Lukáš Vlček pracuje na nákladných lodiach už 12 rokov. Aj keď si dokáže dobre zarobiť, veľakrát ide o život. Lode prechádzajú aj cez pirátske oblasti napríklad pri Somálsku či v západnej Afrike, no najväčší strach zažil pri plavbe cez Adenský záliv, v čase keď vypukol konflikt s Jemenom.
"Jemenčania začali útočiť na loď, ktorá bola len pár míľ od nás, ale našťastie bola neďaleko americká vojenská loď. Tá všetky rakety zostrelila," opisuje Lukáš.
Kým o prácu sa nemusí báť, lebo dopyt po námorníkoch je veľký, jej riziká začal intenzívnejšie vnímať po narodení dcéry. "Skôr sa bojím, že po štyroch mesiacoch nebudem môcť ísť domov, ale budem musieť zostať o mesiac dlhšie, lebo za mňa nevedia nikoho nájsť," opisuje.
V rozhovore ti prezradí, kam sa námorníci ukrývajú v prípade možných útokov, ale aj koľko si dokáže zarobiť.
Videá vrážd, porno aj rasizmus. Mladí Slováci na Telegrame trávia čas v skupinách, ktoré by inde zrušili Čítajte
Študoval si informatiku, ale nakoniec si skončil na námornej škole a začal pracovať na nákladných lodiach, ako je to možné?
Študoval som na strednej priemyselnej škole elektrotechnickej, potom som šiel na Fakultu elektrotechniky a informatiky STU, ale programovanie ma nebavilo.
Hľadal som sa. Náhodou som natrafil na námornú školu, ktorú otvorili v Bratislave. Ani som to nebral vážne, iba som to chcel skúsiť a nakoniec to teraz robím 12 rokov.
Mal si vzťah k lodiam predtým, ako si nastúpil na námornú školu?
Vôbec nie, som z Bratislavy, takže loď som predtým videl jedine na Dunaji. Nevedel som si ani predstaviť, ako vyzerá nákladná loď. Československo malo dokonca kedysi námornú flotilu, ani o tom som nikdy nepočul.
Aby som mohol nastúpiť na námornú školu, musel som si zobrať pôžičku na školné.
Štúdium na námornej škole bolo zameraná viac na prax alebo na teóriu?
Na výber bolo viac študijných odborov, ja som si vybral strojníctvo. Vedel som maximálne, čo je motor, mal som minimálne základy elektrotechniky. Všetko som sa naučil až v škole, ale prakticky až počas prvých rokov priamo na lodi.
Dvakrát som šiel na prax na šesť mesiacov ako strojný kadet na kontajnerovej lodi. Keď som sa vrátil, čakal ma polrok štúdia a skúšky. Tie som spravil a nastúpil som na loď ako tretí strojný dôstojník.
Rozhodol som sa medzitým pokračovať v štúdiu v poľskej Gdyni, lebo u nás sa tento level študovať nedá. Minulý rok som ešte s dvoma chalanmi zo Slovenska dokončil najvyššiu úroveň vzdelania - šéf strojovne alias chief engineer.
Šéf strojovne na lodi je niečo ako šéf podpalubia, zatiaľ čo kapitán šéfuje na palube?
Áno, dalo by sa povedať, že šéf strojovne je šéf podpalubia.
Jasné, kapitán je v konečnom dôsledku zodpovedný za všetko, ale v posledných rokoch na lodiach redukovali počty ľudí, a tak kapitán prebral zodpovednosť navyše. Ani nemá čas chodiť do strojovne.
Koľko zarába človek, ktorý sa živí ako šéf strojovne na obrovskej nákladnej lodi?
Na takýchto typoch lodí zarobí okolo 10-tisíc dolárov mesačne. Najvyššie platy sú na ropných alebo chemických tankeroch, pohybujú sa od 14- do 16-tisíc dolárov za mesiac.
Mužstvo na nákladných lodiach zvyčajne tvoria pracovníci z Ázie. (zdroj: archív respondenta Lukáša)Láka ťa vyšší plat natoľko, že máš ambíciu v budúcnosti prejsť na ropné tankery?
Mal som takú ambíciu, keď som bol mladší. Výplata je však vysoká, pretože riziko je oveľa vyššie ako inde. Veľa ľudí potom po rokoch dostane rakovinu, lebo sú neustále v prostredí, kde ich koža dýcha výpary z chemikálií alebo z ropy.
Minulý rok sa mi narodila dcéra, takže už neriskujem tak, ako keď som bol mladší. Je to síce zaujímavé finančné ohodnotenie, ale teraz už som spokojnejší v relatívnom bezpečí ako riskovať zdravotné problémy.
Námorníkov na lodi ohrozujú napríklad aj piráti. Zažil si už situácie, v ktorých si mal strach?
V Afrike ani v Ázii som sa paradoxne veľmi nebál. Strach som mal v Neapole. Ani som si neuvedomil, aké je to nebezpečné a dosť špinavé mesto. Bol som na futbale, keď tam ešte hral Hamšík, a nemal som z mesta dobrý pocit.
Bol som aj v Somálsku a Keni, ale tam sú na námorníkov dosť zvyknutí. Teraz sme mali najväčší strach, keď sme plávali cez Adenský záliv, kde vypukol konflikt s Jemenom, ktorý dronmi a raketami útočí na nákladné lode.
Do zálivu sme vošli len pár dní predtým, ako Američania a Briti spustili odvetné útoky. Jemenčania začali útočiť na loď, ktorá bola len pár míľ od nás, ale našťastie bola neďaleko americká vojenská loď. Tá všetky rakety zostrelila.
Bolo to oveľa nebezpečnejšie, ako keď sme sa plavili cez pirátsku oblasť. Pirátov sa až tak nebojím, ale drony a rakety prichádzajúce z oblohy, to je o inom.
Dostali ste pred príchodom do Adenského zálivu špeciálne inštrukcie napríklad od hliadkujúcich Američanov?
Dva dni predtým sa k nám nalodil bezpečnostný tím zložený z troch vojakov z Indie. Mali sme s nimi brífing o tom, čo robiť v prípade, ak by nás zasiahla raketa.
Na lodi je miesto zvané citadela, kde máme jedlo a pitie na pár dní pre celú posádku spolu s komunikačným zariadením. Ide o zabezpečené miesto, ktoré slúži na ochranu posádky v prípade, ak by sa na loď pokúsili preniknúť piráti.
Ak by na nás zaútočili Jemenčania raketami alebo dronmi, museli by sme sa tam okamžite presunúť a zavolať pomoc.
Všetko sme si teda nacvičili, ale dúfam, že cez túto oblasť už nepôjdem. Veľa firiem lode odvracia od Suezského prieplavu a radšej obopláva celú Afriku.
Viem si predstaviť, že zažiť takúto situáciu musí byť psychicky naozaj náročné.
Odkedy som sa stal otcom, tak riziko na lodi beriem úplne inak. Väčšinou sa takýchto vecí nebojím, veď veľakrát som sa plavil v somálskych vodách alebo v západnej Afrike, kde je pirátov dokonca viac ako v Somálsku.
Toto však bolo veľmi nebezpečné. Každý deň sme čítali správy, že Jemenčania zasiahli ďalšiu loď v tejto oblasti, tak to na človeka doľahne.
Pár hodín pred týmto útokom som dokonca videl americkú loď, ako sprevádzala dve plavidlá, z ktorých jedno bolo zasiahnuté. Boli možno päť kilometrov od nás, keď ich začali bombardovať, takže vtedy som sa skutočne bál.
Kde sa ti podarilo získať prvú prácu na plný úväzok?
Moja prvá loď išla z Gibraltáru do západnej Afriky. Vtedy tam ešte neboli také problémy s pirátmi ako teraz. Nikdy predtým som nevidel motor veľký ako štvorposchodový dom na Slovensku.
Prvý kontrakt bol ťažký, lebo som nevedel dobre po anglicky. Na lodi boli väčšinou Rumuni a Nemci, takže som sa musel rýchlo učiť.
Moja prvá práca na plný úväzok potom bola vo firme Hansa Shipping, ktorá už neexistuje.
Mala 50 kontajnerových lodí v dĺžke od 200 do 250 metrov. Pracoval som pre nich prvých päť rokov, kým som nedosiahol hodnosť druhého strojného dôstojníka.
Na koľko mesiacov zvyčajne podpisuješ kontrakt?
Sú rôzne typy kontraktov. Existujú aj permanentné kontrakty trvajúce niekoľko rokov, no ja väčšinou podpisujem zmluvu na štyri mesiace. Fungujem tak, že som štyri mesiace doma a štyri mesiace na lodi, podľa toho, ako to vyjde.
Môj aktuálny kontrakt mi končí v marci. Mám papiere na šéfa strojovne, takže na mojej najbližšej lodi už budem chief engineer.
Aká je pri dnešnej konkurencii na trhu šanca, že najbližší kontrakt dostaneš ako šéf strojovne?
Šanca, že budem šéfom strojovne, je stopercentná. Po pandémii prestalo robiť na lodiach veľa ľudí, ale zase prišlo oveľa viac pracovníkov z Ázie ako Filipínci a Číňania. Oni sa však málokedy dostanú na vyššie pozície, tvoria mužstvo.
Skôr sa bojím, že po štyroch mesiacoch nebudem môcť ísť domov, ale budem musieť zostať o mesiac dlhšie, lebo za mňa nevedia nikoho nájsť. Čím má človek vyššiu hodnosť, tým menej ľudí na trhu ho dokáže zastúpiť.
Lukáš pracuje na lodiach, ktoré prevážajú nadrozmerný náklad. (zdroj: archív respondenta Lukáša)Trvá ti dlho, kým sa po príchode domov dohodneš na novom kontrakte?
Väčšinou sa mi ozvú do týždňa po príchode domov. Vždy sa ma opýtajú, ako dlho chcem zostať doma, pretože každý si môže vybrať sám. Niekto ostane doma iba dva mesiace, niekto dlhšie, záleží na financiách.
Ja pracujem pre agentúru Marlow Navigation, ktorá má pod sebou viac spoločností. Dnes sa plavím na lodiach typu general cargo, na ktorých prevážame obrovské náklady, už nerobím na kontajnerových lodiach.
Teraz sme napríklad do Francúzska priviezli turbíny pre veterné elektrárne. Trasu plavby zvyčajne viem tak mesiace dopredu, lebo my chodíme po celom svete. Najbližšie sa chystáme do Nemecka, Poľska, Fínska, USA a potom možno do Číny.
Hradí ti všetky náklady spojené s dopravou či ubytovaním tvoja firma?
Keď podpíšem kontrakt, firma všetko vybaví a pošle mi letenky a dokumenty. Ak letím do Malajzie a musím tam počkať dva-tri dni v hoteli, kým príde loď, firma mi, samozrejme, platí aj hotel.
Aké národnosti zvyčajne tvoria posádku na nákladných lodiach?
Takmer na všetkých lodiach tvoria mužstvo Filipínci, ktorí sú veľmi priateľskí a pracovití. Nie sú s nimi žiadne konflikty. V posledných rokoch napríklad skúšali robiť boršč a dosť sa v ňom zlepšili.
Nedá sa to porovnať s borščom mojej babky, ale už to chutí dobre. Na Filipínach musia prejsť námornou školou, kde sa učia variť európske recepty.
Na obed pripravujú dva druhy jedál. Jedno jedlo pre nás a jedno pre Filipínčanov, pretože ich stravu tvoria prevažne ryby a ryža. V poslednom čase trávime veľa času s Ukrajincami, takže skúšajú variť aj ukrajinské jedlá.
Námorníci spolu trávia na lodi dlhý čas. Máš takúto skúsenosť s ponorkovou chorobou, neleziete si na nervy?
Už si viac-menej vyberám, s kým sa budem na lodi stýkať, pretože vopred viem, kto bude tvoriť posádku. Ale nevnímam to tak, ako na začiatku, momentálne mi čas na lodi ubieha celkom rýchlo.
Na tejto lodi som tri mesiace a ani som si to neuvedomil. Na začiatku to bolo ťažšie, lebo človek si musel zvyknúť na nové prostredie, ale po dvanástich rokoch je to už rutina.
Je náročné vyplniť si voľný čas, keď nemáš k dispozícii spoľahlivé pripojenie na internet?
S internetom je to dnes oveľa lepšie. Zlepšilo sa to najmä počas pandémie, keď sme v prístavoch nemohli chodiť von. Majitelia lodí viac dbali na ich výbavu a komunikáciu.
Neustále máme k dispozícii internet, ale je dosť pomalý. Keď sa plavíme cez oceán, tak mi fungujú iba správy na Messengeri alebo Whatsappe.
Rozdiel medzi kontajnerovou loďou a mojou loďou je ten, že kontajnerová loď zostáva v prístave veľmi krátky čas. Občas sú to iba hodiny. Naša loď je v prístave minimálne dva-tri dni, takže každý má čas zavolať domov alebo si ísť nakúpiť.
Kajutu na lodi má Lukáš sám pre seba. (zdroj: archív respondenta Lukáša)Berieš dnes po dvanástich rokoch prácu na lodi ako kariéru na celý život?
Po príchode domov z prvej plavby som si myslel, že sa už nikdy na loď nevrátim. Potom som tomu dával maximálne päť rokov, nakoniec to robím už dvanásť rokov.
Pomaly s tým plánujem seknúť, lebo na lodi nechcem robiť celý život. Chcem si nájsť niečo iné, takže so ženou skúšame vlastné podnikanie, ale chvíľku potrvá, kým sa to rozbehne.
Prácu na lodi beriem ako zamestnanie, v ktorom je ťažké povedať si, že končím. Ale na druhej strane viem, že aj keby mi podnikanie nevyšlo, je to istota, ku ktorej sa môžem vždy vrátiť.
