Po prírodných rezerváciách, ľadovci a národnom parku sme sa postupne dostávali k cieľu nášho tripu, do najjužnejšieho mesta sveta - mesta Ushuaia.
Cesta do Patagónie #2: Ako sme zažili argentínske Švajčiarsko aj prázdny národný park Čítajte Toto mesto sa označuje aj akofin del mundo, teda koniec sveta, a je posledným mestom Panamerickej magistrály, ktorá vedie až z Aljašky. Kým sme sa však dostali do tohto horami a jazerami obklopeného mesta, rozhodli sme sa, že si na polceste urobíme zastávku, aby sme sa vyhli zbytočne dlhej ceste v autobuse.
Naším medzistanovišťom bolo mesto Rio Grande, ktoré na rozdiel od ostatných argentínskych miest nevyčarovalo domácim úsmev na tvári, keď sme ho spomenuli. Povedali sme si, že to na dva dni snáď nemôže byť až také zlé a kúpili si lístky na autobus.
Už po príchode do mesta sme si s Borkou vymenili veľavravný pohľad.
So smiechom cez slzy sme si vybrali batožiny a začali kráčať k nášmu ubytku, ktoré nám dohodila naša predchádzajúca couchsurferka - dostali sme od nej číslo na jej kamaráta, ktorý nám dovolil uňho dve noci prespať.
Horšia časť prišla, až keď sme našli adresu. Bytovka v argentínskom Luníku IX bola výzvou, a to hlavne preto, že sme si uvedomili, že nevieme meno nášho hostiteľa a neboli sme si isté ani poschodím, na ktorom býva. Najbližšiu polhodinu sme strávili klopaním na všetky dvere bytovky, no keďže v tomto meste asi na turistov až tak zvyknutí neboli, väčšina sa s nami rozprávala spoza zatvorených dverí.
Štatisticky mali podľa hlasu všetci vyše 80 rokov a tvrdili nám, že nikto mladý tu určite nebýva. So smiechom sme si ešte za posledného svetla odkráčali do centra, zarezervovali ubytko na jednu noc a ráno rovno odišli na najbližší autobus.
Do Ushuaie sme tak prišli skôr, ako sme čakali.
Plánovali sme tu po nekonečnom presúvaní na chvíľu vypnúť, no s toľkým voľným časom sme sa nakoniec dostatočne zrelaxovali dopredu aj na najbližšie roky.
(zdroj: Lucia Záčiková)Prvé dni nás celkom prekvapilo celkom husté sneženie. Najviac teda prekvapilo moje topánky, ktoré nedosahovali až taký level nepremokavosti, s akým boli promované pri predaji. Našťastie však fungovala stará dobrá technika igelitových vreciek, a tak som si vďaka nim mohla dovoliť vyjsť z domu.
Vzhľadom na počasie sme prvé dni využili na vzdelávanie a návštevu múzeí. Väčšina z nich hovorí o pôvodných obyvateľoch a ich živote, o námorníkoch, moreplavcoch a celkovom postupnom objavovaní regiónu. V minulosti stála v Ushuaii známa väznica, v súčasnosti sa na jej mieste nachádza veľké múzeum s príbehmi o väzňoch v jednotlivých celách a všeobecnom živote vo väzniciach.
Prekvapivá pre nás bola najmä glorifikácia väzňov - všade v meste sa dajú kúpiť magnetky či tričká s ich podobizňami. Najznámejší z nich pritom zabil niekoľko malých detí. Mať jeho podobizeň doma na chladničke nám nepripadalo ako až taký dobrý nápad ako ostatným.
Aj keď organizovaným výletom veľmi nefandíme, nakoniec sa vždy necháme na nejaký nahovoriť.
Tak sme sa jedeň deň ocitli na výlete loďou za tučniakmi, ktorí práve v tomto čase pomaly prichádzajú z Antarktídy. Ako býva zvykom, sľubovali nám menší trek na jednom z ostrovov, občerstvenie a tučniaky, no skončili sme na masovo preplnenej lodi s drahou kávou a výhľady si fotili pomedzi desiatky čínskych turistov.
Túto začiatočnícku chybu sme už našťastie nezopakovali, a keď upršané a usnežené dni vystriedalo slnko, využili sme ich na návštevu národného parku Tierra del Fuego.
Tu sme prvýkrát skúsili aj stopovanie v Argentíne. Jediné auto, ktoré nám zastavilo, bola argentínska rodinka, no aj to len preto, aby sa nás spýtali na cestu. Poctené tým, že dôverujú nášmu orientačnému zmyslu a španielčine, sme sebavedomo odpovedali a odnavigovali ich, no neskôr sme si uvedomili, že asi, bohužiaľ, opačným smerom.
Karma nám to asi chcela vrátiť a najbližšiu hodinu nám nezastavilo už ani jedno auto. Zachránila nás až mama s dcérou, ktoré si urobili z Buenos Aires výlet na juh.
(zdroj: Barbora Blašková)Odkedy sme prišli do Ushuaie a videli jazero plné malých lodiek, predstavovala som si, ako nás nejaký miestny rybár zoberie do stredu jazera, otvoríme si plechovku piva a budeme len tak pozorovať vodu. Vybrali sme sa teda jeden deň do prístavu skúsiť pohľadať nášho hrdinu.
Našli sme Uka, približne 40-ročného týpka, ktorý pochádza z Veľkonočných ostrovov a žije celý život na lodi. Má štyri deti v rôznych krajinách a kontinentoch a pri prehliadke jeho lode nám jasne naznačil, že jeho prioritou je whisky a rum. O hodinu na to nás už jeho kamarát viezol na malej plachetničke po jazere, a tak mojej romantickej predstave už chýbalo len to pivo.
V Ushuaii sme zároveň v mladom veku pocítili dôchodok. Zvyknúť si na nočný život by sme si asi nevedeli - ľudia väčšinou začínajú piť okolo polnoci a do rána vymetajú diskotéky. My sme rekordne potiahli jeden večer do polnoci a mali sme pocit, že to musíme ešte týždeň dospávať. Mladého ducha sme oživili až v tetovacom štúdiu, kde sme si dali urobiť tetovanie hôr na pamiatku tohto tripu.
(zdroj: Lucia Záčiková)Aká je teda Argentína?
Argentína sa pre nás po tomto tripe stala srdcovkou. Vďaka cestovaniu mimo sezóny a kadejakým ekonomickým krízam sme udržali budget a prešli veľkú časť krajiny od severu až na juh.
Potvrdili sme si teóriu, že hory a prístavy nikdy neomrzia, a že aj deväť kíl je príliš veľa oblečenia a človek vlastne aj tak nosí stále to isté.
No úplne najviac zo všetkého sme si obľúbili ľudí. Zaujímavým fenoménom bolo, že buď nikdy o Slovensku nič nepočuli, alebo tu boli na rodinnej dovolenke a vedeli o našej krajine snáď viac ako my. Veľakrát nás potešili milým správaním a ochotou.
Raz, keď sme nevedeli nájsť adresu nášho ubytka a nemali internet, zaklopali sme cudzej rodine, aby sme sa spýtali na adresu – namiesto nasmerovania nás pozvali dnu, dali heslo k wifi, ponúkli nás obedom a tvárili sa, akoby to bola najbežnejšia situácia.
Je to krajina, kde keď vám v obchode nemajú vydať, dajú vám to lacnejšie, autobusár zastaví, keď vidí, že bežíte a zastaví aj mimo zastávky, ak potrebujete, alebo vás v nemocnici vyšetria zadarmo, keď práve nemáte pri sebe hotovosť. Takéto pekné a hlavne ľudské správanie by nemalo byť nič neštandardné, no veľakrát nás až dojímalo.
Neviem ako ostatní, ale ja väčšinou mávam pri cestách kultúrny šok, až keď prídem domov.
Cesta do Patagónie #1: Ako sme sa vybrali na dvojmesačnú cestu na druhý koniec sveta Čítajte
