Džihádizmus, stredný východ, feminizmus, móda, hudba a mnoho iných vecí, ktorými sa dodnes zaoberáme, sa začali práve v tomto roku.
O rôznych udalostiach jedného povojnového roku hovorí aj skvelé dielo 1947, ktoré sme vybrali ako prvú knihu mesiaca v Knižnom klube Fičí na marec.
Kniha mesiaca marec: 1947 od Elisabeth Asbrink Čítajte Autorkou knihy je švédska spisovateľka a žurnalistka Elisabeth Åsbrink. Pracuje ako redaktorka a producentka vo švédskej televízii SVT a žije v Štokholme. Súčasne sa venuje aj písaniu a jej knihy boli preložené do mnohých jazykov.
V slovenčine si okrem knihy 1947 môžete prečítať aj jej staršie dielo A vo Viedenskom lese stále stoja stromy, ktoré taktiež vyšlo vo vydavateľstve Absynt. Táto kniha vyvolala rozruch, pretože sa v nej Åsbrink venovala nacistickej minulosti Ingvara Kamprada, zakladateľa IKEA. Jej knihy získali viaceré prestížne ceny nielen vo Švédsku.
Elisabeth Åsbrink nedávno zavítala na Slovensko. Vystúpila aj na Stredoeurópskom fóre, kde s viacerými osobnosťami diskutovala o tom, prečo je fašizmus znova moderný.
Pri jej návšteve Slovenska sme sa so spisovateľkou stretli, aby sme sa s ňou porozprávali nielen o tejto knihe.
Ako ste sa dostali k písaniu kníh?
Vždy som chcela písať a vždy som aj písala. Dlho som sa však neodvážila pustiť sa do knihy, bála som sa, že mi to nepôjde a zlyhám. Bola som novinárka a veľmi ma to bavilo, ale potajomky som chcela písať knihy.
Potom som však vážne ochorela, musela som zostať v nemocnici a takmer som zomrela. Prežila som a rozhodla som sa, že musím urobiť to, o čom snívam, a pustila som sa do písania. Takto vznikla moja prvá kniha a stala som sa spisovateľkou. Bola som len trochu zbabelá a musela som si najprv prejsť touto ťažkou skúsenosťou, aby som nazbierala odvahu.
Napĺňa vás to viac ako žurnalistika?
Áno, keďže môžem ísť viac do hĺbky pri veciach, o ktorých si myslím, že sú podstatné.
Odkiaľ prišiel nápad napísať knihu 1947?
Moja kniha A vo Viedenskom lese stále stoja stromy je sčasti o zakladateľovi IKEA, Ingvarovi Kampradovi, a jeho spojení s fašistickým hnutím. Pri výskume k tejto knihe som narazila na fašistického vodcu Pera Engdahla, ktorý hral vo fašistickom hnutí po vojne významú úlohu.
Keď som o tomto hovorila vo Švédsku, zistila som, že o ňom verejnosť vie len veľmi málo. Rozhodla som sa napísať jeho biografiu a začala som v súvislosti s ňou robiť výskum. Vtedy som v jednej z kníh Stiega Larssona, ktorý napísal trilógiu Millenium a zvykol písať aj o pravicovom extrémizme, našla zaujímavú vetu: “V roku 1947 sa Per Engdahl vybral do Dánska, aby tam založil nacistickú stranu.”
Prišlo mi to naozaj udivujúce, ísť dva roky po vojne do Dánska, ktoré bolo okupovanou krajinou, a založiť tam novú nacistickú stranu. Chcela som si overiť, či je to pravda a ako k tomu došlo. Začala som teda čítať noviny z roku 1947, od prvého až do 365. dňa, a zrazu som zistila, že tento rok je plný rôznych udalostí a vecí, ktoré riešime dodnes. Džihádizmus, stredný východ, feminizmus, móda, hudba a mnoho iných vecí, ktorými sa dodnes zaoberáme, sa začali práve v roku 1947.
Podľa čoho ste si vybrali postavy, na ktoré sa v knihe sústredíte?
Ako som čítala noviny, niektorí ľudia tam jednoducho boli, opakovane sa tam objavovali, ako napríklad Eleanor Roosevelt. Sústredila som sa na tých ľudí, ktorí sú podľa mňa zaujímaví, ako je Billie Holliday, Christian Dior, básnik Paul Celan či Simone de Beauvoir. Zistila som napríklad, že Simone de Beauvoir v tomto roku zažila úžasný ľúbostný pomer a vzišla z toho kniha, ktorá sa stala feministickou bibliou - Druhé pohlavie.
Prečo ste sa rozhodli zapojiť do knihy aj príbeh svojho otca?
Neplánovala som o ňom písať, ale začala som rozmýšľať nad tým, kde bol v tom roku on. Keď som si uvedomila, že bol v sirotinci pre deti, ktorých rodičov zavraždili nacisti, uvedomila som si, že tento rok bol v jeho a teda aj v mojom živote rozhodujúci. Zrazu som mala osobné spojenie s rokom 1947, takže som to tam musela pridať. V skutočnosti bol jeho príbeh posledným, ktorý som do knihy zapojila.
Prečo sú podľa vás extrémistické ideológie opäť na vzostupe?
Myslím, že jednou z odpovedí na to je nerovnosť. Nerovnosť v spoločnosti je vždy veľmi nebezpečná. Ďalšou vecou je dôvera. V spoločnosti, kde sa ľudia na seba spoliehajú a dôverujú si, kde sú policajti, žurnalisti aj politici transparentní, rastie dôvera a fašizmus nedostáva priestor.
Fašizmu sa darí, keď si ľudia neveria, neveria politikom a neveria médiám a keď sa boja. Pre nás, ktorí chceme demokraciu, je veľmi dôležité, aby sme bojovali proti strachu a “pocitom súdneho dňa”. Nie sú oprávnené, svet je v skutočnosti celkom dobrý, ale musíme sa oň starať.
Je každého vlastná zodpovednosť nedostať túto globálnu depresiu a začať si myslieť, že všetko ide do pekla. Je našou zodpovednosťou snažiť sa vytvoriť spoločnosť, v ktorej sa na seba navzájom môžeme spoliehať.
(zdroj: SME - Jozef Jakubčo)Prečo sú také lákavé práve pre mladých ľudí?
Demokracia nie je sexi. Demokracie je pomalá, vyžaduje čas, vyžaduje debaty a kompromisy, zatiaľ čo autokratické režimy sú rýchlejšie, ale sú nespravodlivé a nebezpečné. Demokracia je spravodlivá a bezpečná.
To, čo získate rýchlosťou, stratíte v tom, že budete žiť v nespravodlivosti a v nebezpečí. Ak si mladí ľudia myslia, že demokracia je nudná, zahadzujú tým niečo hodnotné. Možno je nudná, ale dáva nám oveľa viac toho, čo potrebujeme, aby sme viedli dobré životy.
Ako sa takýmto ľuďom dá ukázať, že extrémizmus nie je tou správnou cestou?
Pomáha čítať, rozprávať sa o tom a hlavne pokiaľ ide o mladých, verím v inklúziu. Treba ich zahrnúť. Rozprávajte sa ľuďmi, ktorých postoje nezdieľate, nie len s tými, ktorí zmýšľajú tak, ako vy. Rozprávajte sa s nimi, pracujte s nimi, bavte sa s ľuďmi, ktorí nerozmýšľajú rovnako.
Keď ste mladí, môžete sa stať fašistom z rôznych dôvodov, aj kvôli ľuďom, ktorí vás obklopujú. Keď stretávate ľudí, ktorí sa na veci pozerajú inak a začnete s nimi komunikovať, dostanete sa k novým myšlienkam. Neexistuje žiadna rýchla náprava. Myslím si, že najlepšou stratégiou je stretávať sa s ľuďmi, ktorí nemajú rovnaké názory. Aj keď je to ťažké, je to dôležité.
Rozsiahlejší rozhovor s Elisabeth Asbrink si môžete prečítať tu:
Autorka kníh o fašizme: Demokracia nie je sexi, ale je spravodlivá a bezpečná Čítajte
