V dejinách štátov sa často vyskytnú paradoxné situácie – keď napriek predchádzajúcemu vývoju určité veci dopadnú inak, ako by sa dalo čakať. Niekoľko takých prípadov sa stalo aj v bývalom Československu.
Československo sa stalo komunistickým štátom – aj keď sa československí legionári koncom prvej svetovej zapojili do vojny proti boľševikom v Rusku.
Krátko po tom, čo sa k moci dostala Boľševická strana (ktorá sa neskôr premenovala na Komunistickú) pod vedením V. I. Lenina, vypukla na územiach cárskeho Ruska veľká občianska vojna. Bojovali v nej prívrženci boľševikov (Červená armáda), stúpenci cárskeho režimu a menšie frakcie. Konflikt začal v roku 1917 a skončil v 1923. Okrem toho sa doň zapojili aj intervenčné vojská Británie či Nemecka, ale aj československé légie.
Od začiatku prvej svetovej vojny sa česko-slovenská politická reprezentácia (T.G. Masaryk, Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik) snažila presvedčiť mocnosti o potrebe vzniku samostatného Československého štátu. V rámci toho zo zajatcov českej a slovenskej národnosti a dobrovoľníkov vznikli v jednotlivých Dohodových štátoch (Francúzsko, Taliansko, Rusko) československé légie.
(zdroj: TASR)V samotnom Rusku bolo okolo 70-tisíc našich legionárov. V spomínanej občianskej vojne bojovali na strane protiboľševických síl. V bojoch dosiahli veľké úspechy. Ovládli veľkú časť Sibíru a dôležitú železnicu – Transsibírsku magistrálu. Za to si vyslúžili obdiv v zahraničí.
No keďže ostatné štáty nemali záujem pokračovať vo vojne, légie boli nakoniec evakuované. Dlhou cestou cez celý svet (Vladivostok, USA) sa vrátili do novovzniknutého československého štátu.
Aj keď sa počas prvej ČSR legionári tešili veľkej úcte, nezabránilo to nástupu komunistického režimu po druhej svetovej vojne.
Prezident Edvard Beneš obhajoval povojnové obmedzenie demokracie, aj keď pred vojnou patril medzi demokratov a na začiatku vojny hlásal, že v ČSR musí byť obnovená demokracia.
Edvard Beneš, diplomat a neskorší prezident, patril medzi najvernejších spolupracovníkov T. G. Masaryka. Hlásil sa k jeho demokratickým zásadám a mal veľkú úctu k starým demokratickým štátom ako Francúzsko a Veľká Británia.
Okrem toho vydal aj niekoľko kníh na túto tému, napríklad Nesnáze demokracie (s T.G. Masarykom) v roku 1924, či Demokratická armáda, pacifismus a zahraniční politika v roku 1931. Počas exilu na začiatku druhej svetovej vojny v prejavoch k národu kritizoval nacistický režim za jeho brutalitu a hlásal potrebu obnovy demokracie v Československu.
Už v londýnskom exile sa však začal pohrávať s myšlienkou obmedzenia politických strán. Pôvodne plánoval, že po vojne budú v Československu tri strany – jedna pravicová, druhá ľavicová (jej súčasť mali byť aj komunisti) a nejaká strana stredu pre vyváženie politického spektra.
Nakoniec sa po moskovských rokovaniach v 1945 (on sa ich nezúčastnil) rozhodlo, že povolených bude len týchto šesť strán: Československá strana lidová, Československá sociální demokracie, Komunistická strana Československa, Komunistická strana Slovenska, Demokratická strana, Československá strana národně socialistická. Neskôr na Slovensku vznikli ešte Strana práce a Strana slobody, obe v roku 1946. Všetky mali byť súčasťou akejsi umelej vládnej koalície – Národného Frontu - a opozícia proti nemu nebola povolená. Najsilnejšia predvojnová strana reprezentujúca pravicové názory – Agrárna strana - bola zakázaná. Nový systém dostal názov ľudová, alebo socializujúca demokracia.
(zdroj: TASR)Samotný Edvard Beneš ho vo svojich prejavoch a rozhovoroch obhajoval ako náhradu za nedokonalú predvojnovú liberálnu demokraciu. Navyše ostro odmietal, že sa republika odkláňa od Masarykových demokratických hodnôt.
Bohužiaľ, tento systém značne uľahčil komunistom získať absolútnu moc. Edvard Beneš si svoj omyl uvedomil až tesne pred smrťou.
Z Československa sa stal štát s pomerne tuhým komunistickým režimom – aj keď sa v prvých rokoch po vojne rozprávalo, že pôjdeme tzv. špecifickou cestou k socializmu a nebudeme kopírovať sovietsky model.
Už koncom druhej svetovej vojny bolo jasné, že komunisti budú mať v obnovenom štáte silné postavenie. Zo začiatku sa však odmietal sovietsky typ socializmu. V dobovej terminológii sa používali označenia ako špecifická, alebo zvláštna československá cesta k socializmu.
V prvých rokoch vyzeralo, že niečo také má šancu na úspech. Súkromné podnikanie bolo z časti povolené (znárodnené boli hlavne veľké podniky), komunisti taktiež odmietali, že tú budú zavádzať niečo ako sovietske poľnohospodárske družstvá – kolchozy. Navyše komunisti sa zo začiatku tvárili, že spolupracujú s ostatnými stranami ako koaličnými partnermi. Taktiež v ich prejavoch zaznievali vety o potrebe vybudovať skutočne demokratickú republiku a podobne.
Stalin spočiatku schvaľoval aj tzv. národné cesty k socializmu. Neskôr v súvislosti so zhoršením vzťahov s USA a hlavne po rozporoch s Juhosláviou trval na kopírovaní sovietskeho modelu v jednotlivých štátoch. Ak niekto z politikov potom rozprával o národnej ceste k socializmu, končilo to obvinením z buržoázneho nacionalizmu, za čo mohol dostať až trest smrti.
Gustáv Husák bol do konca života presvedčeným komunistom, aj keď sa koncom 50. rokov stal obeťou politického procesu a takmer dostal trest smrti.
Prezident a dlhší čas aj prvý tajomník Komunistickej strany Československa Gustáv Husák sa narodil v roku 1913 v Dúbravke (dnes súčasť Bratislavy). Po gymnaziálnych štúdiách nastúpil na Univerzitu Komenského, kde študoval právo (1933). Tam nadobudol svoje komunistické presvedčenie.
V roku 1948 odstavil od moci na Slovenskú semokratickú stranu – keď pre demisiu jej ministrov v pražskej vláde odvolal ich ľudí aj zo slovenskej vlády - Zboru povereníkov. Tento krok bol vlastne protiústavný, čo sám pripúšťal.
(zdroj: TASR)Neskôr v rámci boja proti buržoáznemu nacionalizmu bol s niekoľkými slovenskými komunistami (Ladislavom Novomeským, Vladimírom Clementisom) zatknutý.
Clementis bol síce popravený, Husákovi sa podarilo poprave vyhnúť. Hlavne vďaka jeho taktike – pri mučení priznal všetko, z čoho ho obviňovali, a potom to odvolal. Neskôr spomínal, že kombinácia fyzického násilia a zastrašovania ho nesmierne vyčerpávala: ,,Prestávali mi fungovať zmysly, nohy som mal opuchnuté, omrznuté, srdce mi vynechávalo, dostavovali sa záchvaty mdloby. Vynechával mi zrak i sluch. Prvýkrát v živote som videl, jak vzorce na koberci ožili, pohybovali sa, červené myšky lozili po stenách. Nemohol som hýbať jazykom. Tak tak, že som vykoktal nejasné slovo. Prestaval mi fungovať rozum, vôľa sa strácala...“
Nakoniec vyfasoval ,,iba“ doživotie, to mu neskôr znížili. Aj keď destalinizácia v ZSSR začala už v roku 1953, z väzenia sa dostal až v 1960 po amnestii prezidenta Antonína Novotného. Členstvo v strane mu vrátili o tri roky.
V 1968 kritizoval prezidenta Novotného za kumuláciu funkcií (Antonín Novotný bol aj prezident, aj prvý tajomník strany) a podporoval snahy o reformu systému.
Neskôr sa postavil na čelo normalizácie a aj keď v súkromí hovorieval, že sa mu niektoré veci priečili, obhajoval aj kontroverzné kroky režimu, ako napríklad brutálny zásah voči demonštrantom pri prvom výročí okupácie (vetami ako "Republiku si rozvracať nedáme").
Po abdikácii prezidenta Ludvíka Svobodu sa stal prezidentom a taktiež aj prvým tajomníkom strany, čo predtým kritizoval. Do väzenia sa dostali aj niektorí jeho spolupracovníci, napríklad Milan Hübl, ktorý pôvodne v ústrednom výbore strany intervenoval za jeho zvolenie. V 80. rokoch obhajoval opatrenia proti disidentom.
Pri menovaní novej vlády po roku 1989 nerobil problémy, nepresadzoval zásah voči ľuďom na námestiach, no premiérovi Mariánovi Čalfovi po menovaní v súkromí povedal, že sa zrútilo všetko, o čo usiloval.
Historické fotky: Takto vyzerala Bratislava pred vstupom tankov v roku 1968 Čítajte Zdroje: JUDr. Ján Kuklík:Znárodnené Československo; Michal Macháček: Gustáv Husák
