Redakcia si konzumáciu platila sama.
„Tu sme v regióne parmezánu. Už ste mali skutočný parmezán?“ pýta sa so smrteľne vážnym výrazom mladší muž, ktorý nás práve obsluhuje. Odpoveď je, samozrejme áno, v meste sa mu nedá vyhnúť.
„Tak v tomto jedle žiadny nie je.“
Uchechtne sa nad vlastným pokusom o vtip, tým suchým britským spôsobom, a je to najvýraznejšia emócia, ktorú za celý večer zo seba dostane. Jeho ostatní kolegovia sú milí a priateľskí.
Napriek tomu je toto jedlo, smotanový sladký kotúč s čipsom sediacim na bylinkovej redukcii, poctou miestnej ikone.
Sedíme v Modene, v rodisku parmezánu, skutočného balzamikového octa a chod predtým bola chuťovo výrazná, extravagantná krvavnička.
Akurát teda v nej nebola žiadna krv. Ani mäso.
Všetko vytvorila kombinácia cesta, balzamika a kvalitnej horkej čokolády.
Bol to prvý z dezertov v jednej z najlepších reštaurácií sveta. Osteria Francescana vedená Massimom Botturom sa ňou stala dvakrát a dnes už nesúťaží: patrí do siene slávy najlepších z najlepších podnikov sveta, The World’s 50 Best Restaurants.
A už viac ako desaťročie má tri michelinské hviezdy.
