Počas obdobia vojnového Slovenského štátu mnohí ľudia prejavili osobnú statočnosť a hrdinstvo, no mnohí morálne zlyhali. Podobne to bolo aj u kultúrnej elity národa – spisovateľov. Doba síce nebola jednoduchá (a nie každý je hrdina), niektorí z nich sa však dopustili činov, ktorých sa dopustiť nemuseli.
Ľudo Ondrejov (1901-1962)
(zdroj: wikipedia.org)Ľudo Ondrejov sa narodil v dedine Slanje (vtedy Rakúsko-Uhorsko, dnešné Chorvátsko). Vystriedal viacero povolaní.
Je známy ako autor diel Martin Nociar Jakubovie, Bez návratu, Šibeničné pole a kníh o Jergušovi Lapinovi (trilógia Zbojnícka Mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy).
Jeho pôsobenie počas Slovenského štátu už také slávne nebolo. V roku 1942 arizoval známy bratislavský antikvariát Steiner a neskôr aj veľkoobchod so strižným tovarom a s galantériou.
Potom sa nasťahoval do bytu majiteľov a štátnym orgánom poslal list, že žiadnych zamestnancov nepotrebuje. Uviedol:
"Vyhlasujem, že vo svojom kníhkupectve na Ventúrskej ulici 22 v Bratislave nepotrebujem týchto Židov - Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho Svätého Martina.“
Na základe toho boli majiteľ a jeho žena deportovaní. Zachránila sa iba ich dcéra - Lýdia Piovarcsyová. V relácii Dobrých novín - Križovatky povedala: "Môj otec bol maličký, drobný človiečik, a musel ísť roztĺkať kamene na Račiansku ulicu, ktorú vtedy budovali. On roztĺkal kamene, kým Ľudo Ondrejov sa rozťahoval v antikvariáte Steiner.“
Milo Urban (1904-1982)
(zdroj: wikipedia.org)Jeden z najtalentovanejších slovenských spisovateľov Milo Urban pochádzal z dediny Rabčice. Jeho otec bol lesník, rodina žila v skromných pomeroch. Pre nedostatok finančných prostriedkov nedokončil ani strednú školu.
Písať začal pomerne skoro, už v osemnástich rokoch vydal novelu Jašek Kutliak spod Bučinky. Prvý diel svojho najznámejšieho románu Živý bič napísal už ako 23-ročný. Okrem toho sa venoval aj novinárskej činnosti.
Začal písať pre denník Slovák, potom pre časopis Slovenský národ a v roku 1940 sa stal šéfredaktorom denníka Gardista. Taktiež patril k autorom, ktorí v roku 1940 podpísali tzv. Lomnický manifest, kde sa prihlásili k národnému socializmu.
Nedá sa povedať, že by sa naplno stotožňoval s nacistickou alebo ľudáckou filozofiou. V niektorých novinárskych textoch prejavoval sympatie s ľavicovými myšlienkami. Navyše, po vojne v jeho prospech svedčilo aj niekoľko Židov.
Milo Urban si však neodpustil antisemitské prejavy. Podpísanie manifestu odsudzujúceho streľbu českých četníkov na demonštrácii v Kútoch (ktorý podpísal aj A. Mach) v roku 1931 obhajoval takto: "Nepodpísali sme ho preto, lebo išlo o boľševickú akciu, ale preto, lebo nám bolo ľúto slovenskej krvi, vyliatej pre záujmy židovských enkrobarónov."
Kritizoval aj rasovo a národnostne zmiešané rodiny, ktoré podľa neho mali sklon k protištátnej činnosti. V úvodníku Otvorené rany pre týždenník Gardista napísal: "Išlo o hromadné zjavy, podporované neraz zhora so zrejmým úmyslom odvádzať našu krv od cudzích korýt." Tieto zväzky nazval ,,otvorenými ranami na našom národnom tele, ktorými uniká drahocenná energia, ale vniká k nám nákaza“.
Po vojne sa pokúsil utiecť do Rakúska, tam bol zadržaný a vydaný československým orgánom. V roku 1948 bol súdený národným súdom, nakoniec skončil pomerne dobre. Dostal iba verejné pokarhanie.
Tido Jozef Gašpar (1893-1972)
(zdroj: wikipedia.org)Rodnou obcou Tida Jozefa Gašpara boli Rakovo-Stariny (dnešné Rakovo). Študoval na obchodnej akadémii v Martine, štúdium však nedokončil.
Písať začal v roku 1920. Vtedy mu vyšla zbierka noviel Hana a iné novely.
Neskôr vydal aj ďalšie diela ako Pri Kráľovej studni, Červený koráb či Námorníci. Civilným zamestnaním bol úradník, pracoval na rôznych miestach.
Počas Slovenského štátu sa začal politicky angažovať. V roku 1940 pôsobil ako diplomat vo Švajčiarsku, o rok nato sa stal šéfom Úradu propagandy. Taktiež patril k signatárom Lomnického manifestu.
Od začiatku vyhlásenia Slovenského štátu prejavoval pronemecké postoje. Dňa 29. novembra 1939 povedal: "... O tom hovorí práve vládne vyhlásenie, keď konštatuje, že slovenská vláda bude pokračovať na ceste osvedčeného priateľstva s Veľkonemeckou ríšou, lebo spolupráca národa slovenského s nemeckým osvedčila sa pri organizovaní našej štátnej existencie, ktorá nám bola až do marca toho roku z najrozličnejších sebeckých záujmov iných národov popieraná. Tu teda slovenské priateľstvo s Veľkonemeckou ríšou, skutočne odôvodnené je takou osvedčenou pomocou, ktorá nám v spleti medzinárodných machinácii a protislovenských zámerov dopomohla k najvyšším hodnotám a formám samostatného života slovenského.“
Odporcom vtedajšieho režimu adresoval aj tieto slová: "My musíme byť dnes všetci štátotvorní! No ak sa nájdu živly, ktoré by ešte i dnes zamýšľali hatiť víťaznú a jednotne usmernenú celoslovenskú prácu, ktoré by svojím bezohľadným sebectvom rušili vospolné dobro a vospolné záujmy národa, nuž samé zavinia, že slovenská vláda bude nútená brániť štát proti nim a proti ich záškodníckej práci so všetkou prísnosťou... Ideálny stav bude závisieť nielen od vlády, ale najmä od nás samých. Ak ho nebudeme vedieť utvoriť, nuž rozhodne bude vláda nútená zakročovať s najväčšou prísnosťou proti všetkým, čo by zjavne, či tajne zamýšľali škodiť záujmom slovenského štátu a dobru národa."
SNP považoval za dielo ruských parašutistov, Čechov a Židov. Pri jeho začiatku uviedol: "Celých päť rokov tu teda pripravovali obnovenie českého panstva nad nami. Tu sa organizovali. Tu štvali, tu šírili neprestajne náladu proti predstaviteľom slovenskej štátnosti a nenávisť proti Nemcom. Tu osnúvali plán zákerného prepadnutia slovenskej slobody. Niet toho pekelného výmyslu, ktorý by neboli použili na podkopávanie slovenského štátu. ... Česi, Židia a ich mamonou zapredaní slovenskí spoloční stretli sa v lúpežnom úmysle olúpiť slovenský národ o jeho štátnu samostatnosť...“
Za svoju činnosť bol po vojne odsúdený a prepustili ho až v roku 1958.
Ján Smrek (1898-1982)
(zdroj: wikipedia.org)Vlastným menom sa volal Ján Čietek a pochádzal zo Zemianského Lieskového.
Po učiteľskom ústave v Modre začal študovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Štúdium však nedokončil, pretože sa začal venovať novinárčine.
Písal pre Národné noviny a neskôr aj pre časopisy ako Živena, Slovenský týždenník, Zlatá Praha. Okrem toho založil týždenník Elán.
Počas prvej svetovej vojny sa dostal na Blízky východ. Dlhý čas pôsobil v Čechách, po vyhlásení protektorátu sa presunul do Bratislavy.
V rámci literárnej činnosti písal hlavne poéziu, v ktorej sa často zameriaval na ženu ako symbol mladosti a krásy. Medzi jeho najznámejšie básnické zbierky patria Odsúdený k večitej žízni, Iba oči, Básnik a žena.
Viackrát zmienený Lomnický manifest podpísal aj on, neskôr však svoje postoje zmenil. Jeho časopis Elán bol v roku 1944 z politických dôvodov zakázaný.
Po nástupe komunistov mal zákaz písania, venoval sa hlavne prekladateľskej činnosti. V roku 1966 však dostal titul národný umelec a v roku 1978 Rád práce. Napriek tomu napísal aj niekoľko protikomunistických básní. Tie vyšli až po jeho smrti.
Zdroje citátov:
Diplomová práca: Eva Šmeringaiová: Milo Urban – kontroverzná osobnosť slovenskej publicistiky
Diplomová práca: Dominika Tomášová: Tido J. Gašpar ako politik
