Sviečka
Sviečky či oheň samotný sa už oddávna používali ako spirituálne pomôcky. Ich magické čaro naši predkovia využívali na najrôznejšie spôsoby veštenia. V domácnostiach bez elektriny bola sviečka neustále prítomná, a tak nečudo, že práve na ne sa naši predkovia obracali najčastejšie.
Charakter budúcich udalostí sa najčastejšie zisťoval podľa toho, akým spôsobom horel plameň. Ak sviečka horela jasným plameňom, bolo to znamenie, že budúcnosť je jasná a môžeme slobodne konať. Na druhú stranu, ak bol plameň príliš malý, prípadne prskal, neveštilo to nič dobré. Ľudia si dávali pozor aj na to, do akých tvarov sa formoval vosk. No zistiť, čo daný tvar predstavoval, si vyžadovalo viac než veľkú dávku kreativity.

Fľaša
Je zaujímavé, že práve niečo také obyčajné, ako je fľaša, predstavovalo kedysi predmet schopný podieľať sa na samotnej sile príťažlivosti. Fľaša už svojou podstatou symbolizuje prijímanie, otvorenosť, ale aj ochranu toho, čo je v nej. Kúzla s nádobami existujú od staroveku. S väčšou dostupnosťou sklenených nádob podľahla čaru kúziel aj aristokracia v stredoveku a osvietenstve.
Čarovanie sa začínalo správnym výberom farby fľaše. Červenú si vyberali, ak chceli posilniť vášeň, ružová podčiarkovala romantické city a oranžovou vraj mohli do života pritiahnuť dobrých priateľov. Fľaša sa následne naplnila špeciálnymi kombináciami byliniek, pierok, kameňov či mušieľ, ktoré stelesňovali recepty na šťastie, lásku či peniaze. Zúfalé “čarodejnice” využívali aj manipulatívnu mágiu. Do fliaš lásky vkladali fotografie svojho vysneného partnera, dúfajúc, že im ho nádoba privedie až ku dverám.

Zrkadlo
To, čo dnes považujeme za praktickú pomôcku pri úprave vlasov či make-upu, sa zvyklo po celom svete považovať za predmet s nadprirodzenými vlastnosťami. Najčastejšie sa spájalo s víziami a vidinami, ktoré sa v týchto premetoch zjavovali po vyslovení zázračnej formulky. Ešte v starom Grécku sa verilo, že v zrkadle zazrú dušu mŕtveho, ako sa odpútava od tela, a zosnulým dávali zrkadlo aj do hrobu. Známy alchymista John Dee vraj komunikoval prostredníctvom zrkadla s anjelmi.
V slovanskej tradícii tento predmet používali počas zimných sviatkov slobodné dievčatá. Podľa povery si malo dievča sadnúť pred zrkadlo, česať si vlasy a jesť jablko (spomína sa aj zapaľovanie ružovej sviečky). Ak tak urobilo, zazrelo vraj v zrkadle svojho budúceho ženícha.
Veštenie zo zrkadla bolo v stredoveku také rozšírené, že cirkev túto činnosť označila za spolčovanie so Satanom. Pápež Ján XXII. vtedy dokonca obvinil pár duchovných z “veštenia z lesklého povrchu” a vydal bulu namierenú proti tomuto "zločinu”.

Cesnak
S magickou silou tejto nevoňavej rastliny sa stretávame najmä počas vianočných sviatkov. Využíva sa na Luciu a na Vianoce, pretože práve v tomto období má silu odohnať zlých duchov. Jeho pohanské využitie je však súčasťou povier po celom svete. Najčastejšie sa spájal s odháňaním upírov, v Česku dokonca vodníkov.
Na americkom kontinente sa prekvapivo používal na ľúbostnú mágiu. Najskôr bolo potrebné vytvoriť odvar z alkoholu a cesnaku, do ktorého sa mali pridať vlasy a nitky oblečenia milovanej bytosti. Následne ste nejakým spôsobom museli vašu obeť prinútiť, aby “čarovný odvar” vypila, načo sa mala do vás bezhlavo zamilovať. Ak však bol dotyčný ochotný sa kvôli vám napiť takéhoto nápoja, pravdepodobne to dokazovalo, že už žiadne ďalšie čary ani netreba.

Chlieb
Príprava chleba bola vždy posvätnou záležitosťou a spájala sa najmä s kresťanskými predstavami (chlieb ako telo Kristovo). Symbolizoval hojnosť vo všetkých formách. Keď gazdiná miesila cesto na chlieb, nemala si utrieť ruky, ale zašla do záhrady a rukami potrela mladé stromky, aby vraj dobre rodili.
Predstavitelia mnohých primitívnych kultúr vytvárali špeciálne bábiky z obilnín či kukuričných šupiek, ktoré reprezentovali ducha obilia. Vyjadrovali tým ohromnú úctu, ktorú mali k chlebu a obiliu ako takému.
Naši predkovia si však chlieb spájali aj so smrťou. Takzvané “lámanie chleba” súvisí s legendou, ktorá tvrdí, že, ak dvaja ľudia zdieľajú rovnaký chlieb, je tu menšia pravdepodobnosť, že by ste sa navzájom zabili. Na Gemeri zvykli počas stridžích dní upiecť pre každého člena rodiny malý bochníček, do ktorého zapichli pierko. Čie pierko v noci zhorelo, ten mal do roka zomrieť. Príjemné ranné prekvapenie.
V povere o “Lucijnom stolčeku” sa spomína, že ak sa človek počas vianočnej polnočnej omše pozrie cez stolček, ktorý nemá jediného klinca, uvidí všetky strigy. Ak ho začnú naháňať, unikne pred nimi jedine tak, že bude za sebou sypať odrobinky z chleba. Tie musia strigy poctivo vyzbierať. Aj v iných slovanských povestiach sa spomínajú zázračné bytosti, ktoré by pre krajec chleba doslova vraždili.

Jablko
Toto ovocie je symbolom úrody, a preto mu ľudia v dávnejších dobách prisudzovali nadpozemské vlastnosti práve počas jesenného obdobia. Okrem toho však symbolizuje aj lásku či sexuálnu aktivitu. Asi najznámejšia „jablková“ veštba radila ošúpať čo najdlhší pásik jablkovej šupky a odhodiť ho poza plece na zem. Na písmeno, ktoré šupka vytvorí, sa bude začínať meno vašej pravej lásky.
Od Lucie sa na našom území robili veštby, ktorých princípy priam popierali biologické zákony. Dievča si malo každé ráno ešte pred východom slnka odhryznúť z jablka. Ak po čase začalo hniť, bolo to znamenie, že dievča sa svojho vydaja nedožije.
Už Kelti považovali jablko za posvätné, v severských, germánskych či arabských príbehoch je neustále označované za mysteriózne a začarované ovocie. Medzi tradičné keltské tradície patrí napríklad zvyk namočiť toast do jablčného muštu a nechať ho medzi vetvami najstaršej jablone pre Robinsa – ducha jabloní. Niečo ako koláčiky pre Santa Clausa.

Prsteň
Nielen Arabela či Alladin poznali „magické účinky“ tohto drobného šperku. Aj samotný Tolkien napísal svoje veľkolepé dielo Pán prsteňov až po tom, čo sa inšpiroval vikingskými legendami.
Už aj antický filozof Platón sa vo svojom diele O Republike vyjadril, že určité druhy prsteňov majú schopnosť obdariť človeka schopnosťami, ako je neviditeľnosť či nesmrteľnosť. Pravdepodobne to súviselo aj s jeho okrúhlym tvarom, ktorý je všeobecným znakom nekonečnosti. V mytológii sa najčastejšie spájal so silami dobra. Tieto vlastnosti však v konečnom dôsledku záviseli aj od druhu kameňa, ktorý k prsteňu zvykne patriť, a predovšetkým od jeho majiteľa.


Zdroje: druidry.org, Magická sila sviatkov (Denisa Fulmeková), U nás taká obyčaj (Vojtech Majling)