"Nechceš skúsiť lezenie?" spýtal sa ma raz môj veľmi dobrý kamarát, ktorý trénoval deti v lezeckých krúžkoch.
Lezenie? S mojím strachom z výšok? Veď zamrznem niekde v polovici a budú ma musieť zniesť dole žeriavom, pomyslela som si.
Kto by povedal, že o niekoľko týždňov nato sa budem "sápať" po plastových chytoch s takou vervou, ako keby na tom záležal môj život. No, vlastne aj trochu záležal.
Poďme pekne po poriadku. Pri mojom prvom pokuse som stenu vyliezla až úplne hore. Každým pohybom nahor moje telo cítilo, ako sa vzďaľuje od zeme a dalo mi to vyžrať poriadnou triaškou. Nešlo mi do hlavy, že môj život momentálne závisí od jedného jediného človeka – kamaráta, ktorý ma istí na zemi.
Napokon, vo výške 15 metrov, nastala tá chvíľa, keď som sa musela obzrieť dole na môjho parťáka a dať mu znamenie, že ma môže púšťať.
Keď sa mozog ocitne v potenciálne život ohrozujúcej situácii, aktivuje amygdalu, svoju najprimitívnejšiu oblasť, ktorá aktivuje základné emócie. Preto začneš panikáriť, hoci v skutočnosti na to ani nemusí byť dôvod.
Moja cesta k boulderingu bola tŕnistá, ale stála za to. (zdroj: Ema Stanovská)Keď som sa mala pustiť steny, skutočne som sa tak trochu lúčila so životom. Kamarát ma však elegantne spustil na zem.
Liezť sme šli ešte trikrát. Potom sa naše cesty rozdelili – žiaľ, za nie úplne ideálnych okolností. Chýbalo mi lezenie a chýbal mi aj on. Mala som pocit, že som s ním prišla nielen o kontakt s úžasným športom, ale aj o čosi viac.
Došlo mi, že tento šport pre mňa nebol len o prekonávaní strachu z výšok.
