Ľudské charaktery sú rôzne. Niekoho je možné označiť za dobrého, niekoho za zlého človeka. Často sa však objaví natoľko rozporuplná osobnosť, že nie je možné definovať ju na základe týchto dvoch jednoduchých pojmov. Dôkazom sú napríklad tieto štyri mimoriadne rozporuplné postavy českých a slovenských dejín:
Edvard Beneš
(1884-1948)
Edvard Beneš, minister zahraničia a neskôr aj druhý prezident Československa ,je nesmierne rozporuplnou postavou hlavne medzi Slovákmi.
Pochádzal z českej dediny Kožlany. Vysokoškolské vzdelanie získal na pražskej Karlovej Univerzite a v Paríži na Sorbone a Slobodnej škole politických náuk.
Prezident Edvard Beneš pri návrate do Prahy 16. mája 1945. (zdroj: Archív TASR)Počas prvej svetovej vojny vstúpil do protirakúskeho odboja. Na vzniku Československa mal veľkú zásluhu. T. G. Masaryk o ňom povedal, že bez neho by sme republiku nemali. Taktiež viedol povojnové rokovania. Československo patrilo medzi štáty, ktoré dosiahli najviac úspechov. Bolo to hlavne vďaka jeho taktike - nerokoval priamo s predstaviteľmi veľmocí, ale s ich podriadenými. Patril však medzi zástancov čechoslovakizmu (viery, že Česi a Slováci sú jeden národ a že slovenčina je len nárečím češtiny).
Jeho kroky počas Mníchovskej krízy (1938) sú dodnes vnímané rozporuplne. Jedni ho za prijatie Mníchovskej dohody chvália (zabránenie veľkým stratám na životoch), druhí odsudzujú.
V londýnskom exile vysielal prejavy k národu a hlavne sa snažil vybaviť obnovenie Československa v predmníchovských hraniciach – teda anulovanie Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže.
Hádam najkontroverznejšou vecou bolo podpísanie zmluvy so Sovietskym zväzom v roku 1943. S ňou súviseli aj memorandá, kde sa hovorilo, že Československo sa po vojne bude hospodársky orientovať hlavne na ZSSR a armádu prispôsobí sovietskej armáde (zavedie politickú výchovu vojakov a podobne).
Keď sa dozvedel o tom, že anglo-americké vojská vstúpili do západných Čiech, bol nadšený. Nádejal sa, že oslobodia aj Prahu a možno aj časť Moravy. To sa, bohužiaľ, pre dohody veľmocí nestalo.
Eduard Beneš sa zdraví s občanmi. (zdroj: Archív TASR)Výsledkom rokovaní (1945) s komunistickým odbojom v Moskve bolo aj obmedzenie demokracie v ČSR (napriek tomu, že na začiatku vojny Beneš v prejavoch spomínal, že v ČSR musí byť obnovené demokratické zriadenie). Nakoniec sa prijalo pravidlo, že budú existovať iba Československá strana lidová, Československá sociální demokracie, Komunistická strana Československa, Československá strana národně socialistická a na Slovensku Komunistická strana Slovenska, Demokratická strana. Všetky mali byť súčasťou umelej koalície – Národného frontu. Žiadna opozícia proti nemu nemohla existovať. Beneš výhrady západných novinárov ohľadom demokracie ČSR ostro odmietal.
Navyše, jeho podpis figuroval aj na dekrétoch, ktorými boli z ČSR vysídlení príslušníci nemeckej menšiny (a taktiež zbavení majetku) na základe kolektívnej viny. Dekréty síce pripúšťali výnimku z odsunu (ak Nemec dokáže, že počas nacizmu trpel alebo bojoval za územnú celistvosť ČSR), v praxi sa to takmer vôbec nedodržiavalo. Pravú podstatu Stalina a komunistov si uvedomil až tesne pred smrťou.
E. Beneš s manželkou a psom na lavičke zámockého parku v prezidentskom letnom sídle, zámku v Topoľčiankach v roku 1947. (zdroj: Archív TASR)Gustáv Husák
(1913-1991)
Jedným z najrozporuplnejších protagonistov našej histórie je Gustáv Husák, prvý československý prezident slovenskej národnosti a zároveň generálny tajomník UV KSČ.
Komunistické myslenie si osvojil už počas gymnaziálnych štúdii. V období Slovenského štátu sa zapojil do odboja a po vojne rýchlo stúpal v straníckom rebríčku.
Gustav Husák pri prejave na mimoriadnom zjazde KSS. (zdroj: Archív TASR)V roku 1946 sa stal predsedom Zboru povereníkov – slovenskej vlády. V dobe, keď demokratické strany viedli s komunistami zápas o udržanie demokracie v republike, hrubo postupoval proti svojím protivníkom, pričom obchádzal aj vtedajšie zákony. K tomu pomohlo aj to, že v roku 1947 mal pod sebou aj Zbor národnej bezpečnosti (klasickú a tajnú políciu). Neskôr sa stal šéfom Slovenského úradu pre veci cirkevné (1949) a podieľal sa aj na represáliách proti cirkvi.
Keďže v 50. rokoch sa Juhoslávia (ktorú viedol maršál Tito) dostala do rozporu so ZSSR, v komunistických štátoch začal boj proti tzv. buržoáznemu nacionalizmu. Komunisti, ktorí žiadali rešpektovať národné osobitosti v rámci budovania socializmu, boli preto väznení a často aj popravovaní. V rámci toho bol v 1950 uväznený aj samotný Gustáv Husák. Prešiel brutálnym mučením. To ho malo prinúť priznať veci, na základe ktorých mal byť popravený.
Sám povedal: "Prestávali mi fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrznuté, srdce mi vynechávalo, dostavovali sa záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Prvýkrát v živote som videl, jak vzorce na koberci ožili, pohybovali sa, červené myšky lozili po stenách. Nemohol som hýbať jazykom. Tak tak, že som vykoktal nejasné slovo. Prestával mi fungovať rozum, vôľa sa strácala...“
Keďže sa mu darilo postupovať tak, že všetko, čo priznal, po konci mučenia odvolal, nakoniec nedostal trest smrti, ale len doživotie. To bolo neskôr znížené a v roku 1960 po amnestii prezidenta Antonína Novotného bol prepustený. Členstvo v strane mu vrátili o tri roky.
V 60. rokoch bol známy ako kritik vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného – kritizoval ho pre jeho správanie sa k Slovensku a za tzv. kumuláciu funkcií (Novotný bol prezident a zároveň aj hlava Komunistickej strany Československa).
V rámci Pražskej jari v roku 1968 sa dostal do popredia ako podporovateľ snáh o reformu komunistického systému. Neskôr po okupácii sa stal najvyšším straníckym šéfom a zároveň prezidentom – čiže robil to, čo predtým kritizoval u Novotného. Taktiež sa do problémov začali dostávať aj ľudia, ktorí ho predtým podporovali.
Poslanec Národného zhromaždenia a podpredseda československej vlády, komunista Dr. Gustáv Husák, na portréte z apríla 1968. (zdroj: Archív TASR)V prvých rokoch normalizácie sa snažil mierniť sovietsky tlak (napríklad oddiaľoval prijatie tzv. Poučenia z krízového vývoja – ktoré snahy Alexandra Dubčeka a jeho ľudí označilo za pokus o kontrarevolúciu). Navyše radikálnych komunistov, ako bol Vasiľ Biľak, z duše nenávidel.
V rozhovoroch medzi blízkymi známymi hovorieval, že mnoho vecí si predstavoval úplne ináč. V rokovaniach so sovietskymi predstaviteľmi sa snažil vybaviť stiahnutie vojsk Varšavskej zmluvy.
Mal zásluhu aj na prijatí zákona o Československej federácii (1968). Krátko po jeho schválení však sa však schválili normy, ktoré federáciu prakticky pochovali. Husák ich slovne obhajoval. Napriek deklarovanej rovnoprávnosti oboch republík sa stále všetko riadilo z Prahy.
V 80. rokoch v straníckych diskusiách pripúšťal zaostávanie Československa za vyspelým svetom, no stále neochvejne veril komunistickému učeniu. Obhajoval represívne zásahy proti ľuďom, ktorí sa snažili o zmenu režimu. Po revolúcii v 1989 síce nerobil problémy, vyhlasoval však, že sa zrútilo všetko, čomu celý život veril.
Poslanec Národného zhromaždenia a podpredseda československej vlády, komunista Dr. Gustáv Husák, na portréte z apríla 1968. (zdroj: Archív TASR)Jozef Smrkovský
(1911-1974)
Jozef Smrkovský, rodák z obce Velenka, patril medzi najpopulárnejších politikov tzv. Pražskej jari. Vyučil sa za pekára a neskôr vstúpil do Komunistickej strany.
Aj on sa počas druhej svetovej vojny zapojil do protinacistického odboja, no jeho činnosť počas konca vojny veľmi slávna nebola. V roku 1945 vypuklo v Prahe povstanie. Povstalci síce mali nedostatok materiálu, no verili v pomoc Američanov (tí vstúpili v tej dobe do západných Čiech), prípadne Červenej armády. Tej sa im nakoniec nedostalo.
Predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský na snímke sprava. (zdroj: Archív TASR)Jozef Smrkovský bol podpredsedom Českej národnej rady, jedného z najdôležitejších odbojových orgánov. Vyvíjal veľkú iniciatívu, aby anglo-americké vojská do Prahy nevstúpili. Sám na túto tému povedal: ,,Bylo nám jasné, jak je to politicky nebezpečná nabídka. Uvědomovali jsme si, že vpustit americkou armádu do Prahy by znamenalo dělat z ní osvoboditelku. Ovšem důsledkem toho by byl značný politický přesun ve prospěch buržoazie... Delegaci ČNR ke generálu Patonovi jsme nevyslali. Požádali jsme však Američany o zbraně, a to zase odmítli oni. Dokázali tím, že jejich nabídka měla především politický aspekt, a poválečný vývoj v jiných zemích ukázal, jak vážně mohla být situace v Československu zkomplikovaná, kdybychom tuto nabídku přijali.“
V 50. rokoch bol jeho osud podobný ako u Gustáva Husáka. On bol ale zatvorený v súvislosti s procesom proti Rudolfovi Slánskemu. Napriek mučeniu taktiež nič nepriznal.
Prepustili ho v roku 1955 a rehabilitácie sa dočkal v roku 1963. Počas roku 1968 bol predsedom Národného Zhromaždenia ČSR (parlamentu). Aj keď síce podporoval reformy, stále bol presvedčeným komunistom.
Po okupácii v 1968 sa snažil zachrániť niečo z reforiem, nakoniec bol zo strany vylúčený.
Jánosa Kádára (vľavo) víta člen Predsedníctva ÚV KSČS a predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský (vpravo). (zdroj: Archív TASR)Michal Kováč
(1930-2016)
Aj niektoré kroky prvého prezidenta samostatnej Slovenskej republiky boli prinajmenšom rozporuplné. Michal Kováč pochádzal z dediny Ľubiša (okres Humenné).
Vyštudoval obchodnú akadémiu a vysokú školu ekonomickú. Pracoval v bankovníctve, v roku 1965 prednášal na finančnej škole na Kube a neskôr ako námestník Živnostenskej banky sa dostal do Londýna. Po okupácii v roku 1968 bol vylúčený zo strany. Napriek tomu sa z ekonomickej sféry nevytratil.
Novoročný prejav prezidenta SR Michala Kováča, ktorý v prvý deň roka 1998 odvysielala Slovenská televízia. (zdroj: Archív TASR)Najprv pôsobil ako bankový úradník, v 1978 sa dostal do Výskumného ústavu ústave pre financie a úver a potom Ústredného ústavu národohospodárskeho výskumu. Začal prednášať na Stavebnej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej pre odbor ekonomiky a financovania.
Do politicky sa vrátil po Nežnej revolúcii. Vystriedal viacero funkcií – viackrát bol ministrom financií a poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN.
V roku 1992 patril medzi najbližších Mečiarových ľudí a zúčastňoval sa rokovania s českou stranou o podobe federácie. Aj keď Česi mali voči nemu dôveru, proti neprimeraným Mečiarovým požiadavkám (chceme Československo, ale tri emisné banky, samostatnú zahranično-politickú subjektivitu pre Slovensko alebo slovenské, české aj československé veľvyslanectva vo svete) nijak neprotestoval.
Prezident SR Michal Kováč s premiérom Vladimírom Mečiarom. (zdroj: Archív TASR)Vo februáci 1993 ho zvolil parlament za prezidenta. Vladimír Mečiar mu po zvolení srdečne zablahoželal. Postupne mu však začal prekážať Mečiarov autoritatívny štýl vládnutia a obidvaja sa pomaly stali nepriateľmi. V správe o stave republiky z 1994 uviedol, že má ,,vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote.“
Vyvrcholením ich sporov bolo zavlečenie jeho syna do Hainburgu (31. augusta 1995). Tento čin síce dodnes nie je vyšetrený, no obviňovaná z neho je vtedajšia SIS. Tá to údajne mala vykonať na príkaz Vladimíra Mečiara, aby ho donútil vzdať sa prezidentského kresla. Mečiar ako zastupujúci prezident na tie činy udelil amnestie, ktoré poslanci NR SR zrušili až v roku 2018.
Odstupujúci prezident SR Michal Kováč sa pozdravuje s obyvateľmi počas slávnostnej rozlúčky na nádvorí Grassalkovichovho - Prezidenského paláca v Bratislave 2. marca 1998. (zdroj: Archív TASR)Zdroje: Michal Macháček: Gustáv Husák; Karel Pacner: Osudové okamžiky Československa
Štyri historické paradoxy, ktoré nezastavili Československo na ceste ku komunizmu Čítajte
