Vymýšľať príbehy začala ešte skôr, ako vedela písať, a tak jej ich rodičia museli nahrávať. Maturantka Agáta Brozová má však aj po rokoch stále plnú hlavu nápadov, preto sa naďalej hrá so slovami, či už v poviedkach, alebo obrázkoch s vtipnou pointou. Na otázku, ako by sa charakterizovala jednou vetou, odpovedala:
„Som cieľavedomý prokrastinátor, veselý plačko a introvertný ľudomil.“
(zdroj: Agáta Brozová)Tento rok si vďaka príbehu Cez prsty získala prémiu v literárnej súťaži Poviedka. Ako ti napadol motív sedemprstých dievčat, ktoré zo začiatku odsudzuje spoločnosť?
Môj tvorivý proces často nezačne konkrétnym nápadom na zápletku poviedky, ale len nejakým zábleskom, atmosférou. Napíšem pár viet, zasadím do atmosféry postavu, a tá si už žije svojím životom.
Príbeh niekedy aj naplánujem, ale skoro vždy sa vyvíja počas písania. A rovnako vznikla aj táto línia spoločnej odlišnosti Ely a Nely, sedemprstých partneriek.
(zdroj: Agáta Brozová)Kedy si napísala svoju úplne prvú poviedku a o čom bola?
Dalo by sa povedať, že prvé, čo som napísala, bola rozprávka, ktorú som „napísala“ z brucha svojej mamky. V tom čase u nás doma vznikal súbor rozprávok, každý vytvoril jednu, a prišiel rad aj na mňa. A bolo.
No a potom som sa narodila a diktovala svoje rozprávky nie veľmi nadšeným členom rodiny. Zrejme som však mala talent na presviedčanie, lebo niektoré z nich sa zachovali dodnes. Môj obľúbený citát z rozprávky O šálke, ktorá vznikla, keď som mala štyri roky: „A išli do džungle a natrhali si tam zopár špagátov. A boli šťastní.“
Z poviedok, ktoré som písala už trošku staršia, takých, čo už mali aj nejakú formu, bola pravdepodobne prvá rozprávka O poduške, ktorá prišla o ušká a stala sa z nej len pod. Zvíťazila som s ňou v súťaži Detská rozprávková Žilina.
(zdroj: Agáta Brozová)Na ktorý svoj príbeh si najviac hrdá?
To je veľmi záludná otázka. Mám totiž pocit, že neviem posudzovať vlastnú prácu dosť objektívne. Môj dosiaľ najväčší literárny úspech zožala poviedka Cez prsty, ale medzi moje obľúbené patria aj Adventy, taká veľmi krátka tragikomédia o vzťahu dospievajúceho dievčaťa a jej prísnej babičky počas adventu, najhoršieho času v roku podľa názoru protagonistky.
Minulý rok si zanechávala na rôznych miestach krátke odkazy, nazvala si ich „povzbudenky". Aké príhody sa ti s nimi spájajú?
Povzbudenky sú dlhodobejší projekt, nové stále pribúdajú. Je pre mňa neoceniteľné, keď sa mi ľudia ozvú, že našli povzbudenku a potešila ich. Vtedy mám pocit, že aj keď sa mi možno práve nedarí v niečom inom, aj tak sa mi podarilo niekoho potešiť.
Aj keď sú povzbudenky dostupné pre každého, kto má chuť si ich vytlačiť a rozdávať, mala som pocit, že tú prácu si asi nedá nik iný ako ja. Raz mi napísalo jedno dievča, že našlo moju povzbudenku zavretú v knižke v univerzitnej knižnici v meste, kde som v živote nebola. Neskutočne ma to potešilo.
(zdroj: Agáta Brozová)Z takého nepríjemnejšieho súdka, raz o mne napísali článok na Topkách. Nie každý sa asi stretol so živočíšnym druhom „topkus komentus", ale moje prvé stretnutie bolo obrovský šok.
