Okolo jedenástej večer mi vibruje telefón ako o život. Notifikácie zo skupín priateľov upozorňujú na vodopád reakcií na výsledky prezidentských volieb. Hemžia sa vulgarizmami, ironickými poznámkami a gifkami.
Nikto z kamarátov neverí, že Peter Pellegrini sa na poste prezidenta emancipuje a pustí symbolickú tašku.
Ako by povedal neúspešný protikandidát Ivan Korčok, lámu symbolickú palicu.
Zo správ čpie hnev a strach. Práve tieto emócie, ktoré šíril úspešný kandidát, sa tak z jeho voličov akoby mávnutím volebného prútika preniesli na celú populáciu.
Budíme sa do nového Slovenska, lebo väčšina voličov prevzala cynický mentálny obraz Roberta Fica a parafrázovala jeho prázdne utilitaristické motto z pred pár rokov: „Dajme tam Pelleho“.
Médiami a sociálnymi sieťami sa šíri vlna toxickej pozitivity. Pravidelným opakovaním strácajú výzvy na odvahu, nevzdávanie sa a vytrvalosť po údernosti. Mladí a proeurópski voliči majú plné právo vidieť to inak. Ostrejšie.
Na sociálnych sieťach pravidelne formulovaná túžba emigrovať, ktorá sa objavila aj po oznámení sobotných konečných výsledkov, znie pre mnohých anekdoticky. „To hovoríte vždy,“ počúvame.
Želanie mladých opustiť krajinu, ktorej prestali rozumieť, znie totiž neškodne, len do momentu, kým sa nepretaví do reality. Aj po týchto voľbách bude odlev ctižiadostivých a bystrých mozgov aj pracovitých rúk pokračovať.
Ak staršia generácia volí dlhodobo proti záujmom mladých ľudí, nemôžeme im vyčítať, ak sa na všetko vykašlú a skúsia šťastie inde. Jediný pokoj, ktorý nový mocenský duopol dopraje, môže nakoniec byť naozaj len ten v prenajatom pražskom byte alebo na internáte. Už si ho len pekne zariadiť.
