Influencerka Ľubka Kováčik: Z antidepresív som pribrala 20 kíl. Ľudia mi písali, že mám menej jesť

Tvorí vtipné videá, ale nemá problém otvorene rozprávať o duševnom zdraví. Dvadsaťsedemročná influencerka Ľubka Kováčik začínala nakrúcať videá z dlhej chvíle počas pandémie. Dnes má na tiktoku vyše 186-tisíc followerov.

Ľubke pred pár rokmi diagnostikovali úzkostno-depresívnu poruchu, ktorou trpí od detstva. Počas najhoršieho obdobia bojovala s myšlienkami na samovraždu, ktoré ju priviedli až do psychiatrickej liečebne.

Dnes už sa cíti o niečo lepšie, za čo vďačí najmä psychologickej terapii. Na sociálnych sieťach ľudí motivuje, aby s návštevou psychológa neotáľali a nečakali, kým sa ich stav zhorší.

„Keď to človek nebude riešiť, bude to len a len horšie. Je dôležité necítiť vinu za to, že niečo nezvládame. Duševné ťažkosti nie sú naša vina. Každý robíme v tej chvíli to najlepšie, čo vieme,"“povedala tiktokerka v rozhovore pre Closer.

Často sa na ňu obracajú deti a mladí ľudia, ktorí bojujú s podobnými problémami. „Niekedy sú to fakt ťažké prípady, s ktorými sa nezveria nikomu inému, len mne. Píšu mi dlhé odstavce, napríklad o domácom násilí. Nie vždy to povedia, ale cítim tam aj náznaky zneužívania. “

Na tiktoku sa ti začalo dariť pomerne rýchlo. O čom bolo tvoje prvé úspešné video?

O Igorovi Matovičovi. Bola to krátka, parodická scénka. Bolo to iba moje tretie video, ale hneď vystrelilo – malo asi 100-tisíc pozretí.

Vtedy som zistila, že ma to neskutočne baví. Byť v kontakte s publikom a zabávať ľudí, to bolo vždy moje. Nie každý môjmu humoru rozumie. Môj muž hovorí, že je trošku infantilný, ale ja sa za to vôbec nehanbím.

Išla si už do toho s tým, že chceš byť influencerkou?

Celý život som hľadala hobby, ktorým by som sa zároveň mohla aj živiť. Nenávidela som práce, v ktorých som musela robiť niečo, čo ma absolútne nebavilo. Videá som začínala tvoriť v roku 2020 počas pandémie, pretože som sa doma nudila.

Keď som zistila, že mám potenciál dosiahnuť veľké čísla, systematicky som si za tým šla. Študovala som si, ako sa stať influencerom, ako robiť virálne videá, učila som sa od iných.

Začínala som na Tiktoku. Cez týždeň som chodila do roboty a celé víkendy natáčala. Žila som vtedy v garsónke a točila som pri jedinej bielej stene. Followeri mi postupne pribúdali – 10-tisíc, 20-tisíc, na 30-tisíc som mala prvú barterovú spoluprácu. Minulý rok ma to začalo živiť.

Okrem humorných videí tvoríš aj obsah o duševnom zdraví. Otvorene rozprávaš o svojej úzkostno-depresívnej poruche a inšpiruješ ostatných. Hovorila si o tejto téme od začiatku?

Nie, pretože som ešte veľmi zápasila so svojou psychikou a nebola som pripravená otvoriť túto tému na sociálnej sieti. Myslela som si, že o tom viem celkom málo.

Prvé video o duševnom zdraví bolo o liekoch na depresiu, ktorých vedľajší účinok je depresia. Spravila som si z toho trochu žart. Potom som video vymazala, lebo som na to ešte nebola pripravená.

Influencerka Ľubka KOváčik má na Tiktoku vyše 186-tisíc sledovateľov. (zdroj: Marko Erd)

Prvýkrát som sa skutočne otvorila, keď som začala spolupracovať s portálom Hedepy, ktorý poskytuje psychologickú terapiu. Väčšinou oslovovali psychológov (a študentov psychológie) v iných krajinách, no mňa oslovili ako toho „trpiteľa“ s depresiou.

Kedy sa začali prejavovať tvoje úzkosti a depresie?

Úzkosti som mala odjakživa, len som to nevedela pomenovať, pretože som bola príliš malá. Moja vôbec prvá spomienka z detstva bola s nimi spojená. Sťahovali sme sa do iného domu a ja si pamätám, ako som plakala pri okne, že už odchádzame.

Postupne sa to stupňovalo. Raz za rok som pribehla za mamou a veľmi som plakala, že nechcem, aby zomrela. Boli to prvé obsedantno-kompulzívne myšlienky spojené so záchvatmi paniky.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Aj pokojný rozvod môže spôsobiť problémy. Aké je to vyrastať bez jedného rodiča? Čítajte 

Čím som bola staršia, tým horšie to bolo. Počas puberty sme žili vo veľmi nepriateľskom prostredí, vzťahy v našom okolí boli zlé a dosť ma to poznačilo. Teraz by som povedala, že som si prešla traumou. Môj stav sa paradoxne najviac zhoršil vtedy, keď už nebezpečenstvo pominulo.

Ako sa to prejavilo?

Na vysokej škole som začala objavovať nový svet. Našla som si priateľa, ktorý je teraz môj manžel a všetko sa krásne otvorilo. Bola som slobodná a konečne šťastná. A v tom momente sa na mňa zrútili všetky traumy z minulosti.

Jedného dňa som cestovala domov v autobuse, celý čas som plakala a nevedela som prečo. Nemalo to dôvod. To isté za zopakovalo na druhý, tretí, štvrtý deň. Vkuse som plakala. Naši mi poradili, aby som šla za psychologičkou, tak som šla.

Na prvom stretnutí mi povedala: „No, toto je už na psychiatra.“ A ja, že díki. (Smiech).

Teraz po mnohých dobrých skúsenostiach viem, že to bola hrozná psychologička.

Poslúchla si ju a šla si teda za psychiatrom?

Áno. Psychiatrička mi nasadila lieky, ktoré som brala tri roky. Ale zaberali mi veľmi málo. Pri liečbe antidepresívami je dôležité, aby si psychiater vypočul tvoj príbeh a na základe neho zistil, čo by za tým mohlo byť.

Ale moja lekárka šla na všetko hrozne rýchlo: Sadni, dobre, vidím, že sa smeješ, pokračujeme v liekoch. Povedala mi, že terapia je strata času. Dnes viem, že nie je, hoci to trvalo roky, kým som našla toho správneho terapeuta.

Čo si robila, keď si zistila, že lieky nezaberajú?

Ja som nevedela, že mi nezaberajú. Čiastočne zaberali – cítila som sa pokojnejšia, utlmenejšia. Ale až teraz som prešla u mojej novej psychiatričky na liek, ktorý ma naozaj zbavil nepokojných hlasov v hlave a vtieravých myšlienok.

Paradox je, že ty nezistíš, že ti lieky nezaberajú, až kým neskúsiš iného odborníka, ktorý ti predpíše niečo iné.

Od liekov, ktoré beriem teraz, som pribrala 20 kíl. Nikdy by som si nebola pomyslela, že dosiahnem hranicu stovky. Bol to hrozne ťažký moment, keď som sa pred pár týždňami postavila na váhu a uvidela ju tam.

Ale povedala som si, neboj sa, Ľubka, si na dobrej ceste. Máš novú psychiatričku, ktorá toto berie do úvahy.

Čím si to vysvetľuješ, že psychiatri môžu niekedy takto pochybiť?

Po prvé, je to veľmi náročný odbor. Každý deň sa stretávajú s ľuďmi, ktorí majú psychické problémy, ktorí nevedia, čo so životom, sú závislí a tak ďalej. Druhá vec je, že ich je málo, zvlášť tých detských. Potom sa stáva to, že psychiater, ktorý chce pomáhať, sa snaží prijať čo najviac ľudí, ale v túžbe za kvantitou sa stráca kvalita.

Tretia vec je, že som možno aj ja zle opísala svoj problém. Napríklad, vôbec som netušila, že niektoré symptómy sú prejavy mojej úzkostno-depresívnej poruchy, a že ich nemajú všetci ľudia. Myslela som si, že to majú všetci.

Tak som jej to nepovedala, a teda o niektorých symptómoch ani nevedela. Nerozpráva sa o tom a potom človek nemá ako zistiť, čo je a čo nie je normálne. Našťastie, mám kamarátku, ktorá študuje medicínu, a tá ma priviedla k inej doktorke.

Vo videu, kde si opísala svoj príbeh, hovoríš aj o tom, že si si chcela vziať život.

Bolo to ťažké obdobie a dodnes ďakujem svojmu mužovi a Bohu, že mi ho dal, lebo on to vtedy zvládol absolútne bravúrne. Prvé samovražedné myšlienky som začala mať vtedy, keď sa vyjavila moja trauma z minulosti, ktorú som úplne nespracovala. Myslela som si, že keď už je „ticho“, nemusím to riešiť, čo bola chyba.