V prvej časti denníka som vám opísal, ako vyzeral môj útek z lotyšskej Rigy, kde som bol na Erasme. Na Slovensko som sa dostal českým vládnym špeciálom a skončil som v karanténnom zariadení v Gabčíkove.
Karanténny denník #1: Ako som sa dostal z Lotyšska do Gabčíkova Čítajte Ako vyzeral môj prvý deň v Gabčíkove?
V článku sa dozviete:
- Prečo voláme ľudí, ktorí nám nosia jedlo, "snehuliaci",
- čo máme na raňajky, obed a večeru,
- ako fungujú objednávky zo sveta tam vonku,
- aké sú tu pravidlá,
- ako som sa z nudy začal učiť ruštinu.
(zdroj: Denis Dufala)Ako to teda v obávanom Gabčíkove vyzerá?
Na izby nás púšťajú ešte v nedeľu večer a tak trocha sa začínam cítiť ako na intráku. Ubytovaní sme v bunkách - na jednej bunke môže byť päť ľudí, jedna izba je dvojka, druhá trojka. Každá z nich má balkón a majú spoločné sprchy a toalety.
Izby síce majú plastové okná a čisté postele, no skrine sú v dezolátnom stave, poličky nedržia a padajú. Stoličky sú pre troch ľudí dve a vyzerajú ako z minulého stročia.
Aspoň, že výhľad z balkóna nemáme do átria na ostatné budovy, ale na maďarsko – slovenské hranice. Sprcha má tak silný prúd, že si môžem spievať ódu „kúpala sa v žiletkách“. Izbu zdieľam s Frantom (22) a Žralokom (23), tiež boli na Erasme v Rige.
Takto vyzeral môj prvý deň (pondelok):
7:50
Budím sa na strašný chrapot spolubývajúcich, hlavne na ten Frantom. Nedá sa mi zaspať, tak si robím veci do školy.
9:26
Dočkal som sa klopania na dvere a konečne sa zobudili aj spolubývajúci. "Doniesli sme vám raňajky, položím to sem, na chodbu," počujem spoza dverí. Ľudí z personálu, ktorí nám nosia jedlo, voláme snehuliaci, keďže majú biele skafandre.
(zdroj: Denis Dufala)
