Zhoršovanie pamäti, zabúdanie nedávnych udalostí, mien, neschopnosť rozpoznávať známe miesta či orientovať sa v čase. To sú prvé príznaky Alzheimerovej choroby, ktoré pacienti najskôr pripisujú len stresu alebo depresii.
Podľa vyhlásenia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) je jedným z desiatich hlavných smrteľných ochorení ľudstva. Na Slovensku ním trpí približne 60-tisíc ľudí. Liek zatiaľ neexistuje, odborníci sa však nevzdávajú.
Mária Karabová Kregerová sa momentálne vo svojom výskume zameriava predovšetkým na to, ako Alzheimerovej chorobe predísť alebo s ňou čo najúčinnejšie bojovať. Pochádza z Hlohovca, študovala v Brne, v Oxforde, v Londýne aj v Kalifornii a v oblasti výskumu už získala Mendelovu cenu za výnimočnosť.
(zdroj: Mária Karabová Kregerová)Dvanásť rokov ste sa venovali hre na klavíri, dokonca ste zvažovali štúdium na konzervatóriu. Prečo ste dali nakoniec prednosť medicíne?
Obdobie, keď som sa rozhodovala medzi konzervatóriom a medicínou, si pamätám doteraz. Bolo to snáď moje prvé vážne rozhodnutie, ktoré som musela urobiť, keď som mala len 14 rokov. Už vtedy som si uvedomovala, že dôsledky môjho výberu budú so mnou doslova po celý život.
Hudbu milujem doteraz a neviem si bez nej predstaviť svoj život, avšak v tej dobe som v nej nevidela uplatnenie. Hra na klavíri pre mňa vždy znamenala predovšetkým osobné odreagovanie, niečo, čo mi prináša radosť, a nie „prácu“. Navyše, vždy som podvedome túžila pomáhať ľuďom a medicína mi ponúkala jasnú cestu, ako takúto pomoc zrealizovať.
Tri roky ste študovali v Brne, potom ste sa aj vďaka stáži dostali na Oxford. V čom sa líšilo štúdium v týchto mestách?
Rozdiel nespočíva v kvalite štúdia, ide skôr o spôsob, akým sú študenti vedení. Na Oxfordskej univerzite sa kladie dôraz predovšetkým na osobný prístup k študentovi. Ten sa dosahuje prostredníctvom takzvaných tutoriálov. Študent má možnosť raz až dvakrát do týždňa diskutovať s profesorom formou jeden na jedného. Tútori tak dokážu „vyžmýkať“ zo študenta čo najviac, a ten sa naučí rýchlejšie samostatne myslieť.
To sa, bohužiaľ, v Brne alebo v ktorejkoľvek inej stredoeurópskej škole málokedy podarí dosiahnuť, keďže školský systém je nastavený na masové prednášky pre 400 študentov naraz. Na druhej strane verím, že z ktoréhokoľvek študenta, ktorý má talent a tvrdo pracuje, bude fantastický lekár, aj keby študoval v „Hornej Dolnej“. Viacerým z mojich bývalých spolužiakov v Brne by som bez váhania zverila do rúk svoj život aj život svojich blízkych.
Robila vám zo začiatku problém angličtina?
A ako! Neviete si predstaviť, aké som mala komplexy. V hlave som si často dopredu opakovala vetu, ktorú som chcela povedať aj dvadsať minút predtým, než som otvorila ústa. Samozrejme, medzitým sa diskusia posunula niekam úplne inam, a tak som radšej zostala ticho.
Trvalo mi asi rok, kým som bola dostatočne sebavedomá, aby som rozprávala plynule, a asi ďalšie tri roky, kým som začala „myslieť“ v angličtine. Teraz sa pre zmenu často prichytím, že si musím prekladať z angličtiny do slovenčiny.
Univerzity v Anglicku nepatria medzi najlacnejšie. Ako ste to finančne zvládali?
Keby nebolo mojich obetavých a láskavých rodičov, ktorí celý život verili, že vzdelanie je to najdôležitejšie, čo človek môže v živote dostať, tak si to určite finančne nemôžem dovoliť.
Navyše, Oxfordská univerzita ponúka veľké množstvo štipendií, ktoré skutočne dokážu odbremeniť starosti z financií. Ich mottom je, že študent sa nemusí narodiť bohatý na to, aby dostal kvalitné vzdelanie.
(zdroj: Mária Karabová Kregerová)Prečo ste si vybrali práve zamerania neurológia a psychiatria?
Keď som mala 18 rokov, môj blízky priateľ spáchal samovraždu. Odvtedy som túžila pochopiť, čo vedie ľudí k takémuto rozhodnutiu a ako to my ostatní môžeme ovplyvniť.
Štúdium psychiatrie však väčšinou ponúka pohľad len na jednu stránku veci, takzvaný kognitívny model mozgových a duševných chorôb. Nestačilo mi to, pretože verím, že človek nie je len výsledkom čistej biológie alebo len emotívnych pochodov, ale že sme súčtom oboch procesov.
Časť doktorandského štúdia ste strávili na Kalifornskej univerzite, kde ste spolupracovali s Carlom Cotmanom, svetovým odborníkom na Alzheimerovu chorobu. Čo ste sa pod jeho vedením naučili?
Pracovnej morálke! Profesor Cotman je jedným z najláskavejších, najinšpirujúcejších a najprísnejších (najviac na seba) ľudí, akých som kedy v živote stretla. Jeho zápal pre vedu a pre pomoc druhým je doslova hmatateľný. Myslím, že mi bude do konca života pracovným a aj ľudským vzorom.
Za aký výskum ste vyhrali Mendelovu cenu?
Práve za výskum, na ktorom som pracovala pod vedením profesora Cotmana. Dostala som u neho možnosť preskúmať dlhodobý vplyv cvičenia a pravidelného pohybu na mozgové funkcie a poruchy pamäti v starobe.
O priaznivom vplyve cvičenia sme, samozrejme, intuitívne (a mnohí aj z vlastnej skúsenosti) vedeli už celé miléniá. No dlhodobý vplyv cvičenia na zdravie mozgu a prevenciu rôznych neurodegeneratívnych chorôb, ktoré ľudstvo momentálne postihujú ako obrovská pliaga, ešte nikto neskúmal v objektívnom experimentálnom prostredí.
Pravdepodobne preto, lebo je to nemysliteľné dosiahnuť pomocou štandardnej vedeckej metódy – nechať deti cvičiť po rozličnú dobu v mladosti, držať ich v sterilnom prostredí, aby sme vylúčili dosah iných ovplyvňujúcich faktorov, a pravidelne po celý život im merať mozgové funkcie, až kým nebudú na smrteľnom lôžku v starobe.
My sme sa preto pokúšali tento scenár vytvoriť v laboratóriu pomocou modelových organizmov, konkrétne laboratórnych myšiek. Priznám sa, že sila a dopad našich výsledkov prekvapili aj mňa. Ak máte záujem vypočuť si, čo naše výsledky hovoria, rada vám o tom porozprávamna podujatí TEDxTrenčín.
(zdroj: Mária Karabová Kregerová)Ako vás ovplyvnili stretnutia s pacientmi s Alzheimerom?
Tieto stretnutia ma vždy naplnia pokorou. Tá pramení najmä z neskutočnej trpezlivosti, obetavosti a láskavosti príbuzných, ktorí sa o pacientov často starajú sami, aby im spríjemnili posledné roky života najviac, ako sa dá, hoci je to veľmi strastiplná práca. A tiež z toho, ako malo vieme o svete, o biológii človeka, o mozgu a jeho poruchách aj napriek tomu, že veda a technológia idú dopredu míľovými krokmi, obzvlášť v posledných dekádach.
Napriek tomu, že Alzheimerova choroba bola prvýkrát popísaná vo vedeckých kruhoch pred takmer 120 rokmi, stále nedokážeme pacientom pomôcť o nič viac ako vtedy. Nepoznáme príčinu vzniku, neexistuje žiadny liek. Toto všetko mi slúži ako hnací motor, aby som každé ráno vstala a pracovala ďalej.
Čo môžeme robiť v rámci prevencie Alzheimeru?
Hýbte sa! Hýbte sa. Nie, vážne… Hýbte sa! Postavte sa zo stoličky hneď teraz, ako čítate tieto riadky, a nainštalujte si do mobilu krokomer. Vezmite svojho psa na dlhšiu prechádzku. Zájdite si do prírody so starými rodičmi. Plávajte, cvičte jogu, behajte, čokoľvek, čo vám zvýši tep a čo vás bude baviť tak, aby ste to mohli robiť pravidelne, minimálne tri hodiny do týždňa.
Výsledky iných svetových štúdií preukázali, že existujú aj iné spôsoby, ktoré môžeme využiť v rámci prevencie; napríklad zdravá strava (založená na typickej stredozemnej kuchyni, ktorá používa veľa olivového oleja, rýb, ovocia, zeleniny a orieškov), dostatok spánku, žiadne cigarety, žiadny stres.
No v rámci rizikových faktorov, ktoré najviac prispievajú k vzniku Alzheimerovej choroby, je fyzická nečinnosť na prvom mieste, a tak je skutočne dôležité, aby sme úprimne prehodnotili, koľko času denne strávime na gauči pri televízii alebo na stoličke za počítačom, a to už od mladého veku.
(zdroj: Mária Karabová Kregerová)Pre Denník N ste sa vyjadrili, že zvažujete návrat na Slovensko. Ako ste sa napokon rozhodli?
Po návrate na Slovensko stále túžim. Mám tu rodičov, priateľov a stále (možno naivne) verím, že naša krajina sa síce pomaly, ale isto postupne mení k lepšiemu.
Každá krajina má svoje vlastné problémy a ani Spojené kráľovstvo, kde momentálne žijem a pracujem, nie je výnimkou. V Oxforde mi však momentálne vytvorili ideálne podmienky, ktoré mi umožňujú venovať sa môjmu výskumu bez finančných obmedzení. Takúto príležitosť som, bohužiaľ, na Slovensku ešte nedostala, no dúfam, že jedného dňa sa to zmení.
Čomu sa v oblasti výskumu venujete momentálne? Aké sú vaše dlhodobé ciele?
Stále sa zaoberám vplyvom faktorov na vznik a šírenie Alzheimerovej choroby, no tentoraz sa na to ideme pozerať z trochu iného uhla. Náš výskum bude zisťovať vplyv spánkového cyklu, respektíve jeho porúch, na vznik zápalových procesov v mozgu, ktoré sú kľúčovou patologickou zmenou pri neurodegeneratívnych ochoreniach.
Čo sa týka dlhodobých cieľov, momentálne už dlhšie nosím v hlave dva nápady. V prvom rade by som chcela založiť nadáciu, ktorá by inšpirovala študentov stredných škôl k záujmu o neurovedy. Svet starne, žijeme oveľa dlhšie ako kedysi, no s tým prichádza ruka v ruke aj zvýšený počet vekom podmienených neurodegeneratívnych ochorení.
Budeme potrebovať mladých vedcov, ktorí budú zanietení pre vedu a pomoc ľuďom a budú schopní pozerať sa na vec z iného uhla. Slovensko má veľa talentov, treba ich len objaviť.
Druhý nápad zatiaľ verejne prezrádzať nemôžem, no ak budú toto čítať šikovní mladí ľudia, predovšetkým IT-čkári, ktorí majú záujem zapojiť sa do prevencie Alzheimerovej choroby, napíšte mi! Nájdete mana Facebooku.
Máriu Karabovú Kregerovú môžete stretnúť aj na podujatí TEDxTrenčín, kde bude jednou z rečníčok.
24-ročný génius zo Slovenska: Vyštudoval Oxford, teraz pracuje na liečbe rakoviny Čítajte
