Mladému Slovákovi z Kysúc sa to aj podarilo, no po čase priznáva, že to nie je med lízať. Aká je práca turistického sprievodcu a čo vás čaká na Madagaskare, prezradil v rozhovore.
Študoval si žurnalistiku, aj si v tomto odbore chvíľu pracoval. Prečo si sa rozhodol pre zmenu a začal si zarábať cestovaním?
Vždy som chcel žiť takto. Odmala som s dedom pozeral dokumentárne filmy a sníval, že by som mohol byť takým dokumentaristom, kameramanom. Chcel som vidieť a zažiť tento svet, a taktiež umožniť ho aspoň cez fotografie či film vidieť ostatným. Preto som si vlastne vybral aj žurnalistiku, bola tam tá práca s kamerou, fotenie i písanie.
Aj keď potom sa mi svet cestovateľského dokumentaristu začal trochu vzďaľovať - skončil som ako novinár v jednom denníku a prekážali mi viaceré veci, ako napríklad takmer každý deň prísť do rovnakej budovy a sadnúť za počítač.
Sem-tam som niekde odbehnol na tlačovku a za rok som mal možno dve krátke zahraničné cesty. To mi nestačilo a som rád, že som sa do značnej miery rozhodol vrátiť k pôvodným snom.
Pomáha ti tvoje vysokoškolské vzdelanie pri tvorbe blogu Travelers.sk?
Celkom áno, zopár užitočných vecí sme sa v tej škole naučili. A myslím, že by som písal aj bez toho.
Len potrebujem čas - mám tam len nejakých 20 textov, čo je na to, koľko som toho prešiel, málo. Ale práve teraz ho mám trochu viac, tak dúfam, že ešte aspoň sedem textov do konca roka načmáram.
Tvoje fotografie na Instagrame a Facebooku sú kvalitné a originálne. Ak sa chce človek živiť cestovaním, treba vlastniť dokonalú techniku a ovládať rôzne programy?
Mám zrkadlovku Olympus starú aspoň 10 rokov a robiť kvalitné video na mojom mobile je nemysliteľné. Čiže ďakujem za kompliment, ale to nie je práca žiadnej dokonalej techniky.
Vedieť ovládať nejaký program na úpravu fotiek či strihanie videa sa určite zíde. Treba mať na to určité vlohy, cit, byť kreatívny. To sú oveľa dôležitejšie vlastnosti než špičková technika. Ja práveže plánujem na tej originalite pridať.
Ako si sa dostal k „práci snov“? Je cesta k nej ťažká?
Hľadal som na internete a našiel som, že známa slovenská cestovka hľadá nových ľudí. Tak som sa skúsil prihlásiť. Tí, čo robili tie pohovory, mi povedali, že sa nás prihlásilo 800. Súčasťou pohovoru bol vedomostný test, taký všeobecný prehľad, hovorenie v cudzom jazyku a rozprávanie pred dotyčnými o určitých témach.
Napríklad si spomínam, že vo finálnej fáze výberu som si vytiahol z misky papierik, na ktorom bolo: Porozprávaj o islame neveriacim. Postupne to vyselektovali, niečo už na základe životopisu a motivačných listov, niečo na pohovoroch, a nechali si nás asi šesť.
Koľko si toho mal precestované pred nástupom do cestovky a ako si na tom teraz?
Pred prácou v Bubo som mal prejdených zhruba dvadsať krajín - hlavne Európu a Malú Áziu. Teraz je to okolo štyridsať. Nerobím si čiarky. Niektoré krajiny som navštívil aj desaťkrát a viem, že to nebolo naposledy. Celkom rád sa vraciam do krajín, ktoré poznám, a v ktorých mám priateľov.
Rozhodne nemám rád ten typ cestovateľov, ktorí prídu do krajiny, aby si spravili čiarku, a už sa tam nevrátia, len kvôli tomu, že tých čiarok treba ešte spraviť veľa. Niektorí takto doslova behajú len po letiskách, aby povedali, že za rok či dva navštívili všetky krajiny sveta. Nenavštívili nič, len sedeli na riti v lietadle a míňali prachy na letenky.
Ako vyzerá tvoja príprava pred pracovnou cestou?
Štúdium, štúdium a štúdium. Vždy hovorím, že študujem viac, ako keď som bol študent. Treba dobre poznať krajinu, jej históriu, politickú situáciu, ekonomiku, aké má napríklad vzťahy so susedmi, poznať, aké kmene tam žijú, čím sú typické, jednotlivé pamiatky, poznať miestnu faunu a flóru... Ak je krajina napríklad moslimská, treba mať pripravené aj niečo o islame.
Taká príprava vie zabrať dni až týždne. Záleží, ako dobre tú krajinu poznám, koľkokrát som ju už prešiel. Aj keď idem niekde, kde to poznám, hľadám a pripravujem si niečo navyše. Aby som bol zas o čosi múdrejší a nehovoril len to isté dookola.
Ľudia môžu mať predstavu, že sa len so zákazníkmi prejdeš po krajine a dostaneš zaplatené. Je naozaj iba toto náplňou tvojej práce?
Klienti bývajú nároční. Často už majú sami vopred dobre naštudované, prípadne, už sa mi stalo, že ma počas rozprávania kontrolovali nakúpenými knižkami. A keďže sme i platení na základe ich hodnotenia, dlho by som tam takým štýlom „len sa prejdeš po krajine“ nevydržal.
Musím sa postarať, aby ľudia videli a zažili to, za čo si zaplatili. Taktiež sa im snažím porozprávať všetky tie vopred naštudované veci. Rezervujem reštaurácie, odporúčam, čo si v nich dať, a niekedy riešim aj také veci, že „nemám uteráky“ či „tento hotel sa mi nepáči.“
Medzitým ešte píšem, fotím a publikujem. Potom po návrate niečo napíšem, roztriedim fotky a hlavne - pripravujem sa na ďalšiu destináciu.
Aká je najväčšia výhoda práce turistického sprievodcu a aké sú skryté nástrahy, ktoré by mohli potencionálneho záujemcu odradiť?
Výhody sú asi jasné všetkým. Vidíte svet a nie že zadarmo, ale platia vám za to. Spoznávate krajiny, ľudí, zažívate neopísateľné zážitky.
No väčšinou je to úplne o inom. Máte na starosti skupinu ľudí, o ktorú sa treba starať - riešiť ich problémy, odpovedať na ich otázky, venovať sa im. A to často od skorého rána až do neskorého večera či noci. Trochu spánku a druhý deň znova, a znova.
Priznám sa, že boli i momenty, keď som cestovanie až nenávidel, a to už je naozaj čo povedať. Robil som manuálne v lese, raz na stavbe, potom písal v denníku – čo bolo tiež psycho, no táto práca je z nich jednoznačne najnáročnejšia. Keď vám prídu nahnevaní, nespokojní ľudia alebo plány nejdú úplne podľa predstáv, verte mi - radšej by ste behali s fúrikom po stavbe.
Aký musí človek byť, prípadne aké vzdelanie a skúsenosti musí mať, aby mohol robiť sprievodcu?
Už na začiatku by mal mať niečo precestované a nejaký všeobecný prehľad o svete. Mať vlastnosť byť zvedavý. Do istej miery taký voľnomyšlienkár, schopný zvládať stresovejšie situácie a rýchlo reagovať. Musí to vedieť s ľuďmi a byť trochu cvok. Vedieť byť aj trochu zlý a zvýšiť hlas, keď bude treba – v Afrike sa to môže zísť. To je zopár vlastností, ktoré mi teraz napadli.
Typ vzdelania nehrá žiadnu významnú rolu, ale samozrejme, môže pomôcť. Ak ste študovali dejiny, zrejme budete v tejto oblasti dobrí. Taktiež ak ste študovali napríklad francúzštinu či španielčinu, môže vám to v niektorých krajinách veľmi pomôcť. Čiže nejakú pridanú hodnotu tam tá škola vie dať, ale nič kľúčové.
Ako tvoj nový džob brala rodina?
Boli celkom zvyknutí, že cestujem. Menšie šoky som robil mame už ako študent, keď som chodil na Erasmus projekty do Turecka v čase, keď tam došlo k niekoľkým veľkým útokom. Čiže vetu „Mama, idem do Afriky“, zobrala s trochu menším šokom, než by možno zobrala iná mama.
Ale veľmi tomu najprv neverili, mali k tomu rôzne komentáre, až kým som sa nezačal baliť a prvýkrát prišlo i na slzy. Teraz to, mám dojem, berú, ako keby som odchádzal na týždeň do Bratislavy, a nie na mesiac do Afriky. Zvykajú si.
Stíhaš cestovať aj sólo a užiť si krajinu nielen z pracovnej perspektívy?
Samozrejme. Je to úplne iné cestovanie. Nemám nikoho na starosti, nemusím nič rozprávať, vybavovať, riešiť. Skrátka si to užívam inak, pohodlnejšie.
Napríklad najbližšia cesta do Afriky bude zrejme súkromná. Plánujeme ešte s ďalšími chalanmi výstup na najvyššie hory severnej Afriky, tak dúfam, že to vyjde.
Ako ovplyvňuje táto práca tvoj osobný život? Stíhaš sa venovať rodine, vyjsť si von s kamošmi, prípadne udržiavať vzťah?
Ale áno, aj keď to, samozrejme, nie je tak často ako predtým. Namiesto každého víkendu s kamošmi som s nimi priemerne raz za mesiac. Niekedy som i tri mesiace na cestách, niekedy som i viac ako mesiac doma. Čím viac preč, tým viac dobiehame. Dá sa to stihnúť.
No a vzťah nekomentujem, lebo ani nie je čo komentovať. Samozrejme, nemôže to byť osoba, ktorej by robilo problém, ak občas na pár týždňov odídem. Mnohí mi ale odporúčajú byť ako pirát, mať v každom prístave jednu. (smiech)
Momentálne nielen na Slovensku zažívame cestovateľský „boom.“ Ľudia sa snažia cestovať low-costovo, neplánovane, sami... Nie je teda cestovka dnes už len sprostredkovateľom dovolenky pre viacčlenné rodiny a seniorov?
Určite nie. Nebavíme sa tu o niekoľkodňovom ležaní pri chorvátskom mori, ale o úplne inom type cestovania. Treba nájsť vhodné lety, ubytovanie, vypracovať program a plány, čo navštíviť, ako sa tam dostať... Dobrá cesta si vyžaduje určitú úroveň príprav a mnohí to radšej, pochopiteľne, nechajú na cestovku.
Navyše, s batohom low-costovo a hlavne neplánovane sa môžete vybrať do Európy, USA, ale napríklad do západnej či centrálnej Afriky asi ťažko. Kurz na to, že sa vrátite ihneď alebo vôbec, by bol v takom prípade dosť nízky.
Pracovne si zažil mesiac na Madagaskare. Ako si sa k tomu dostal?
Madagaskar som si nevybral, ale mi ho pridelili. Pravdupovediac, snažil som sa vedúcich ukecať, aby mi ho nedali. Bolo to obdobie, keď som čerstvo nabral viaceré destinácie, čiže to zahŕňalo veľa príprav. A o Madagaskare som vedel, že je to jedinečný ostrov, s jedinečnou prírodou.
Čiže to, čo som sa naučil o afrických zvieratách, mi tam bolo do veľkej miery nanič, pretože tam žijú úplne iné potvory. Chápete - keď sprevádzate niekoho naprieč safari v Juhoafrickej a máte ísť robiť na safari do Namíbie, to až tak veľký rozdiel nie je. Madagaskar je ale akoby pripravovať sa na úplne iný, nový svet.
Plus, vtedy som videl, že nejaký klient nedal dobré hodnotenie na jedného sprievodcu, s ktorým bol na Madagaskare. Išlo o sprievodcu, ktorý je podľa mňa určite jeden z TOP, obzvlášť na Afriku. Hovoril som si, že keď tento ostrieľaný harcovník tam mal problém, tak to bude veľmi zaujímavé.
Čo ťa na Madagaskare prekvapilo?
Priznám sa, že prvé dni ma Madagaskar len a len prekvapoval. A to nie najlepšie. Išiel som tam z Álp, no taká zima nebola ani na tých horách, ako vtedy tam. Exotický ostrov a ja som bol v hrubej mikine pod dekou.
Z dokumentov som mal Madagaskar zafixovaný ako krajinu, kde sú samé pralesy. V skutočnosti môžete ísť niekoľko hodín po krajine a nevidíte les, lebo génius človek všetko vyrúbal.
A prekvapila ma aj chudoba. Je to asi najchudobnejšia krajina, ktorou sprevádzam, a to nie len podľa môjho názoru, ale i podľa tabuliek. Napriek tomu je to teraz jedna z mojich najobľúbenejších destinácii, v ktorých pracujem.
A z finančnej stránky? Dokázal by tam cestovať aj bežný Slovák?
Prvá vec: Je ďaleko. Tam sa s Ryanairom za pár desiatok eur z Bratislavy určite nedostanete. Ak nechcete bývať v niečom miestnom, a to mi verte, že nechcete, tak rezorty pre turistov sú dosť drahé.
Najesť by som sa tam vedel lacno, ale museli by sme jesť s miestnymi na ulici. To tiež nie je pre každého. V lepších reštauráciach určených pre turistov to je výrazne drahšie než v bežných reštauráciach u nás.
Potom sa potrebujete nejako presúvať po ostrove, čiže potrebujete šoféra a auto. Celkovo si ľudia myslia, že Afrika je lacná, no ak nechcete žiť ako miestni, tak ide o drahšiu až veľmi, veľmi drahú dovolenku.
Zažil si už na svojich cestách niečo, na čo nikdy nezabudneš?
Ak idete na niekoľko mesiacov do Afriky, samozrejme, že zažijete úžasné veci. Prechádzku s levmi, bicyklovanie pomedzi stáda zebier, pakoní, impál, osprchovanie sa pod Viktóriinými vodopádmi, návštevu nádherného Mysu Dobrej nádeje a Kapského mesta, sánkovanie na Sahare, jazdu na ťave či ešte lepšie – na babete po púšti, nádherné parky východnej Afriky Masai Mara, Serengeti, Ngorongoro, v ktorých len kúsok od nás trhali levy korisť, či na geparda, ktorý nám ľahol pod auto... Alebo ako ma ocikal lemur kata, alias kráľ Julien z Madagaskaru.
Spomínam si ale aj na tie menej príjemné, napríklad ako mi držali nožík pod krkom či ako ma polícia kráľovstva Lesotha chcela tak naposledy zadržať. Ale pre krásne spomienky netreba jazdiť len do Afriky. Mám ich napríklad i zo samotného Slovenska.
Máš nejaké triky, ako na cestovaní ušetriť?
Dnes azda každý blogger a neviem kto rieši „ako cestovať lacno.“ Choďte na bicykli, zoberte si stan, spacák a ušetríte viac, než si dokážete predstaviť.
Vyberte sa napríklad cez celé Maďarsko či Rakúsko a Slovinsko. V noci prespíte v stane alebo romanticky pod holou oblohou. Večer posedíte v nejakej krčme s miestnymi. Po pár pohárikoch miestneho zázraku zaspievate s nimi miestne pesničky. Samozrejme, snažte sa nechať pozývať, tiež ušetríte. Úprimne, taká cesta na bicykli a v stane by mohla byť naozaj super dobrodružstvom. A hlavne lacným.
A teraz zrejme niečo také, čo ste chceli počuť: Samozrejme, dajú sa vychytať lacné letenky. Teda, nekupujem letenku tam, kam chcem ísť, ale skôr tam, kde je práve v akcii. Dajú sa pozrieť hotely v danej lokalite a z nich vybrať najlacnejší. Síce asi na úkor toho, že budem spať v niečom horšom.
Alebo ešte lepšie - vyskúšajte couchsurfing, i keď ten v Afrike neodporúčam. Asi vám nepoviem nič prevratné, čo by ste sa nedozvedeli na mnohých blogoch, ktoré túto tému stále rozoberajú.
