Necelé dva mesiace pred začatím letných prázdnin mi hlavou išli klasické dystopické študentské myšlienky - čo so životom a čo s mojou vedeckou kariérou. Rozhodla som sa napísať Petre, špičkovej vedkyni zo Slovenska, líderke vlastného tímu v Kodani, držiteľke mnohých prestížnych ocenení a človeku, ktorého som poznala len z rozhovoru v denníku SME.
Slovenka skúma v Dánsku rakovinu mozgu Čítajte Spýtala som sa, či nevie o miestnych inštitúciách, ktoré ponúkajú stáže pre študentov. Odpovedala mi, že ak mám záujem, tak ma pozýva k nej do labáku. A tak som sa v júli minulého leta zrazu ocitla v dánskom centre na výskum rakoviny.
Keď som sa Petry spýtala, prečo mi dala šancu bez toho, aby sme sa poznali, odpovedala: "Z jednoduchého dôvodu. Myslím si, že keď má niekto odvahu napísať niekomu, kto robí vedu vonku, zaslúži si šancu, či už je rovnakej alebo odlišnej národnosti."
Petra je od roku 2016 vyslankyňou dobrej vôle (Goodwill Envoy) a cíti, že je jej povinnosťou a poslaním pomáhať ľuďom na Slovensku. "Kedykoľvek by sa na mňa ktokoľvek obrátil, urobila by som to isté. Pokiaľ je to v mojej kapacite, že mi sem dovolia priviesť ľudí na stáž, tak to jednoznačne urobím, pretože to je to, čo pomohlo mne, keď som začínala."
A čo som sa za to leto v labáku stihla naučiť?
Lekcia č.1: Celé je to o peniazoch
V čase, keď som stážovala v Petrinom labáku v Kodani, na Slovensku prebiehala kauza o prerozdelení eurofondov na vedu a výskum. S Petrou sme tomu venovali dlhšiu debatu, počas ktorej porovnávala financovanie vedy v rôznych krajinách, kde pôsobila:
"Myslím si, že u nás na Slovensku je problém s našou mentalitou. Vedľa v Čechách vedia lepšie využiť spomínané eurofondy na vedecké zámery a u nás je spoločnosť tak skorumpovaná, že chýba transparentný systém. Začína sa to v našej vláde, na ministerstve školstva aj v samotnej akadémii, ktorá nemá priamy dosah na čerpanie financií. Všetko musí ísť cez vládu, ak to správne chápem.
Celkovo je veda u nás málo popularizovaná, ľudia vnímajú vedcov ako tých, čo sa hrajú s mikroskopom. Neuvedomujú si dopad toho, že bez základného výskumu nikdy nebudú klinické štúdie. Máme jednu organizáciu, ktorá financuje vedu, tu v Dánsku je ich dvadsať- tridsať. Veda musí byť viac v povedomí, ako vlády, tak aj spoločnosti."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.2: Ženy to nemajú jednoduché ani v Škandinávii
Hoci sa škandinávske krajiny často dávajú za príklad pokroku a rovného prístupu k menšinám, nerovné platové podmienky nie sú výnimkou ani vo vyspelom Dánsku:
"Nie som typ, ktorý sa pozerá na peniaze. Spoľahla som sa na dánsky systém a o nerovnosti som sa dozvedela po štyroch rokoch. Náš riaditeľ si myslel, že som mladá žena, a nebol si istý, či to z tohto dôvodu zvládnem. Zistila som to tak, že som sa spýtala mužského kolegu na rovnakej pozícii a ukázalo sa, že má výrazne vyšší plat. Hneď ako som to však začala riešiť, okamžite sa to napravilo, pretože takéto veci sa na personálnom oddelení netolerujú," hovorí Petra.
Počas mojej mesačnej stáže som však stretávala viac žien ako mužov. Spýtala som sa preto, ako to vlastné celé je. Petra mi to vysvetlila takto:
"Zatiaľ som mala všade vo svete takú skúsenosť, že do úrovne po doktorát máš viac žien, ale na vyššej kariérnej úrovni je viac chlapov. Tu v Dánsku mám vo väčšine prípadov pocit, že sa na mňa v prvom rade hľadí ako na vedca a až potom ako na ženu, v Amerike to bolo naopak. Všeobecne sú ženy stále podceňované, ale je to aj preto, že podceňujeme samé seba. Ľudia nás budú vidieť tak, ako sa prezentujeme."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.3: Aj detská kniha vás môže priviesť až k výskumu rakoviny
Považujem sa za veľkého milovníka kníh, ktorý dokáže vycítiť, že sa s ním v miestnosti nachádza ďalší knihomoľ. Môj šiesty zmysel ma nesklamal ani v Petrinom prípade. Po otázke, kedy sa začala zaujímať o biológiu ako takú, sa jej rozžiarili oči a začala spomínať na svoje obľúbené zvolenské kníhkupectvo:
"Mali tam knižku s názvom Svet živočíšnej ríše. Chodila som ju obdivovať, nenápadne som tam rok ťahala starých rodičov a ukazovala som im ju, že toto je 'tá' kniha."
Petru si z jej rozprávania predstavujem ako klasickú bifľošku, ktorá si nenechala ujsť žiadnu príležitosť naučiť sa niečo nové.
"Za šprta som bola napríklad považovaná preto, že som robila olympiády, ale práve ich praktická časť ma namotivovala ísť takýmto smerom. Študentom treba ukázať, aká je aplikácia vedy, či už v medicíne, alebo v biotechnológiách. Z biologického hľadiska ma vtedy najviac zaujali vírusy. Od vírusov som neskôr prešla ku genetike."
Dnes sa však venuje výskumu glioblastómu (najzákernejšie nádorové ochorenie mozgu). "Môj otec naň ochorel. Vtedy som sa začala zaujímať o rakovinu a robila som ako dobrovoľník na sanitárke v nemocnici. Tam som si uvedomila, že medicína pre mňa asi nebude, keďže som príliš emotívna. Keď ľudia vážne ochoreli a začali umierať, tak sa mi vracali vlastné spomienky. Jediný spôsob, ako sa tomu teda dalo naďalej venovať, bolo štúdium biológie. Prijímačky som robila na UK v Bratislave, kde som si vybrala molekulárnu biológiu."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.4: Niekedy sa oplatí byť drzý
Pre mnohých študentov je odchod na vysokú školu prvým veľkým krokom k osamostatneniu sa. Často je sprevádzaný strachom z neznámeho a chvíľu trvá, kým sa človek adaptuje na nové prostredie. Toto však nebol Petrin prípad.
"Ja som vždy bola praktický typ. Hneď v prvý deň som si to z intráku namierila na Slovenskú akadémiu vied. Prišla som tam, stretla som sa s profesorom Altanerom, ktorý sa spolu s manželkou venoval nádorovej bunke, a povedala som mu, že chcem robiť vedu."
Petra začala pozorovaním experimentov a neskôr dostala svoj vlastný projekt. Aby mohla zostať v Bratislave aj cez leto, vybavila si na SAVke brigádu - umývanie dlážok.
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.5: Erasmus môže byť bolestivý, ale stojí za to
V čase, keď Peťa študovala, bakalárky neexistovali. Robila však nie jednu, ale rovno dve magisterské práce. Jednu na Slovensku a jednu v Holandsku, kam sa dostala cez program Erasmus. Holandsko bolo pre ňu, dievča zo Slovenska, šok.
"Bol to úplne čiernobiely rozdiel. Počas školy sa nedostaneš k mnohým praktickým experimentom. Navyše som v tom čase hovorila len po nemecky. Nevedela som, ako sa správne dohovoriť. Musela som si dať hodiny angličtiny. Skúsenosti som mala minimálne, takže to bol tvrdý začiatok. Moja školiteľka ma neraz dohnala k slzám, ale vybičovala ma k takým výsledkom, že som nakoniec obhájila v angličtine 60-stranovú prácu, takže to stálo za to."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.6: Keď sa vám na škole nepáči, zmeňte ju
Petra sa chcela venovať gliómom (špecifický typ zhubného nádoru mozgu), a tak sa po ukončení štúdia presunula do susedného Česka.
"Olomouc bolo jediné miesto, ktoré som našla, keďže do Viedne ma neprijali. Robila som na oddelení patológie. Po troch mesiacoch som však zistila, že to nie je miesto, kde sa môžem veľa naučiť, a tak som si začala organizovať krátke stáže v Nemecku, Anglicku a potom v Dánsku. Tam ma profesor Bártek po vzájomnej debate pozval do Kodane, čo bol najväčší zlom v mojej vedeckej kariére."
Povedať si, že Olomouc nie je to pravé orechové, vedela práve pre skúsenosti zo zahraničia. Vycestovať aspoň na krátky čas by odporučila každému študentovi.
"Tu v Dánsku je to povinné, že študenti musia odísť do zahraničia na stáž. Podľa môjho názoru by to malo byť povinné aj u nás, aby si ľudia uvedomili, že veci sa dajú robiť aj inak, pretože veľa z nich skončí demotivovaných po ukončení vysokoškolského štúdia a nakoniec robia niečo úplne iné, lebo nevedia, o čom skutočná veda je.
Týmto nechcem znehodnocovať prácu našich pedagógov, lebo aj medzi nimi sa nájdu takí, ktorí učia vedu moderným spôsobom. Je to o celkovom systéme a financovaní vedy."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.7: Využívajte európske granty
Mnohí vyzývajú mladých ľudí, ktorí odišli do zahraničia, aby sa vrátili s nadobudnutými skúsenosťami späť na Slovensko. Petra radí poučiť sa z jej chýb.
"Jedna z možností je využiť priamo európske granty. Najskôr však treba ísť do silnej laborky v zahraničí. To bola napríklad jedna z vecí, ktorú som na začiatku kariéry podcenila. Ja som chcela robiť gliómy za každú cenu a nedívala som sa na prestíž, ktorá sa hodnotí vydávaním vysoko impaktových publikácií. Práca v takomto tíme ti umožní získať takéto granty, pomocou ktorých vieš rozbehnúť výskum na medzinárodnej úrovni."
Zmenila by niečo vo svojej kariére? "Určite by som sa viac zaujímala o spomínanú publikačnú aktivitu, ktorá vytvára prostredie, kde sa môžem viac učiť. Druhá vec, ktorú by som zmenila je, že som nevyužila šancu zostať v Amerike."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.8: Niekedy sa oplatí byť drzý, vol. 2
Keď prišla do Kodane, projekty s gliómami tu nemali zázemie. Profesor Bártek jej dal peniaze, nástroje a povedal jej, nech to rozbehne.
"Pol roka som sa trápila, vyslovene som sa v tom topila. Musela som sa naučiť obsluhovať drahé vybavenie, ktoré sme objednali, a to mi zabilo veľmi veľa času. Zrazu som zostala vyhorená a cítila som, že stojím na mieste," spomína Petra.
Veľa nápadov, ktoré mala, už stihol zrealizovať americký vedec Jeremy Rich, ktorý je najviac publikujúcim človekom v jej odbore.
"Pozvali sme ho do Kodane na prednášku a ja som mu po nej navrhla, či so mnou nepôjde na obhliadku mesta. Počas nej som do neho začala hustiť svoje nápady a na konci som sa spýtala, či môžem prísť do Clevelandu. On súhlasil, a tak som tam strávila pol roka. Po návrate som bola schopná rozbehnúť vlastný labák."
Čo to znamená? "Inštitúcia ti zverí určitý rozpočet a ty musíš sama na základe svojich vedeckých výsledkov zabezpečiť peniaze na platy, spolupráce s nemocnicou, mať vlastný tím, ktorý vieš dlhodobo financovať a viesť vedecky určitým smerom."
(zdroj: The Danish Cancer Society)Lekcia č.9: Pochádzať z horšieho prostredia môže byť aj výhodou
Ako svoju výhodu Petra vníma dnes aj to, že je zo Slovenska: "Myslím, že mi dalo väčší 'drive'. Z malého mesta som sa najskôr musela prebojovať do hlavného mesta, odtiaľ do zahraničia. Bojovala som a tvrdo pracovala na každom kroku vo svojej kariére.
Tu v Dánsku sú študenti platení za to, aby študovali, všetko je im servírované na zlatej tácke. Mojou výhodou je, že pochádzam z prostredia, ktoré neposkytovalo všetky tie zábezpeky, čo ma naučilo tvrdšie bojovať a ísť si za svojím."
(zdroj: Archív Petry Hamerlik)Lekcia č.10: Veda je neustály boj o prežitie a beh na dlhé trate
Čo je na práci vedkyne najlepšie a najhoršie?
Najhoršia je podľa Petry neistota: "Vo vede neexistujú trvalé miesta. Je to neustály boj o prežitie. Neprídeš na niečo rozumné, nedostaneš granty a tvoja kariéra skončila. Takisto je to málo ohodnotené. Výhoda je tá, že to nie je rutinné zamestnanie. Je to pre mňa sloboda mysle a zábava. Nenudí ma to, nepoznám stereotyp."
Veda je tiež beh na dlhé trate. Viete, koľko času uplynie od prvotnej myšlienky po zavedenie lieku do praxe? Každý vedec by chcel povedať, že je to 5 rokov, realita je však úplne iná.
"Keď ti niečo napadne, požiadaš o grant, ktorý (ak máš šťastie) dostaneš po roku. Začneš robiť prvé pokusy, ktoré trvajú 3-4 roky. Získaš nejaké výsledky na myšiach a zrazu musíš riešiť etické otázky a záujem klinikov. Ak máš opäť šťastie, začína sa klinická fáza nula, ktorá trvá rok. Fáza jedna, dva, tri môže trvať ďalších 6-10 rokov. Čiže to celé môže trvať aj 15-20 rokov. Až 99 percent všetkých prvotných myšlienok nie je životaschopných v klinickej praxi."
Drvivá väčšina nápadov teda skončí v koši, no pacienti stále čakajú na liečbu."Práve preto je dôležité financovať základný výskum. Treba podporovať veľa projektov, lebo nikdy nevieš, ktorý z nich bude ten úspešný. Rovnako aj keď moja starká sadila fazuľu, tak do jednej jamky dala päť až osem fazúľ a dúfala, že jedna vyklíči," uzatvára Petra.
Slovenská veda chradne a práchnivie Čítajte
