Keď minulé leto uvedením do kín vyvrcholila mediálna kampaň na dva hollywoodske blockbustere Barbie a Oppenheimer, diváci sa rozdelili do dvoch táborov. Kým masy šaleli viac za Ryanom Goslingom a Margot Robbie v ružovom, filmoví kritici sa prikláňali skôr na stranu trojhodinového Nolanovho eposu.
Hovorili o tom, že Christopher Nolan konečne potvrdil status generačného talentu. Počas oscarového večera svoje meno definitívne vtesal do panteónu hollywoodskych velikánov.
Oppenheimer zvíťazil v hlavných kategóriách film roka aj réžia. Zlatú sošku si odniesol aj Cillian Murphy a Robert Downey Jr.
Uspel aj pri kamere, hudbe a strihu. Práve tieto kategórie sú pritom pre Nolanovu tvorbu najsymptomatickejšie. V kategórii na vizuálnu stránku zameraných tvorcov ako Michael Bay, Roland Emmerich či James Cameron vyhráva na plnej čiare.
Forma či obsah, alebo argument malej obrazovky
Nolan má dlhodobo úzkostlivo pestovaný imidž bystrého a chladnokrvného režiséra, ktorého cieľom je na plátno priniesť komplexnú a často ojedinelú štruktúru predlohy.
Nolan sa ako iní filmoví puristi, vrátane Denisa Villeneuva netají vierou v nadradenosť kina nad televíznymi či mobilnými obrazovkami. Vyznenie azda všetkých jeho filmov z ostatných 15 rokov by sa na malých obrazovkách stratilo. Je otázne, či je to zámer alebo sprievodný jav.
Ak akceptujeme konzervatívnu definíciu kinematografie ako rozprávania pomocou obrázkov, Nolan ju napĺňa na výbornú. Po technickej stránke mu skutočne nemáme čo vytknúť. Príkladne pracuje so strihom a kamerou. Scenár na obrazy prekladá dôsledne až mechanicky.
Robert J. Oppenheimer je najdôležitejšou osobou, ktorá kedy žila, myslí si režisér Christopher Nolan. (zdroj: CinemArt SK)Ako audiovizuálny snob pritom pohŕda príbehom. Nepomer medzi obsahom a formou bije najviac do očí pri filme z roku 2020 Tenet. Premisa tohto sci-fi bola natoľko epická a odvážna, že na vykreslenie postáv či nebodaj vytvorenie emocionálneho efektu skrátka nebolo miesto.
Režisér zlyháva vo vytvorení zdania autentických emócií. Hercov viniť nemožno. Pod Nolanovym vedením sa aj majstri ako Leo DiCaprio, Christian Bale či Matthew McConaughey stávajú len nositeľmi tvárí a deklarantmi polopatistických replík.
Nolan do nablýskaných schránok nedokáže vtesnať jedinečnú a uveriteľnú ľudskosť. Ako futbaloví útočníci, ktorým neprichádza prihrávka, trpia Nolanovi herci na zlý servis.
Dialógy v Nolanovych filmoch sú schematické. Mužské postavy sú náladové a drsné. Dobre vyzerajú ale stotožniť sa s nimi je prinajlepšom náročné. Ženským postavám chýba hĺbka.
Nolanove filmy sú technicky vyšperkované a pôsobivé. Avšak nemajú dušu, len mozog. Chýba im čaro, ktoré od tých najlepších filmov očakávame.
Prípad Oppenheimer
Od siedmimi Oscarmi ovenčeného Oppenheimera, by divák azda čakal, že na ploche 180 minút zažije viac ako len vizuálny pôžitok. Nádeje vzbudzoval fakt, že scenár sa inšpiroval skutočným príbehom pozadia vzniku atómovej bomby.
Na papieri bol príbeh kontroverzného vedca lákavou premisou. Rozporuplná postava s hlbokým prežívaním, ktorú stvárnil Cillian Murphy uveriteľne a poctivo, v divákovi až škandalózne nezanecháva hlbokú stopu.
Oppenheimerovi berie vietor z plachiet aj až otrocké sústredenie sa na linku Lewisa Straussa (Robert Downey Jr.).
Iste, na IMAX alebo aspoň priemerne veľkom plátne Oppenheimer zaujme so železnou istotou. Mučivo epický soundtrack ťa prikuje do kresla a zopár bombastických scén s majstrovským strihom ohúri. Výsledný efekt zdá sa nestačil len divákom, ale aj americkej filmovej akadémii.
