Blogerka Dzvoníková: Na mieste poslanca Glücka by som mlčala, nevie, aké to je prežiť znásilnenie

Vo štvrtok 8. februára parlament schválil skrátenie premlčacej lehoty pri znásilnení alebo sexuálnom zneužívaní z dvadsiatich na desať rokov. Petra Dzvoníková, známa aj ako Petush Nasklee, o deň neskôr nahrala poslancom videoodkaz, v ktorom hovorí, že by mali radšej mlčať.

Video do dnešného dňa videlo viac ako 619-tisíc ľudí, videli ho aj známe osobnosti.

Sama prežila znásilnenie, no na políciu nikdy nešla. Systém, v ktorom sa obete znásilnenia často stretávajú so spochybňovaním, sekundárnou viktimizáciou, v ktorom sa prípad bežne vyšetruje aj roky a zvykne sa končiť nanajvýš podmienkou, nechce prežiť na vlastnej koži.

"Nie je to o tom, že som nevedela, čo sa mi stalo," odpovedá na slová, ktoré v parlamente zazneli. Dodáva, že si to nevymyslela, ale pocity hanby a viny, ako aj samotná psychická trauma spôsobili, že trvalo roky, kým to v sebe spracovala.

Parlament svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že kratšia premlčacia lehota bude ženy motivovať nahlásiť znásilnenie skôr. Teba predošlá premlčacia lehota demotivovala od nahlásenia?

Pre mňa tá premlčacia lehota vlastne nehrá absolútne žiadnu rolu v tom, či ja osobne by som to išla, alebo nešla nahlásiť. Ale pri tej zmene sa sama seba pýtam, že načo je dobré ju skracovať a komu to pomôže?

Lebo je za mňa úplne jasné, že obetiam nie. Dĺžku premlčacej lehoty nevnímam ako motivačný faktor.

"Hádam si nemyslíte, že desať rokov je málo," zaznelo z úst poslanca Richarda Glücka pred hlasovaním v parlamente. Ako vnímaš tieto jeho slová ako žena, ktorá prežila znásilnenie?

Zdá sa mi bizarné, že muž, ktorý si tým, usudzujem, že nikdy neprešiel, to takto hodnotí, že koľko rokov je málo alebo veľa.

Keď som o tom hovorila s Marekom Madrom (psychológ a riaditeľ poradne IPčko, pozn. red.), povedal mi, že pri deťoch je to tak, že až okolo tridsiatky si začínajú uvedomovať, čo sa im vlastne stalo, že sa im niečo stalo.

Vtedy začínajú byť schopné to pomenovať. Takže ľahko uplynie tá desaťročná lehota alebo pri deťoch pätnásťročná.

Vôbec to nie je také čierno-biele, ako povedal pán Glück, že "žena si všimne, že ju niekto znásilnil" a nech to ide hneď nahlásiť. Je to očividná nevedomosť o tej téme. Ja by som na jeho mieste mlčala.

Ty si svoje znásilnenie tiež neriešila s políciou, ale prehovorila si o tom verejne. Koľko rokov ti trvalo, než si prvýkrát mohla o tom hovoriť?

Tu musím spomenúť ešte jednu vec, ktorú som sa od Mareka (Madra) dozvedala. Sú iba dve percentá obetí, ktoré to dokážu povedať hneď. A sú to práve tí ľudia, ktorí by čokoľvek povedali hneď, lebo majú pri sebe tú osobu, ktorej veria.

A vlastne ja istým spôsobom patrím do tejto skupiny, pretože som to bezprostredne potom povedala svojej najlepšej kamarátke, práve tej osobe, ktorej by som povedala fakt čokoľvek.

Ale to som si ja ani nepamätala a zistila som to až o niekoľko rokov neskôr, keď som to začala riešiť. Vtedy mi ona povedala, že si spomína, ako som jej volala a povedala jej o tom.

Kedy si to teda pomenovala?

Ja som to dokázala pomenovať približne päť rokov po tom, ako sa to stalo, a len vďaka tomu, že som začala chodiť k psychológovi. Chodila som tam pre úplne iné veci a dopracovala som sa až k tomuto, lebo to bol jeden z hlavných faktorov toho, čo som tam celkovo riešila bez toho, aby som si toho bola vedomá.

On to prvýkrát pomenoval. On mi prvýkrát povedal, že nemám na tom žiadny podiel viny. On bol ten, kto mi povedal, že za to nemôžem a že páchateľ je páchateľ, obeť je obeť.

Po piatich rokoch si už o tom začala hovoriť s ľuďmi?

Po tom, ako som si to spracovala so psychológom, som už nemala blok o tom hovoriť. Zrazu som o tom začala hovoriť veľa: medzi kamoškami, medzi známymi, medzi ľuďmi, ktorí boli v tej partii ľudí a ktorí tam boli v ten večer.

Ako keby som mala potrebu objasňovať, prečo som sa tak a tak správala, prečo s tým človekom mám problém a podobne.

Mala som tiež pocit, že si navzájom pomáhame, keď sme sa o tom rozprávali.

Prešli ďalšie dva až tri roky, kým som sa rozhodla vydať o tom video a prvýkrát o tom povedať tak verejne.

Aká bola reakcia ľudí?

Strašne ma prekvapilo, koľko z tých žien, ktorým som sa s tým zverila, zažili niečo podobné.

V priebehu tých prvých piatich rokov nastalo pár momentov, keď som sa s tým niekomu zverila, napríklad môjmu prvému partnerovi po tom.

Jemu niečo nesedelo v našom sexuálnom živote a opýtal sa ma.

Ako si o tom tomuto partnerovi povedala?

Ja som to vždy len tak naznačila, nepomenovala som to ako znásilnenie alebo sexuálne zneužitie. Len som povedala, že áno, stalo sa to, ale neriešme to, nie je to podstatné. V snahe asi chrániť aj samu seba som to tak chcela zmiesť pod koberec.

Blogerka a influencerka Petra Dzvoníková. (zdroj: Tímea Krauszová)

Medzi argumentmi v parlamente zaznelo, že ženy, ktoré hovoria o znásilnení s odstupom času, si to vymýšľajú. Štatisticky je však pravdepodobnejšie, že muža znásilnia, než že ho krivo obvinia zo znásilnenia. Ako ty reaguješ na poznámky o tom, že ženy si násilie vymýšľajú?

Pod tým reelkom, ktoré som zverejnila pred pár dňami, presne toto niekto napísal, že ako sa môžeme čudovať, keď zrazu každá druhá si tým prešla. Ale to nie je zrazu, tak to vždy bolo, len sa o tom nehovorilo.

Dnes to už je pomaly trinásť rokov, čo sa to stalo mne, a pripadala som si absolútne sama. Až som sa hanbila za to, že sa mi to stalo. Pritom, keby som o tom prehovorila, tak by som skôr zistila, že veľa ľudí zažilo znásilnenie alebo akúkoľvek inú formu sexuálneho násilia.

Objavujú sa aj nechutné komentáre, že ženy to tvrdia, aby boli zaujímavé.

Ja absolútne odmietam debatu o tom, že ženy si to vymýšľajú, že tým chcú byť zaujímavé. O tomto sa nebavme. Bavme sa o tom, že keď je toľko žien, ktoré si tým prešli, koľko je mužov, ktorí to robia.

A poďme sa baviť o tom, že je tu skupina mužov, ktorí to robia zámerne, so zámerom ublížiť, so zámerom mať moc nad ženou a uvedomujú si, čo robia. A podľa mňa je tu aj obrovská skupina mužov, ktorí si nie sú vedomí toho, že to už je bez súhlasu.

U nás extrémne chýba osveta o tom, že nie znamená nie. Musíme prestať chlapcov učiť, že ženy treba dobýjať.

Keď si porovnáš reakcie na to pôvodné video na youtube s tvojím najnovším videom na instagrame, zmenilo sa niečo?

Keď som vydala prvé video, mala som zlomok z tých followerov, ktorých mám teraz, tým pádom to video ani zďaleka nemalo taký dosah, ako má to reelsko teraz.

Navyše som po nejakom prvom dni vypla komentáre, pretože som sa nechcela hádať s ľuďmi o tom, či som bola, alebo nebola znásilnená.

Okrem toho, niektorí ľudia tam začali písať meno páchateľa, čo ja si absolútne neželám, aby naše mená boli spájané bez toho, aby som ich spájala ja sama.

Pomer negatívnych a pozitívnych reakcií bol vtedy oveľa vyrovnanejší. Tá miera solidarity, podpory, pochopenia, či už zo strany žien, alebo zo strany mužov, zo strany známych osobností, je dnes úplne inde. Pozitívne ma to prekvapilo.

Video videlo takmer 619-tisíc ľudí.

V živote som nemala toľko prezdieľaní a všetky boli pozitívne. Sú tam nejaké negatívne komentáre, sú a vždy budú, od žien aj od mužov, ale fakt sa to nedá porovnať.

Mám pocit, že to povedomie už oveľa viac stúplo, a že veľmi veľa rýpalkov už nerýpe, možno si myslia o tom svoje, ale do správ a komentárov už v takejto téme nejdú rýpať.

Tentoraz som vôbec nemusela vypínať komentáre a dokonca som žiadny ani nevymazala, lebo neboli až také vulgárne.

Taktiež si tuším nikto nedovolil spochybniť, že sa mi to stalo, riešili skôr to, prečo som nešla na políciu alebo že sa snažím byť zaujímavá tým, že o tom hovorím na internete.

Ako sa vyrovnávaš s tým, keď ti ľudia vyčítajú, že o tom hovoríš len pre clout alebo ťa hejtujú?

U mňa sa to mení, ja som veľmi spontánny a pocitový človek. Keď chcem odpovedať, tak odpoviem, keď chcem zablokovať, tak zablokujem.

Ale ja s ľuďmi často diskutujem, je mi to prirodzené.

Inak musím povedať, že ja som za tie komentáre vďačná, lebo ma posunuli. Bolo to také zrkadlo, v ktorom som zistila, čo sa ma dotýka a čo nie.

Našla som vďaka tomu svoju sebahodnotu, pretože mi to pomohlo uvedomiť si, že je úplne jedno, čo si ľudia hovoria. Ak som presvedčená o tom, čo robím a že to robím dobre, tak to má zmysel.

Jedna z vecí, do ktorej sa zvykli hejteri oprieť je, že sa ukazuješ aj napríklad v spodnej bielizni. Myslíš si, že feministický obsah a odhalené telá môžu ísť ruka v ruke?

Určite, jednoznačne! Tieto fotky inak tvoria dosť malé percento môjho celého obsahu, ale zvykli mi ľudia vyčítať, že "vyplakávam" o znásilnení a pritom dávam na internet fotky môjho zadku.

Ľudia si nahé ženské telo spájajú rovno so sexom, a ak to tak majú, tak niekde u nich je problém a mali by to riešiť.

Ak ja zverejním fotku môjho zadku, profesionálnu, pekne nasvietenú od profesionálneho fotografa, a ešte je to súčasť projektu, ktorý je práve zameraný na to, že každá žena môže milovať svoje telo, a ľudia v tom vidia sex, tomu nerozumiem.

Ľudia si často myslia, že takými fotkami ostatní naháňajú lajky a pozornosť.

Ja keď vidím odhalenú fotku ženy alebo muža, tak si poviem "wow!". Super, že si verí, že na sebe pracuje, že to chce zverejniť.

Jeden človek mi raz vyčítal, že ak si žena dáva priesvitné šaty alebo nemá podprsenku, a vidí, že budú presvitať bradavky alebo jej trčia tangáče z gatí, tak to robí pre pozornosť mužov.

Ale vieš čo, ja keď sa obliekam, a ja sa veľmi rada obliekam vyzývavo a sexi, je to preto, že ja sa v tom cítim dobre a mne sa to páči.

Ľudia si o sebe myslia, že sú natoľko dôležití, že sa fotím polonahá pre nich. (smiech) Ale ja to robím pre seba.

Blogerka a influencerka Petra Dzvoníková. (zdroj: Tímea Krauszová)

"Čo na to povedia deti" je bežná výčitka, ktorú dostávajú ženy, ktoré sa buď fotia obnažené, hovoria o sexe, alebo sa ním hoci aj živia. Vidím, že ti to v komentoch občas ľudia píšu. Ako sa k tejto výčitke staviaš?

Ja som presvedčená, že ja svojim deťom nedlhujem nič okrem toho, aby som im bola dobrou matkou, aby som ich zabezpečila finančne, aby mali čo jesť, aby mali čo nosiť, aby boli ľúbené, aby vyrastali v bezpečnom prostredí, aby sme mali kvalitnú, bezpečnú vzťahovú väzbu. To je moja úloha voči mojim deťom.

Ale to, či ja sa niekde vyzlečiem, alebo nevyzlečiem, to s mojimi deťmi nemá nič spoločné.

A platí to aj naopak. Ľudia mi zvyknú hovoriť, že "a keď sa tvoja dcéra rozhodne robiť Onlyfans, tak čo urobíš?". Nech sa moja dcéra rozhodne mať akú chce kariéru, ona mi nedlhuje nič.

Ja som sa rozhodla mať deti, je moja úloha ich vychovať ako sebavedomých, empatických a slušných ľudí. Aké budú mať povolanie alebo s kým budú žiť mi je jedno.

Keďže dávaš na sociálne siete veľa zo svojho súkromia, pripravuješ deti aj na to, že natrafia na svoju mamu na internete a že to možno bude aj obnažená fotka?

Pri deťoch mám jedno hlavné pravidlo: neklamem im. Ani o Ježiškovi ani o ničom. Vždy im poviem pravdu, veku primeraným spôsobom.

A mám to tak aj s nahotou: moje deti ma každý deň vidia nahú doma, neskrývame sa. Pre mňa je dôležité deťom vysvetliť, že nahé telo je nahé telo a nie je to automaticky len sexuálny objekt.

Chcem, aby sa naučili, že "moje telo je moje", a staršia dcéra už vie aj povedať, keď jej je niečo nepríjemné, pozná tú frázu "stop, toto je moje telo".

Navyše, moje deti vidia moju fotogalériu v mobile, vedia, aké fotky mám. Aj keby im to niekto v škole ukázal, myslím si, že budú schopné povedať "áno, toto je moja mama a pozri, ako dobre vyzerala".

Často sú to podľa mňa dospelí, ktorí spravia z niečoho zlú vec, deťom to ani nenapadne.

Tie výčitky môžu vychádzať aj z obavy z toho, ako to deťom vysvetliť. Ako im vysvetliť, prečo som na fotke nahá alebo čo znamená, keď je niekto gej.

To je ďalšia vec. Keď nejaký raper nahrá pesničku, že "ako ja mám vysvetliť, že muži sa menia na ženy", tak sa len čudujem. To je tvoja chyba, že to nevieš vysvetliť, treba si to doštudovať a budeš to vedieť.

Prečo ja nemám problém a moje takmer päťročné dieťa vie, že existujú iné ako heterosexuálne vzťahy? Napriek tomu, že sú v rozprávkach len tieto vzťahy?

Proste pre mňa strašne dôležité ukázať tomu dieťaťu, že existuje aj niečo iné a je to úplne normálne.