Neistý pohľad muža s dušou dieťaťa v poľovníckej uniforme svedčí o spontánnej radosti z vlastnej šikovnosti. Rudolf Huliak má meniny a fajčí cigaru. Dym vydýchne, ako inak, do rastlinného terária.
Teší sa zo svojho ostrovtipu. „Ona vážne išla chcípnuť a teraz ide roztlačiť ikebanu,“ obhajuje sa dospelý 48-ročný muž, ktorého si svojprávni občania zvolili do parlamentu.
Svoj postoj sa v pokluse snažil vysvetliť televízii Markíza. Poľovník si zmýlil rastlinné terárium s popolníkom.
Bolo by to absurdné, keby to nebolo bežné. Možno by to bolo šokujúce, keby detinský priek nebol normálnou mentálnou polohou bývalého adepta na ministra životného prostredia.
Bolo by to aj celkom nevinné, ak by Rudolf Huliak nebol náš zamestnanec platený z našich daní a vo verejnej budove, kde platí prísny zákaz fajčenia. Súdny človek dokáže vyhodnotiť, čo je zrelé pre oko verejnosti. Súdnosť sa však nenosí.
Ak by nebol členom koalície, ktorá rozhoduje o budúcnosti ľudí rádovo distingvovanejších a civilizovanejších ako združuje jeho partaj, mávli by sme rukou nad ďalším kandidátom v národnom fenoméne športovej arogancie.
