Peter strávil tri dni na Haiti, kde vládnu gangy: Zabiť ťa môže hocikto, život tam stratil hodnotu

Peter Dosedla bol kedysi topmanažérom firiem s miliónovými obratmi, no dnes cestuje po najextrémnejších destináciách sveta. Pohodlnú stoličku v kancelárii vymenil za výlety do Afganistanu, Somálska, Venezuely či Pakistanu.

Naposledy navštívil Haiti, kde sa pred pár rokmi rozpadol vládnuci režim a moc prevzali gangy. Aj keď krajina leží na rovnakom ostrove ako obľúbená karibská dovolenková destinácia Dominikánska republika, Haiti nie je raj na Zemi.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pavel Bruchala: Je na zaplakanie, čo Šimkovičová dokáže vypustiť z úst, kedysi taká nebola Čítajte 

Miestni obyvatelia sa musia živiť sušienkami z hliny za 20 centov a ženy si počas pôrodu v rukách držia vlastnú infúziu.

"Všade, kde som bol, som na ľuďoch videl aspoň kúsok nádeje. Tam mali v očiach prázdno," hovorí Peter, ktorý precestoval už 186 krajín sveta.

V našom rozhovore opísal hrôzy, ktoré na Haiti videl, ale aj hodinové stretnutie so šéfom najväčšieho gangu v hlavnom meste Port-au-Prince, ktorý ho privítal so zbraňou a previedol ho po svojej štvrti, kde ho miestni považujú za boha.

Cestu na Haiti si v minulosti označil za šialený výlet na hrane, pretože ide o krajinu, kde sa zrútil režim a prebieha tam vojna gangov. Prečo ťa to napriek tomu lákalo?

Určite som tam nešiel preto, aby som si dokazoval svoje hrdinstvo a hral sa na vojnového reportéra. Chcel som zistiť, ako tam vyzerá každodenná realita miestnych obyvateľov, keďže médiá o situácii na Haiti informujú len v obmedzenej miere.

Zaujímalo ma, ako sa z Haiti ako perly Karibiku mohla stať najchudobnejšia krajina celej západnej pologule. Na Haiti pritom žije vyše 11 miliónov ľudí, takže nejde o malý štátik niekde na kraji sveta.

Dve tretiny ostrova Hispaniola, na ktorom sa štát nachádza, zaberá Dominikánska republika, kam mnoho Slovákov chodí na dovolenky do karibského raja, zatiaľ čo Haiti o pár stoviek kilometrov ďalej zažíva totálnu deštrukciu a rozklad.

Dá sa dnes Haiti označiť za najnebezpečnejšiu krajinu sveta?

To by som si nedovolil tvrdiť. Neprebieha tam aktívna vojna, akú bohužiaľ máme na Ukrajine, a nie je tam ani situácia ako v Gaze. Haiťania dennodenne nezažívajú teroristické útoky.

Každý súdny človek alebo zástupca štátnej diplomacie ti však povie, aby si na Haiti nechodil, neexistujú ani poriadne výstrahy. Nikto totiž nevie, pred čím všetkým by mal ľudí varovať.

Neexistujú tam žiadne pravidlá, nedá sa povedať, ktorý región je bezpečný a kde sa môžeš pohybovať bez obáv.

My sme rýchlo zistili, že po štvrtej-piatej poobede treba zaliezť, pretože keď sa začne stmievať, so železnou pravidelnosťou dochádza k bojom. Odhaduje sa, že na Haiti dnes pôsobí 100 až 200 gangov, z ktorých sú relevantné dva najväčšie.

Situácia na Haiti (8 fotografií)

Odhady podľa CNN hovoria o tom, že okolo 80 percent hlavného mesta Port-au-Prince dnes ovládajú gangy. Ako vás tam vôbec dostal váš fixer, teda osobný sprievodca?

Málokedy na cestách utrpím šok, ale tu sa mi to stalo. Všetko, čo som si vopred premyslel, tak na mieste nefungovalo. Kontakt na fixera som získal cez známeho, ktorého poznám z Afganistanu.

Fixer nám vopred nechcel nič hovoriť ani sľubovať, povedal nám, nech priletíme do Port-au-Prince a ostatok dohodneme na mieste. V deň, keď sme odlietali na Haiti z Dominikánskej republiky, nám len napísal, že nás bude čakať na letisku.

Naozaj to tak bolo. Očividne má rešpekt, lebo na letisku za nami prišiel až za kontrolu, zoznámil sa s nami a vzal nás k autu. Haiti by som prirovnal k západnej Afrike, takže na letisku panoval neskutočný chaos, ale on všetko vybavil.

Na letisku na Haiti na vás čakalo auto?

Áno, čakalo na nás pancierové auto. Ešte na letisku som si kúpil SIM kartu s internetom, keďže internet je snáď to posledné, čo na Haiti poriadne funguje.

Keď som fixerovi povedal, že chcem sedieť vpredu, tak ma vysmial a povedal mi, že to je posledné, čo by som mal chcieť. Mal pravdu, lebo ako biely som tam medzi domácimi svietil ako žiarovka.

Z auta sme však po príchode do centra presadli na motorku, lebo auto je na Haiti ako magnet. Je to drahá záležitosť a benzínu je málo. Ľahko sa ti môže stať, že zastavíš na ulici, obkolesia ťa ľudia, hodia ti dnu zápalnú fľašu alebo ťa okradnú.

Život sa tam odohráva na uliciach, ktoré sú plné ľudí. Miestami som mu hovoril, nech si dáva pozor, aby niekoho nezrazil a nezabil, na čo mi odvetil, že ho to netrápi, veď nech si ľudia dávajú pozor, nie naopak.

Peter vymenil pozíciu topmanažéra za extrémne cestovanie. (zdroj: Marko Erd/SME)

Mali ste pred príchodom vôbec predstavu, čo konkrétne chcete na Haiti vidieť alebo zažiť?

Náš pôvodný plán znel tak, že z Dominikánskej republiky prejdeme po zemi až na Haiti a presunieme sa cez viacero regiónov až na sever, kde prekročíme hranicu a opäť sa vrátime do Dominikánskej republiky.

Keď tento plán počul náš fixer, inak reportér spolupracujúci so svetovými televíziami ako CNN či Al Jazeera, tak sa nás spýtal, či sme normálni. Vraj by sme neprešli ani desať kilometrov a niekto by nás zabil.

Náš fixer sa cítil komfortne iba v hlavnom meste Port-au-Prince, kde dokázal vybaviť aj nemožné. Mimo mesta sú však menšie gangy, s ktorými sa nemusíš dohodnúť, lebo im na tebe nezáleží.

Čo vám odporučil fixer, keď zavrhol váš pôvodný plán?

Vyžadovali sme od neho, aby nám na Haiti ukázal miesta, kde uvidíme reálny život miestnych obyvateľov, ale stále sú relatívne pod kontrolou a vieš sa s ľuďmi dohodnúť.

Chceli sme vidieť všetky typy štvrtí v meste, no po príchode sme si rýchlo uvedomili, že na Haiti dnes neexistuje lepšia štvrť. Keď nám chcel ukázať slum, zistili sme, že celá krajina je jeden veľký slum, všetko lepšie zmizlo.

Miestni vlastnia jeden matrac a pár plechových hrncov.

Odrazu príde niekto z gangu, roztrhne im matrac, zoberie posledné hrnce, predá ich za pol dolára a kúpi si za to marihuanu.

Nič tam nemá hodnotu, už aj hodnota ľudského života je nula. Zdrogovanému členovi gangu je jedno, či ťa zastrelí, už neexistuje nič horšie, čo by sa mu potom mohlo stať v porovnaní so životom, ktorý žije.

Životné podmienky na Haiti sú hrozivé. (zdroj: archív Petra Dosedlu)

Keď ste si ujasnili plán, šli ste po príchode do Port-au-Prince rovno do ulíc mesta?

O siedmej ráno sme prileteli na Haiti a o ôsmej sme už boli v uliciach. Na hlavu mi fixer nasadil trojkilovú prilbu s nápisom Press, čo ma pobavilo, lebo som s ňou na hlave vyzeral skôr ako terč pre gangy. Keď nájdeš fixera, prvé hodiny mu dávaš svoj život do rúk.

Na svojich cestách mám vždy predstavy o itinerári alebo základný scenár, ale tu hneď na začiatku zmizlo všetko. Najskôr sme si museli zvyknúť na jazdu na motorke, naučiť sa, kedy zoskočiť a ako sa nakláňať.

Po pár minútach sme prechádzali okolo miesta, kde práve dohorievali pneumatiky. Fixer mi povedal, že sa tam pred desiatimi minútami strieľalo, lebo gangy znovu bojovali o územie.

Aké územie?

Žiadne, naokolo boli iba tony odpadkov.

Kde je polícia a celá vláda?

Pred dvoma rokmi tam zastrelili prezidenta a krajine dnes vládne samozvaný premiér (Ariel Henry od roku 2021, pozn. red.), proti ktorému gangy bojujú. Je to ukážkový príklad anarchie a absurdnosti.

Humanitárnu pomoc nikde nevidíš, premiér ňou pravdepodobne kŕmi svoju malú armádu. V celom hlavnom meste je možno tisíc policajtov. Videl som čierny trh v Somálsku či Džibuti, kde sa to hemžilo humanitárnou pomocou, na Haiti sa ľuďom nedostáva naozaj žiadna.

A armáda?

Armádu sme videli na letisku, inak nikde. Za celý čas sme videli len jedno policajné auto. Ak sú na cestách checkpointy, sú to checkpointy gangov.

Na checkpointoch nikdy nevieš, či niekomu z nich neprepne a nezačne po tebe strieľať, lebo ten mútny pohľad po drogách alebo alkohole v človeku vyvoláva rešpekt.

Nechystala sa v posledných mesiacoch OSN vyslať na Haiti mierovú misiu?

Z Haiti odišli všetky ambasády, americká funguje už len v obmedzenom režime a tiež odchádza. Diplomacia zlyháva. OSN síce rokuje o vyslaní mierotvorcov na Haiti, ale malo to byť okolo tisíc policajtov z Kene. Neviem, ako by tomu pomohli.

Oni by síce prišli vyzbrojení, ale zvyčajne sú nedostatočne vycvičení, takže na Haiti by som im dal jednu až dve hodiny, kým by ich miestne gangy nerozobrali, aj keby mali len nožíky.

Nedá sa tam viesť vojenská operácia, je to spleť slumov a uličiek, kde si ľudia dávajú navzájom vedieť, že sa blížiš. Ak by tam nabehla armáda, musela by celú krajinu zrovnať so zemou a postaviť nanovo, lebo ten boj by nemohli vyhrať.

Selfie so šéfom najväčšieho gangu v hlavnom meste. (zdroj: archív Petra Dosedlu)

Odkiaľ majú gangy peniaze na svoje fungovanie?

Celé Haiti dnes držia nad vodou peniaze od Haiťanov, ktorí emigrovali do USA a zarobené peniaze posielajú naspäť domov.

Trošku lepšie ako ľudia v hlavnom meste sa majú ľudia na vidieku, ktorí si vedia potraviny dopestovať. Haiti kedysi žilo z cestovného ruchu, dnes z toho takmer nič nezostalo.

Veľké gangy sú zvyčajne podporované a financované zvonku a naučili sa, ako pracovať s mocou. Nám sa podarilo stretnúť s vodcom najväčšieho gangu, ktorého prezývka znie Jimmy Barbecue.

To znie ako nezvyčajná prezývka pre šéfa gangu.

Tento Jimmy vraj prezývku dostal podľa stánku svojej mamy, ktorá kedysi predávala grilované jedlo v Port-au-Prince, ale ja som počul iný príbeh. Prezývku vraj dostal preto, že sa vyžíva v upaľovaní ľudí zaživa.

Keď sme sa s ním stretli, tak som sa ho na prezývku spýtal a on mi povedal, nech si ho dobre obzriem, že či vyzerá ako vrah, ktorý upaľuje ľudí. Nevedel som to zhodnotiť, ale na prvý pohľad nevyzeral úplne ako monštrum, no zdanie klame.

Nebolo to tak, ako keď som v Afganistane stretol šéfa múzea v Kandaháre, ktorý mi povedal, že za svoj najväčší životný úspech považuje vraždu troch amerických vojakov. Jimmy Barbecue nevyzeral ako prvoplánový gangster, o to nebezpečnejšie to bolo.

Ako sa vám k nemu podarilo dostať?

Vďaka fixerovi. Museli sme prejsť cez tri checkpointy až do štvrte, ktorú kontroluje. Najskôr si nás dlho obzerali rôzni ozbrojenci, ale potom prišlo auto, z ktorého vystúpil Jimmy Barbecue v krátkych rifliach a modrom tričku. Spoza nohavíc mu trčala pištoľ s dlhým zásobníkom.

On očividne naozaj vedel, ako narábať s mocou, pretože to miestami vyzeralo ako perfektne pripravené PR stretnutie. Zrazu za ním prišla zúfalá žena, ktorej dal dva doláre na mlieko pre dieťa a potom nás vzal do domu, ktorý mal bazén.

Mysleli sme si, že takto žije on sám, ale vysvetlil nám, že to je komunitné centrum a deti sa v bazéne môžu kúpať, ak majú v škole dobré známky. Keď sme sa spolu prechádzali po uliciach, ktoré kontroluje, bolo vidno, že sa tam ľudia cítia bezpečne a on sa o nich zdanlivo stará.

Ozbrojení strážcovia gangu boli na každom kroku. (zdroj: archív Petra Dosedlu)

O čom ste sa s ním nakoniec rozprávali a čo vám prezradil?

Našiel si na nás 45 minút času. V rozhovore povedal, že nechce byť v politike, len chce krajinu oslobodiť od premiéra. Vtedy sa mi natískala otázka, či ju nechce radšej oslobodiť od seba, ale to som si zahryzol do jazyka.

Na Haiti nie je poriadna armáda, proti ktorej by on ako šéf gangu mohol spustiť puč alebo zahájiť štátny prevrat, nič tam nefunguje, polícia je tam len na okrasu.

Videli sme to na vlastné oči, keď nás potom fixer vzal do bývalej nemocnice.

Prečo je dnes už len bývalá nemocnica?

Pred pár mesiacmi ju gangy vykradli, vyrabovali, rozstrieľali a zničili. Stretli sme tam ženu, ktorá práve išla rodiť, ale infúziu si musela držať sama. V izbách ležali malé deti na podlahe.

Všade, kde som bol, som na ľuďoch videl aspoň kúsok nádeje. Tam mali v očiach prázdno. Bývalý vojak, ktorý tam sedel na invalidnom vozíku, nám to vysvetlil tak, že už viac nemá dôvod mať nádej, lebo sa na druhý deň iba opäť sklame.

Existuje dnes v Port-au-Prince aj miesto, napríklad centrum mesta, kde sa človek môže stále len tak poprechádzať?

Len tak by som sa tam nikde neprechádzal.

Fixer nás vzal do centra mesta, lebo nám chcel ukázať, ako sa robia cookies. Očakával som sušienky, ale keď sme prišli na strechu budovy, našli sme tam len muža a dve ženy, ktoré miesili žltú hlinu. Hovorím si, to sú zrejme hrnčiari.

Na slnku som videl porozkladané päťcentimetrové krúžky. Zobral som to do ruky a pochopil, že oni robia cookies z hliny.

Vezmú morskú vodu, hlinu a predávajú to za 20 centov. Ak nemáš čo jesť, tak ťa to dokáže zasýtiť na dva dni. Už som videl ľudí jesť korienky alebo kôru zo stromov, ale jesť hlinu, za ktorú si ešte aj zaplatíš, to ma dostalo.

Je to tragédia, lebo z mesta vidíš na oceán a pláž, ktorá je kilometer od teba, ale nevieš sa na ňu dostať, niekto by ťa cestou zastrelil. Nedostaneš sa k oceánu a nevieš loviť napríklad ryby.

Nie je to bizarné, že Haiti zdieľa jeden ostrov s Dominikánskou republikou, kam sa chodí dovolenkovať do karibského raja, zatiaľ čo Haiti je štát v rozklade?

My sme presne preto najskôr prešli časť Dominikánskej republiky a až potom odleteli na Haiti. Úprimne povedané, Dominikánska republika ma sklamala, lenivejších ľudí s nezáujmom som už dlho nevidel.

To je jedno, či sme bývali v top hoteli v Santo Domingo alebo niekde pri pláži, mali nás na háku. Chceli sme sa okúpať, tak sme sa odviezli 70 kilometrov od hlavného mesta. Našli sme otvorenú reštauráciu, tak k nej reku prejdeme po pláži.

Vyskočil na nás chlapík z hotela, ktorý akurát rekonštruovali, že po tejto pláži chodiť nesmieme, lebo to je jeho pláž. Pýtam sa ho, odkedy je tvoja? Povedal mi, že všade, kam nesiaha oceán, je to jeho pláž. Tak sme prešli v centimetrovej vode. A vraj turistický ostrov.

Turisti, ktorí chodia do Dominikánskej republiky, často ani nevedia, že sú na rovnakom ostrove ako Haiti. Nechodia mimo rezort, maximálne niekde za ním uvidia streetfood so suvenírmi a povedia si, ako je tam krásne.

Haiti sa dnes premenilo na jeden veľký slum. (zdroj: archív Petra Dosedlu)

Koľko ťa vyšiel výlet na Haiti, keď sa tam dnes len tak ľahko človek nedostane?

Na Haiti sme boli tri dni a jeden deň nás stál tisíc dolárov, to bola taxa nášho fixera. Okrem toho si treba zaplatiť letenky, ubytovanie či stravu.

Stretnutie s vodcom gangu Jimmym nás napríklad stálo 500 dolárov navyše. Neviem, či si všetky tie peniaze nechal on, ale pochybujem, lebo ak tam chce prežiť, minimálne musel nakŕmiť svojich členov gangu.

Haiti nebolo také drahé ako Somálsko, kde sme mali po celý čas pridelených dvoch až štyroch vojakov na osobu. Chránili nás, ale smiali sme sa, že z nás možno len robia väčší terč.

Ja to beriem ako najlepšie investované peniaze, lebo na takýchto cestách si rozširujem obzory a budujem svoje celoživotné učenie. Možno o tom raz napíšem knihu.

Nevyčítali ti tvoje výlety do krajín ako Haiti? Ak sa niekto v minulosti vybral napríklad do Severnej Kórey, často sa naňho zniesla kritika, že svojimi peniazmi iba podporil miestny diktátorský režim.

Vždy zdôrazňujem, že moje cesty majú byť priblížením môjho videnia sveta. Netvrdím, že je to jediné správne videnie sveta, ale takto to vnímam a ľuďom ponúkam súvislosti.

Na každej krajine by sme mohli nájsť niečo, s čím nesúhlasíme. Tam šliapu po ľudských právach, ale tu u nás to môže byť niečo iné.

Ak sa už niekam vydám, je pre mňa dôležité podať o tom správu a podeliť sa o zážitky. Keď sa vrátiš z cesty do krajiny ako Haiti a nerozprávaš o tom, čo si videl, len umožňuješ, aby si ľudia mysleli, že pravda je taká, ako ju prezentuje miestny režim. A to sa snažím vyvracať všade, kam prídem.