Máloktoré mesto na Slovensku ponúka krajšiu panorámu a centrum s väčším turistickým potenciálom ako práve Kežmarok. Štíty Tatier aj historické budovy začlenené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO sa pritom dnes skláňajú nad obyvateľmi centra okresu s aktuálne najvyššou nezamestnanosťou v celej krajine, 9,98 percenta.
Je to takmer dvojnásobok celoštátneho priemeru.
"Ak mám byť úprimná, ich perspektíva uplatnenia v regióne je takmer nulová. Je to stratená generácia. Tá naša sa asi ako posledná dokázala uplatniť v tom, čo vyštudovala," hovorí 38-ročná učiteľka na prvom stupni Miroslava, ktorá v Kežmarku prežila takmer celý život.
Pod Tatry sme sa prišli porozprávať s miestnymi mladými, aby sme pochopili ich videnie Kežmarku aj sveta a svojho miesta v nich.
Stratená generácia?
Učiteľka Miroslava vníma vďaka 12 rokom intenzívneho kontaktu so žiakmi zmeny spoločenských nálad veľmi citlivo. O perspektíve aktuálnej generácie nemá ilúzie.
Na Slovensku ostala ako jediná z piatich súrodencov. Jeden brat žije v Írsku, druhý vo Švajčiarsku a dvaja v Nemecku. "Zo začiatku to bolo ťažké, ale rodičia si uvedomili, že tu nič nie je a prijali to. Keď tu ľudí nemá čo držať, je normálne, že odídu," konštatuje.
Miroslava sa zmieruje s možnosťou, že za hranice raz odíde aj jej dnes maloletá dcéra. Aj v širšej rodine je to bežné.
"Keď moja sesternica svojej mame povedala, že chce ísť študovať do Dánska, tá sa len zhlboka nadýchla a povedala: 'Ak tam budeš šťastná, tak choď.' Predstavila som si, ako budem reagovať ja, ak mi raz odchod oznámi vlastná dcéra. Tiež sa nadýchnem a poviem si, že ak bude šťastná, nech ide."
Vo veku rozhodovania o svojej budúcnosti sú 17-ročné študentky cestovného ruchu Lenka, Soňa a Angelika. S vysokou mierou istoty sú presvedčené, že po škole odídu. Otázne ostáva jedine to, či pôjdu spolu, alebo osve.
Lenka, Soňa a Angelika sú nateraz o svojej budúcnosti rozhodnuté. (zdroj: Eduard Starkbauer)"Naša škola nám pomôže nájsť si budúceho zamestnávateľa. Sama nás posiela na zahraničné praxe. V zahraničí sú lepšie lóve. Chceme však hlavne zažiť niečo nové," nechtiac rýmuje Soňa.
Svoj každodenný život v Kežmarku považujú dievčatá za relatívne dobrý. Horšie je to vraj v Poprade, kde vyčíňajú detské gangy.
Na ulici sa niekedy cíti nebezpečne aj študentka strednej umeleckej školy Daniela z Podolínca. Okrem gangov, ktoré prepadávajú a mlátia okoloidúcich, ju trápi špecifický problém.
"Viackrát som išla za bieleho dňa po ulici a muži si na mne onanovali. Zľakla som sa a utiekla. Keby som sa bránila, mala by som možno väčší problém. Fakt sa niekedy bojím a radšej so sebou nosím slzák," opisuje príšerné skúsenosti.
Jej kamarát Mišo sa ani nečuduje, že nešla na políciu. "Nemyslím si, že by sa to riešilo. Poznám prípady, keď išlo dievča na políciu a nič s tým nerobili," konštatuje.
Na rozdiel od Daniely, ktorá sníva o budúcnosti v USA alebo vo Švajčiarsku, chce ostať pracovať v regióne, najpravdepodobnejšie v Poprade. Ako študent mechanizácie techniky je presvedčený, že prácu v odbore získa takmer automaticky.
Daniela a Mišo majú o budúcnosti rôzne predstavy. (zdroj: Eduard Starkbauer)Aj Daniela by v ideálnom scenári ostala na Slovensku, avšak nemieni tu márniť mladosť. Nestotožňuje sa s voličskými preferenciami spoluobčanov.
V okrese vyhrala v ostatných parlamentných voľbách koalícia OĽaNO a priatelia s takmer 27 percentami. Strana miestneho rodáka Tibora Gašpara Smer obsadila druhé miesto s 15,15 percenta hlasov.
"Slovensko ide dole vodou a mladí odchádzajú aj pre vládu. Bojím sa toho, čo tu bude. Všetko sa kvôli Ficovi bude ďalej zdražovať a to, čo sa deje s ministerkou Šimkovičovou, už nie je ani vtipné. Mám tu rodinu a dochádzať zo zahraničia je ťažké, chcem, aby sa to zlepšilo rovno tu, ale je to bieda," dodáva.
Dvaja kamaráti - dve cesty za solídnym zárobkom
Kamaráti Matúš a Filip symbolizujú dve cesty, ako si zabezpečiť solídny príjem. Tridsaťtriročný Matúš zo Spišskej Belej pracuje na viedenskom letisku. O sedem rokov mladší Filip si dokázal nájsť dobrú pozíciu v baliarňach obchodu Poprad. Pomohli mu v tom osobné známosti.
"Nesťažujem sa, ale robiť za 600 vo fabrike by bola riadna ch*****na. V celom okrese sa málo zarába. Zo spolužiakov zo základnej školy tu ostali žiť asi traja, inak sú všetci v zahraničí, v Rakúsku, Nemecku alebo vo Švajčiarsku. Je zlé, že ak si chceš zarobiť, musíš odísť do zahraničia. Veď kto chce dobrovoľne opustiť rodinu?" pýta sa Filip.
Matúš, z ktorého rodiny žijú v zahraničí aj matka a sestra, súhlasí. "Keď som ešte pracoval v banke, klienta, čo zarábal nad 1200 eur, sme už na miestne pomery považovali za bohatého. Je smutné a absurdné, že za byt 20 minút od Viedne platím rovnako ako kamarát, ktorý býva v Poprade. Mám pritom trojnásobný plat."
Matúš a Filip si vybrali dve rôzne cesty k dôstojnému zárobku (zdroj: Eduard Starkbauer)Matúš, ktorý sa stále zdokonaľuje v nemčine, počúva v rakúskom pohraničí slovenčinu často. "Veľmi veľa Slovákov robí na letisku technikov, čističov či obslužný personál. Vo fitnescentre som stretol ľudí z Popradu aj kamarátov z gymnázia. Minule som bol v dedine vonku so psom a stretol známeho zo Spišskej Belej, ktorý tam 'ťahal fasádu'," spomína na blízke stretnutia slovenského druhu.
V okrese sa podľa chlapcov vďaka fabrikám ako Mubea Automotive uživia predovšetkým manuálni pracovníci ako strojári či frézari. "Prežijú aj automechanici, elektrikári či plynári, murári a klampiari. Domy treba prerábať stále. Keď si však niekto otvorí reštiku, tak funguje mesiac a čau," hovorí Filip.
V meste, kde sídli hotelová akadémia Otta Brucknera, pritom o šikovných kuchárov či čašníkov nie je núdza.
Čakanie na odpoveď veľhôr
Momentálne patria k najväčším zamestnávateľom v okrese podniky ako Hengstler, Tatranská mliekareň, Tatralift či Podtatranská hydina. K strategickým podnikom patrí aj Mubea Automotive. Výrobca automobilových komponentov dnes zamestnáva 150 ľudí a do roku 2028 sa zaviazal zamestnať približne 500 zamestnancov.
Množstvo miestnych pracuje aj v Poprade a okolí, napríklad v Tatravagónke, a. s.
Čerstvá mamička Nikola chce v okrese ostať žiť aj pre krásu okolitej prírody. Z materiálneho hľadiska je pritom pripravená uskromniť sa.
"Niektorí hovoria, že je to tu diera, nič tu nie je a odídu preč. Niekomu sa naopak páči pokoj a Tatry. Tí, čo idú do zahraničia, sa nevedia uspokojiť s tým málom, čo tu je. Ak chce niekto 200-eurové topánky, tak si ich z miestnych platov nedovolí," zamýšľa sa.
Absolventka personálneho manažmentu v Trenčíne Monika vidí vo využití turistického potenciálu dokonca možnú ekonomickú záchranu okresu. Ako jedna z mála z vysokoškolskej triedy sa vrátila domov na východné Slovensko.
"Všetci moji spolužiaci z vysokej sú buď v zahraničí, alebo na západnom Slovensku, kde je viac práce a lepšie platy. Všetci sú spokojní s tým, ako sa uplatnili v Trenčíne, Bratislave, Trnave, Nitre, Leopoldove..." vymenúva.
Kežmarok má nepochybne turistický potenciál. (zdroj: TASR - Milan Kapusta)Monika predpokladá, že aj v okrese Kežmarok by mohli vzniknúť nové pracovné miesta pre vysokoškolských absolventov. Potenciál je ukrytý v okolitých horách.
"Musíme využiť to, čo máme a rozvíjať cestovný ruch. Určite je tam obrovská rezerva. Mohli by sme spraviť bežkárske trate alebo konečne dokončiť cyklistický chodník z Kežmarku až do Popradu. Prepojili by sme sa s kotlinou a hneď by to bolo zaujímavejšie aj pre turistov. Neviem, koľko pracovných miest by to vytvorilo, ale určite by to pomohlo," dúfa.
Odísť alebo ísť príkladom
Podľa Atlasu rómskych komunít žije v okrese vyše 17-tisíc rómskych obyvateľov. V absolútnych číslach ich viac býva len v okresoch Košice-okolie, Rimavská Sobota, Spišská Nová Ves, Michalovce a Trebišov.
Z celkového počtu nezamestnaných pritom v okrese Kežmarok tvoria občania marginalizovanej skupiny až 68 percent.
Rómovi Kristiánovi sedí počas rodinnej prechádzky centrom na pleciach dcéra. Za krk mu padajú omrvinky z croissantu, ktorý dievčatko nemotorne objedá. V meste je len na skok.
"Prišiel som z Nemecka na týždeň domov za rodinou. Žena aj deti pôjdu v marci so mnou, všetko je tam lepšie ako u nás. Tu som zvykol len čakať, kým ma niekto zoberie na fušku," hovorí.
Aj 20-ročná vyštudovaná cukrárka Tatiana z Ihlian, kde žije až 80 percent Rómov, čelila ako mnoho miestnych dileme: odísť a pracovať vo vyštudovanom obore, alebo skúsiť šťastie jednoducho tam, kde prijímajú.
Vybrala si druhú možnosť a vyrába práčky vo fabrike Whirlpool v Matajoviciach. "Nikto zo 14 spolužiakov nerobí to, čo vyštudoval. Radšej by som robila niečo lepšie. Zarábam asi 700 eur, čo nestačí ani na to, aby som bývala sama. S rodinou sa zatiaľ podporujeme, aby sme tu ostali," hovorí s nádejou mladá Rómka.
Šťastie v domácom okrese skúša aj podnikateľ v stavebníctve Tomáš. S diskrimináciou sa ako Róm nestretol. Jeho zamestnanci však áno.
"Keď prídu na stavbu moji rómski zamestnanci, niektorí sa zľaknú, že 'to títo Cigáni idú robiť?', no po pár dňoch uvidia, že sú šikovní a upokoja sa. Stáva sa aj to, že mi povedia, že Rómom nebudú platiť za hodinu deväť, ale len sedem eur. Čo Rómovia neplatia odvody a dane?" hnevá sa.
Po kratšom váhaní, spôsobenom pochybnosťami manželky, rozbehol aj iný biznis. V bývalej pobočke stávkovej kancelárie v centre otvoril nové kaderníctvo.
Zamestnáva v ňom dvoch Rómov Petru a Ľuba, ktorí sa poznali z kaderníckych súťaží. Označeniu "rómske kaderníctvo" sa bráni, hoci bielych klientov za mesiac vedia spočítať na prstoch dvoch rúk. "Niektorí bieli nakuknú a keď zistia, že sme Rómovia, hneď sa otočia," komentuje Tomáš.
Ľubo, Tomáš a Petra chcú ísť ostatným Rómom príkladom. (zdroj: Eduard Starkbauer)Rómski zákazníci majú podľa kaderníka Ľuba naopak radosť. "Sú radi, že sme si otvorili rómske kaderníctvo, lebo ich často v ostatných nechcú strihať. Aj keď majú prázdne kaderníctvo, tvária sa, že strihajú len na objednávky."
Dvadsaťšesťročná Petra je za túto pracovnú príležitosť veľmi vďačná. S hľadaním uplatnenia v odbore mala neraz problémy. "Keď som si hľadala prácu, v telefóne sa so mnou pekne rozprávali. Keď však začuli priezvisko, v sekunde zmenili prístup a povedali, že pozícia sa narýchlo obsadila," trpko spomína.
"Mnoho spolužiakov z kaderníctva poodchádzalo do cudziny za rodinou. Iní sedia doma a čakajú, čo ďalej. Ako kaderníčka sa živím len ja," doplní.
Energický Ľubo s kaderníctvom začínal ako 14-ročný v osade, kde vyrastal. "Robil som peroxidové melíry za tri eurá po celej osade. Ako 16-ročný som už robil účesy na sväté prijímanie. Začal som chodiť na súťaže a nejaké aj vyhral. V Bratislave mi gratuloval aj Braňo Gröhling," pochváli sa.
Ľubo je presvedčený o tom, že ak uvidia ostatní Rómovia úspešné rómske podniky, môže ich to motivovať. "Práca je dôležitá, lebo mladých, ktorých nebaví život a začínajú drogovať, je čoraz viac," hovorí.
Aj Ľuba však stále máta pôsobenie v zahraničí. "Kamarátka z Toporca odišla z tretieho ročníka do Anglicka, keďže jej otec sa tu nevedel zamestnať. Vrátila sa o tri roky a povedala, že pracuje ako letuška, má našetrené peniaze a nikto nepozerá na jej pôvod. V Kežmarku sme si sadli na námestí na prázdnu terasu a povedali nám, že majú všade rezerváciu," spomína neveriacky.
