Ako si užiť lacný výlet do 200 eur... v Černobyli

Seriáloví fanúšikovia sú v máji vo vytŕžení - nielenže vyšla posledná séria Game of Thrones, na scéne sa objavila aj novinka, ktorá v rebríčkoch poráža spomínaný veľkolepý seriál.

HBO v spolupráci so Sky Television priniesol seriál Černobyľ - päťdielnu dramatizáciu udalostí z 25. a 26. apríla 1986. V ukrajinskej Pripjati vybuchol jadrový reaktor číslo štyri, čím vznikla najväčšia nukleárna katastrofa v histórii ľudstva.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Seriál Černobyľ pripomína, aké dosledky má, keď prestávame hľadať pravdu Čítajte

My sme v archívoch našli text, v ktorom náš redaktor popisuje, ako si užiť výlet v Černobyli za relatívne lacný peniaz.

V texte sa dozviete, ako sa do ukrajinského mesta dostať, koľko stojí vstup do 30-kilometrovej zóny, či je to naozaj zóna duchov a či je to nebezpečný výlet.

HBO sa v seriáli Černobyľ pýta, koľko stoja lži. (zdroj: HBO)

Ako sa dostať do Kyjeva?

Prvá otázka, ktorá sa mi naskytla, bola - ako sa dostať 1300 kilometrov smerom na východ? Tak som spustil klasické cestovné poriadky a prekvapilo ma, že priamo do Kyjeva chodí vlak - rýchlik Poľana.

Finančne sa dokonca oplatí prestúpiť v Ľvove, pretože cena lístkov na vlak na Ukrajine je asi päťkrát menšia ako u nás. Preto ak vám neprekáža stráviť 30 hodín vo vlaku, nech sa páči. Za túto variantu zaplatíte spiatočne približne 60 eur.

Ak by ste si však našli partiu, tak stojí za to zvážiť možnosť ísť autom. Ak by jeden z vás disponoval nejakou 7 - 8 miestnou dodávkou, tak sa pri normálnej spotrebe viete ako partia dostať do Kyjeva spiatočne pod 30 - 40 eur.

Porovnanie ciest autom a vlakom (zdroj: David Slovák)

Potom som si však uvedomil, že zbytočne vymýšľam, keďže chcem ísť na tento výlet sólo, a napadlo ma, že to nie je tak dávno, čo Wizz Air spustil priamy let z Bratislavy do Kyjeva. Čo ma prekvapilo ešte viac, bolo to, že práve do tejto destinácie má priamo vysnívané odlety a prílety, napríklad aj pre človeka, ktorý si nechce/nemôže zobrať dovolenku: odlety každý piatok 17:20 z Bratislavy a prílety v nedeľu poobede - proste dokonalý víkendový výlet.

Ak by ste si však chceli pobyt predĺžiť, lieta sa domov napríklad aj v stredy a verte, že vám za tie tri dni má toho Ukrajina čo ponúknuť. Cena? Ak človek vychytá dobrý termín a je napríklad aj členom Wizz Air discount clubu, tak sa dá letieť v rozmedzí od 34 - 54 eur.

Ako stráviť čas v Kyjeve?

Ešte predtým, ako sa vyberiete na prieskum zóny a splníte si sny o Stalkerovi a dokonalom urbexe, by ste určite nemali vynechať návštevu hlavného mesta. Na Slovensku zatiaľ totiž vládne dosť mylná predstava o tom, že celá Ukrajina je nejaká škaredá a chudobná ex-ZSSR krajina. Minimálne Kyjev vás však presvedčí o niečom inom.

Po tom, čo ma na letisku privítal plagát primátora Klička, som sa z letiska veľmi luxusne dopravil (na miestne pomery predraženým) taxíkom za 5 eur na hlavnú stanicu, ktorá je na míle dopredu vzdialená tej bratislavskej.

Za hotelovú izbu s manželskou posteľou len pre mňa asi 5 minút peši od nej som platil 18 € na dve noci. Izba síce nemala okno, ale treba niekde nájsť kompromis.

Privítanie na východe (zdroj: David Slovák)

Ako som neskôr zistil, úplne v pohode tu fungoval Uber za naozaj smiešne ceny (letisko - centrum za 2,50 eur), ale ja som sa vybral nočné mesto prebehnúť pešo. Čo sa týka bezpečnosti, nepripadal som si nijako ohrozený, aj napriek tomu, že som išiel sám ulicami, ktoré som vôbec nepoznal.

Hlavné mesto je veľmi pekné, plné pamiatok, na ktoré vám rozhodne nebude stačiť jeden deň, takže je určite čo pozerať aj na viac dní. Ukrajina ponúka v noci aj cez deň dve skvelé veci - lacné jedlo a alkohol. Neváhal som to teda využiť, kúsok od hlavného námestia som navštívil asi tri bary a začal som zapíjať vodky (0,50 eur) Guinnessom (1,50 eur), a tak sa mi späť na hotel išlo o čosi horšie.

To, že nemám na izbe okná, sa ukázalo ako problém až ráno, keď som zastavil budík, pretože "predsa nemôže byť sedem hodín a taká tma". Nebolo totiž sedem, ale osem, čo môj telefón vďaka prechodu časového pásma nejako nepochopil. Problém bol v tom, že autobus odchádzal 7:30 zo stanice.

Neprebudil ma teda budík, ale to, že mi volá ukrajinské číslo, a či vraj teda idem s nimi na tour. Trochu rozbitý som teda ešte zháňal pred hotelom taxík a naháňal som sa s autobusom, ktorý už bol na ceste do Černobyľu. Taxikár to očividne prežíval a za zbesilú jazdu na prvú pumpu za mestom, kde sme dobehli bus, si vypýtal asi 5 eur. Nuž čo, večer predtým som prepil viac.

Nočný Kyjev má svoje čaro (zdroj: David Slovák)

Ako sa dostať do Černobyľskej zóny?

Hneď na úvod bez okolkov - na vlastnú päsť absolútne nijako.

Do celej 30-kilometrovej zóny je totiž bez povolenia zakázaný vstup a je veľmi dobre strážená, takže jediný spôsob, ako sa tam dostať (a neskončiť v ukrajinskej base), je mať vybaveného sprievodcu alebo byť v skupine so sprievodcom.

Po naštartovaní Googlu som našiel prekvapivo veľa agentúr, ktoré ponúkali TÚ PRAVÚ ATMOSFÉRU ČERNOBYĽU A NEOPAKOVATEĽNÝ ZÁŽITOK. Po bližšom skúmaní som zistil, že v zásade ponúka každá to isté, len za inú cenu.

"To isté" znamená ranný zraz na určitom mieste v Kyjeve, väčšinou v blízkosti hlavnej železničnej stanice, transfer autobusom, sprievodcu v angličtine (jedna stránka ponúka aj slovenského, ak si netrúfate prekladať, ale cenovo si priplatíte asi 50 eur) a samotnú návštevu zóny a mesta Pripjať. Úvodzovky som použil práve preto, že sa napríklad trochu mení trasa, čas strávený na jednotlivých miestach a podobne.

Človek si má naozaj z čoho vyberať. (zdroj: David Slovák)

Ja som si konkrétne vybral Chernobyl Tour (chernobyltour.com) a nemôžem sa sťažovať. Takto nejako v skratke vyzerá základné info:

Celodenný vstup do zóny + vybavenie všetkých dokumentov a náležitostí - 89 dolárov (77 eur na osobu). Priplatiť si môžete napríklad obed priamo vedľa elektrárne (5 eur) alebo zapožičanie dozimetra (10 eur).
304 dolárov (260 eur) na osobu stojí samostatná pre tour dvoch a viac ľudí. Takže ak by ste chceli ísť vo veľmi VIP skupinke napríklad s piatimi kamošmi, zaplatíte dosť mastnú sumu.
Pri platbe pri rezervácii je väčšinou potrebné mať Pay Pal účet. Niektoré agentúry nepodporujú platbu kartou.
Určitú časť sumy platíte dopredu ako zálohu, ja konkrétne som platil 25 %. Zvyšok platíte priamo pri odjazde v autobuse.

Väčšina agentúr vám môže ponúknuť aj rozšírenie tour, napríklad o návštevu vojenského múzea alebo strelnice. Čo je však najdôležitejšie, tour sa dá v niektorých prípadoch rozšíriť na 2 dni, pričom spíte v hoteli priamo v zóne a stihnete toho pozrieť viac. Aj jednodňová tour je však viac než výživná, a takto nejako medzi nimi vyzerá rozdiel:

Rozdieť medzi jednodennou (žltou) a dvojdennou (oranžovou) tour (zdroj: David Slovák)

Čo zažijete v zóne?

Pri prvej kontrole asi príde malé vytriezvenie pre každého, kto čaká, že ide do mesta duchov, a bude tam napospas s pár ľuďmi. Ráno totiž prichádza autobus za autobusom a celkovo tu čaká na vstup odhadom asi 300 ďalších ľudí. Keďže sa z Černobyľu stáva turistická atrakcia, je dosť možné, že to tu bude bývať časom horšie a horšie.

Treba sa pripraviť na úvodnú kontrolu, pri ktorej je potrebné predložiť pas, bez ktorého vás nepustia dnu. Nepomôže žiadna fotokópia ani občiansky. Proste, kto si zabudne pas, má smolu. Našťastie vám to pripomenú asi desaťkrát v mailoch a päťkrát v autobuse.

Vybavovanie však ide celkom svižne a každý má už v rukách dozimeter, tak zabíja čas pozeraním sa na tú "nebezpečnú" dávku ionizačného žiarenia, ktoré je pri vstupe o trochu väčšie ako napríklad v Starom meste v Bratislave.

Davy ľudí už dostihli aj toto miesto. Tetka v suveníroch tu má však monopol. (zdroj: David Slovák)

Do 30-kilometrovej zóny sa vrátilo bývať asi 130 ľudí, ktorí mali oficiálne povolenie. Momentálne je to podľa odhadov 650 - 700 ľudí, ktorí dostávajú príspevok od štátu a majú zabezpečenú vodu a potraviny z nezamorenej oblasti. Celkovo však pracuje v zóne stále viac než 4000 zamestnancov, takže aj keď je malá šanca, že stretnete domácich, je úplne bežné, že stretávate napríklad iné autá.

Celá trasa začína v malej dedinke Zálesie, ktorej existencia sa datuje od roku 1500 a žilo v nej asi 300 ľudí. Dnes je už takmer kompletne zarastená, čo je inak prípad takmer celej oblasti na miestach, kde sa nepracuje na škodách.

Kúsok od nej bola dedinka Leliv, ktorá bola s minimálne dalšími dvomi zrovnaná so zemou. Prežila tu len škôlka v pôvodnom stave a obe tieto miesta vo vás začnú naháňať dosť "creepy" pocity. Naši sprievodcovia do toho samozrejme pridávali ešte historky, ako napríklad o miestnom hasičovi Volodymyrovi Pravykovi, ktorému sa pri prvých zásahoch po výbuchu vplyvom radiácie zmenila farba očí z modrej na hnedú.

Niektoré veci boli síce naaranžované, ale na mieste vám to je jedno. (zdroj: David Slovák)

Pri príjazde do Černobyľu bolo pre mňa prekvapením, že tu majú stabilný 3G signál, a tak sa človek po pol dni môže aspoň pochváliť na sociálnych sieťach prvými fotkami. Tým, že v tomto meste sa stále pracuje, majú tu funkčnú poštu, potraviny aj mestský úrad. Na budovách je klimatizácia, a dokonca sme aj stretli pravoslávneho farára, ktorý išiel z omše.

Pôvodne bolo na Ukrajine 5500 sôch Lenina, k aprílu 2015 ich zostalo 1700. V máji 2015 prezident Porošenko schválil zákon, ktorý dal deadline 6 mesiacov na to, aby bola odstránená každá socha. Aj keď to asi nie je pravda, miestny sprievodcovia radi povedia, že posledné dve sochy Lenina sú práve v Černobyli.

Kúsok nad mestom sa uprostred lesov nachádza radarová stanica Duga 1, nazývaná “ďateľ“ kvôli zvuku, ktorý v čase vysielania vydávali rádia v okolí. Jej úlohou bolo v prípade nukleárneho útoku zachytiť rakety, ktoré by boli vystrelené proti ZSSR. Šanca na detekciu takej rakety bola asi 10 %, ale v prípade útoku sa vraj vždy počíta s vystrelením viac rakiet na viac cieľov. Človek potom nemá veľmi náladu robiť si srandu z "nukleárneho falloutu". Rusi mohli vystreliť aj satelit do vesmíru, ale toto bolo nenápadnejšie riešenie, pričom celá stavba je 700 metrov dlhá a 50 - 60 metrov vysoká. Les, ktorý je okolo radaru Duga, bol postavený umelo. Ak človek ide busom, tak vidí rady stromov až geometricky presne.

Radar bol postavený v blízkosti nukleárnej elektrárne, pretože samotná spotreba radaru bola asi 10 % z celkovej výroby elektrárne, a toto bola jediná možnosť, ako ho napájať. Zaujímavosťou bolo aj takzvané pravidlo 32 minút, čo znamenalo polhodinovú odozvu na prípadný útok. Odozva v týchto časoch znamenala len stisnutie tlačidla na vystrelenie striel proti USA a následnú pravdepodobnú nukleárnu zimu.

Vjazd do mesta Černobyľ a radarová stanica Duga 1. (zdroj: David Slovák)

V dobe výbuchu reaktora v Černobyľskej elektrárni bola táto elektráreň tretia najväčšia na svete. Druhou bola Fukušima, tak treba dúfať, že sa ľudstvo a technici vedia poučiť z chýb.

Nemá zmysel rozpisovať, čo sa v ten večer stalo, na túto tému si môže človek pozrieť nespočet dokumentov, ale ten pocit, keď sa človek blíži k novému sarkofágu, je neopísateľný. Sarkofág č. 2 má 105 metrov na výšku a 260 metrov na dĺžku. Rozpočet na jeho stavbu a umiestnenie bol viac ako 1,5 miliardy eur. Aj vďaka nemu je teraz možné stáť pri pamätníku asi 300 metrov ďaleko a pri krátkej dobe nebyť vystavený takmer žiadnemu nebezpečenstvu. A takisto vybehnúť na obed spolu so zamestnancami elektrárne.

Človek prejde kontrolou a dostane sa do úplne klasickej kantíny, ktorá pripomína vzhľadom školskú jedáleň s prekvapivo dobrým jedlom, ktoré, samozrejme, pochádza z oblasti mimo zóny.

Pri vstupe dostanete tri základné pravidlá, ktoré musíte dodržiavať:

Nechodiť mimo ciest, pokiaľ to nie je povolené
Nejesť žiadne plody a huby
NECHYTAŤ ZVIERATÁ A HLAVNE PSY

Ľudská hlúposť kvitne asi najviac v čase obeda, pretože ľudia tu začali kŕmiť a hladkať zlatunkých psíkov, ktorí tu majú dobu života asi rok a chvíľu predtým sa mohli vyváľať v rádioaktívnom prachu.

Ňuňu obed a ňuňu rádioaktívni psíci. A samozrejme, samotná elektráreň. (zdroj: David Slovák)

Samotná Pripjať je asi najväčším snom väčšiny zúčastnených. V rámci dňa sú jednotlivé skupiny organizovane podelené, a tak sa dá behanie po naozajstnom meste duchov užiť aj v menšej skupine.

Evakuácia začala až 36 hodín po havárii. Na evakuáciu prišlo 1100 autobusov z celej ZSSR a celkovo trvala 2 a pol hodiny. Obyvatelia si so sebou mohli zobrať len to najcennejšie a museli sa nahlásiť v autobuse, preto mali napríklad zakázané odísť autom. Pred katastrofou išlo o moderné mesto plné svetiel a bolo snom každého mladého človeka vo vtedajšom Zväze. Dnes tu už nájdete len turistov, a preto napríklad ak beriete fotografovanie vážne, budete mať problém nájsť také miesto a čas, aby vám nikto nestál v zábere.

Momentálne je aj problém so vstupom do jednotlivých budov, pretože po troch desaťročiach bez údržby začína byť vstup do nich vyslovene nebezpečný. Len prednedávnom napríklad spadla na škole počas jednej noci celá jedna strana budovy. Preto si ešte budete môcť spraviť fotku, aj keď vám to sprievodca nemusí dovoliť. Prechádzať sa po strechách panelákov však bude čoskoro minulosť.

Sen každého instablogera. (zdroj: David Slovák)

Celá tour končí ešte malou zástavkou pri známom červenom lese, cez ktorý sa prehnal prvý rádioaktívny mrak po výbuchu, následkom čoho časť lesa zmizla a v ostatnej zomrelo takmer všetko živé. Paradoxne sa sem v týchto časoch vraj vracia život a stáva sa to dokonalou prírodnou rezerváciou, kde žijú divé zvery bez toho, aby ich rušil človek.

A tak sa dostávame možno k poslednej otázke:

Je to nebezpečný výlet?

Nie.

Krátkodobo je momentálne návšteva zóny takmer úplne bezpečná. Čo robí Černobyľskú oblasť nebezpečnou, sú skryté hrozby v lesoch, mimo ciest a v ľudskej hlúposti. Takmer všetky cesty a väčšina budov boli dekontaminované, a preto je na cestách len o trochu väčšie žiarenie ako napríklad v meste.

Hodnoty na dozimetri kolíšu, ale počas dňa stále vidíte hodnoty a za celý deň v zóne som sa vystavil menšiemu ožiareniu, ako počas skenu na letisku a samotného letu na Ukrajinu, a približne rovnakej dávke, ako zažijete na röntgene zubov u zubára. Jedine, že by ľudia, ktorí občas chodia letecky na dovolenky a absolvujú zubné prehliadky, žili nebezpečnejším životom.

Počas exkurzie prejdete okrem iného troma kontrolami, ktoré by zistili aj malé množstvo prachu na topánkach, čo sa nikomu nestalo. Ak človek robí to, čo má, a nerobí blbosti, nemá sa čoho báť. Tak ako v každodennom živote.