Slovenka Veronika Chlebovcová Kutlu odišla do Turecka v roku 2014 len na pár mesiacov. Neplánovala tam zostať viac ako jednu sezónu, ale jej život sa vyvinul tak, že dnes už roky žije v Istanbule.
Veronika rozpráva plynule po turecky, našla si tureckého manžela, ale tvrdí, že život v tejto krajine má ďaleko od raja na zemi. Kedysi za luxusný byt v meste platila 150 eur mesačne, lenže inflácia v Turecku všetko zmenila.
Letuška na súkromných letoch: Našim klientom nestačí kaviár v Emirates, chcú mať absolútnu kontrolu Čítajte Čoraz viac domácich obyvateľov sa prepadáva pod hranicu chudoby, režim prezidenta Erdoğana ľuďom tlačí do hlavy myšlienky silného náboženského konzervativizmu.
Podľa Veroniky nemá Turecko ďaleko od režimu v Rusku.
V rozhovore nám porozprávala aj o tom, či sa dnes do Istanbulu oplatí prísť žiť, aké sú životné náklady v porovnaní s Bratislavou, prečo má pocit, že ju turecké ženy dodnes neprijali medzi seba a ako s manželom zbúrali mýty a predsudky o výlučne konzervatívnom Turecku na vlastnej svadbe.
Čo ťa doviedlo k myšlienke odsťahovať sa do Turecka?
Neviem, možno osud. Prvýkrát som v Turecku bola v roku 2014, vtedy som ešte robila modeling a vôbec som tu neplánovala žiť. Dostala som pracovnú ponuku z prímorského mesta Antalya, kde som mala predvádzať šperky.
V tom čase som pracovné ponuky prijímala takmer výlučne podľa finančnej atraktivity. V roku 2014 sa na týchto sezónnych prácach dalo výborne zarobiť. Opäť som sa do Turecka dostala v roku 2016, keď mi prišla ponuka robiť športovú animátorku do hotela, čo som vnímala skôr ako dovolenku než prácu.
V podstate som tam zostala sedem mesiacov a následne som sa vďaka môjmu bývalému partnerovi dostala do Istanbulu. Vždy som chcela vidieť to mesto, ale nepočítala som s tým, že tam rovno zostanem žiť.
Aký dojem v tebe zanechal Istanbul, keď si tam bola prvýkrát?
Mala som z toho mesta stres a chytila som menší panický záchvat. Keď som prvýkrát prišla do Turecka, vtedy to bola iná krajina ako dnes. Istanbul má veľa plusov aj mínusov a život tam nie je pre každého.
Žije tam obrovská masa ľudí. Človek má miestami pocit, že v celom meste je vydýchaný vzduch. A okrem toho som mala dojem, že všade sú na mne oči.
Na mňa ako na bielu blondínu sa pozeral každý, čo nebol úplne príjemný pocit. Najmä to určite nie je dobrý pocit pre ľudí, ktorí nie sú radi stredobodom pozornosti.
Veronika prvýkrát prišla do Turecka v roku 2016. (zdroj: archív respondentky Veroniky)Turecko v posledných rokoch trápi ekonomická kríza, obrovská inflácia a prepad životnej úrovne. Ako to vplýva na miestnych obyvateľov?
Na svojom živote to necítim, lebo nás s mužom sa to našťastie veľmi netýka, ale väčšina bežných ľudí sa postupne prepadá pod hranicu chudoby, alebo na nej balansuje. Mne sa to hovorí ľahko, lebo som z Európy, pracujem na diaľku pre európsku firmu a zarábam eurá, ktoré nestrácajú hodnotu tak ako líra.
Už len to je bod, ktorý väčšina miestnych obyvateľov nebude mať šancu dosiahnuť. Ekonomická situácia je vážna, ale stále mám pocit, že to Turci až tak neriešia. Nebránia sa, neprotestujú, skôr sklopia hlavy. To je pre mňa záhada.
Myslím si, že sa v posledných rokoch začali čoraz viac báť režimu. Z pohľadu režimu ja osobne nevidím až taký veľký rozdiel medzi Tureckom a Ruskom. V Turecku to možno ľudia nechcú vidieť, lebo tu chodia na dovolenky, ale vnútri je to takmer to isté, len v modrom. Zastrašovanie, útlak, väznenie za názory.
Máš pocit, že si si za tie roky osvojila tureckú mentalitu?
Asi áno, aj keď sa tomu bránim. Napríklad môj manžel mi to už dlhšie hovorí, ale ja si to nechcem pripustiť. Ale vidím na sebe, že keď prídem domov na Slovensko, napríklad na vzťahy sa už pozerám cez tureckú optiku.
Veľa báb v Turecku rieši žiarlivosť. Žiarlivosť, hlavne zo strany muža, je tu veľmi tolerovaná, je to normálne a priam sa to vyžaduje. Spoločnosť sa na to pozerá tak, že ak máš ženu, musíš si na ňu dávať pozor, lebo ak to nerobíš, čo si za chlapa?
Na Slovensku sa to podľa mňa časom mení, ale v Turecku to má svoje miesto. Väčšina miestnych mužov navyše z mojej skúsenosti zvykne preferovať cudzinky namiesto Turkýň, čo v spoločnosti dokáže vytvoriť pnutie.
Keď mi kamarátka zo Slovenska povedala, že boli s kamarátom v kine a on chcel, aby si zaplatila za svoj lístok, tak mi to cez tureckú optiku príde nenormálne. Alebo to, keď mi kamarátka povie, že jej frajer celý deň nezavolal ani nenapísal, to by sa v Turecku nemohlo stať.
Vo svojich článkoch na blogu si opisovala, že mnoho žien si podľa teba vzťah s mužom z Turecka predstavuje vášnivo a temperamentne ako z tureckej telenovely, no opak je pravdou. Prečo?
