčajú čoraz viac z hodnotového rámca západnej Európy, potvrdzuje aj najnovší prieskum Globsecu, podľa ktorého by každý tretí Slovák privítal totalitu.
Zo skúmaných krajín ex-východného bloku majú Slováci aj iné pozoruhodné prvenstvo. Až 44 percent z nás považuje západnú spoločnosť a jej životný štýl za hrozbu pre našu identitu a tradičné hodnoty. O vyše desať percent sme prekonali Bulharov a Rumunov.
Fakt, že inakosť prezentuje Eurovízia zámerne veľkolepo a bez akéhokoľvek zreteľa na prudérnych xenofóbnych svätuškárov, ktorí sa u nás najradšej nazývajú hodnotoví konzervatívci, je chvályhodný. Jej zaradenie späť na televízie by mohlo byť skutočnou službou verejnosti. Veď aj terapia šokom dokáže liečiť.
Príslušnosť k Západu sa totiž neprejavuje len námestíčkami zo zámkovej dlažby, polrokom na Erasme v Barcelone, či nemeckým autom v garáži, ale aj hodnotami otvorenosti a tolerancie k menšinám v každom význame slova.
Strážcovia hraníc medzi alternatívou a mainstreamom zaspali dobu
Slovenské, dosiaľ ešte verejnoprávne médium, má na vysielanie Eurovízie ako člen Európskej vysielacej únie EBU automatické právo. Keď to po pohľade na píplmetre a rozpočet zabalila televízia, rola sprostredkovať pesničkovú šou ostala Rádiu FM.
To sa ako alternatívny okruh už dlhé roky pri živých prenosoch stavia na stranu ironického odstupu až blazeovaného snobstva. Urobí tak aj tento rok.
Často nepochybne strojenú no o nič menej usilovnú snahu stoviek ľudí sprevádzajú moderátori večera najmä sarkastickými komentármi. Príbehy súťažiacich považujú za natoľko nepodstatné, že ich nahrádzajú vlastnými fiktívnymi, ktoré neraz prednášajú aj priamo počas hudobných vystúpení.
(Ne)milá povinnosť pokryť Eurovíziu ostala v RTVS na Rádio FM (zdroj: facebook/Rádio FM)Možno však nejde o prejav pocitu nadradenosti, že efemkové "tuc-tuc" je viac ako to komerčné zo Švédska, Albánska či Estónska. Azda ide aj o obrannú reakciu zoči voči dlhodobej absencii slovenskej reprezentácie.
Eurovízia je totiž omnoho viac ako len exhibičný festival patetického cringu, za ktorý ho mnohí radi považujeme. Na pódiu obklopenom frenetickými vlajkonosičmi sa striedajú najrozličnejšie umelecké prístupy.
Najčastejšie sme skutočne svedkami generického popu, balád či satirických vystúpení narábajúcich s folklórnymi prvkami. Nechýbajú však ani autentické a poctivé autorské počiny.
Presne tie, aké dokážu oceniť aj na efemku.
Vo svetle politickej reality sa bohužiaľ tak skoro nedozvieme, aký príbeh by si Daniel Baláž, Pavol Hubinák či Juraj Malíček vymysleli, keby sa na pódiu objavil niekto z miláčikov ich poslucháčov.
Diplomatické šťuky
Povoľme uzdy fantázie a predstavme si život v krajine s dôstojne financovaným a apolitickým verejnoprávnym médiom. Do diplomatických vôd Eurovízie by sme mohli bez váhania hodiť viacero šťúk.
Naporúdzi máme napríklad zástupcu dvoch menšín a nespochybniteľný mladý talent vo Vojtíkovi, sofistikovanú Janu Kirschner vkusne čerpajúcu aj zo slovenského folklóru či víťaza Superstar Adama "Adonxs" Pavlovčina.
Vojtech Klinec, vystupujúci pod menom Vojtik. (zdroj: Matej Chren)Nehanbili by sme sa ani za multifunkčný Fallgrap či indie-rockovú kapelu Billy Barman v slušivých zelených overaloch. A prečo by nás nemohol reprezentovať aj raper Gleb, ktorý napriek jazykovej bariére už dokázal očariť aj publiku v Mexiku?
Objektívne znejúci argument našej neúčasti z dôvodu prílišnej finančnej náročnosti, ktorým operuje RTVS, znie presvedčivo, len ak nevnímame Slovensko ako produkt. V kontexte multimiliónových štátnych turistických kampaní a sily tzv. soft diplomacie zúfalo neobstojí.
To sa už môžeme odhlásiť aj z výstav EXPO či letného futbalového šampionátu EURO.
Radšej ako pesničkový formát urputne a malomeštiacky odignorovať, by sa mohli kompetentní zamyslieť, ako svoju krajinu odprezentovať v televíznom programe, ktorý naprieč semifinálovými a finálovým kolom sleduje 160 miliónov ľudí z ich formálnej, hoci často nie hodnotovej rodiny - Západu.
