Valéria Schulczová a Roman Olekšák minulý rok vyhrali významnú medzinárodnú súťaž dramatických textov - The Beverly Hills Screenplay Contest so svoju kontroverznou hrou Leni, ktorú môžete vidieť v Modrom salóne Činohry SND.
V minulej sezóne sa im opäť podarilo rozvíriť diskusiu v súvislosti s premiérou hry Rodáci, ktorá prináša obraz o súčasnej podobe slovenskej spoločnosti. Vizuál k inscenácii šila Ivana Šateková a kvôli obsahu vizuálu a hajlujúcemu panáčikovi ho Slovenskému národnému divadlu odmietli zverejniť na viacerých reklamných plochách.
(zdroj: SND)Aké boli vaše autorské začiatky?
Roman Olekšák: Začal som sa s dramatickou formou pohrávať a v Poprade som sa stal súčasťou ochotníckeho súboru, kde sa tieto moje pokusy začali inscenovať. Samozrejme, mal som šestnásť rokov a taká aj bola ich úroveň.
Veľa som sa tam ale naučil vďaka tomu, že sme boli všetci nepopísanými listami. Zviezli sme sa na vlne alternatívneho záujmu mladých ľudí. Bolo to obdobie, keď Nirvana zažívala najväčšiu slávu, a my sme práve z tohto štýlu ťažili a bavilo nás to celé dva roky.
Vtedy som si uvedomil, že ak ma písanie a divadlo baví aj bez honoráru, tak by nebolo od veci skúsiť to aj profesionálne. Prihlásil som na VŠMU a na tretí pokus ma vzali do ročníka pánov Petra Mikulíka a Martina Porubjaka.
Valéria Schulczová: Ja som začala písať na gymnáziu najmä prózu a poéziu. Keď som prišla na VŠMU, tak ma písanie prestalo baviť a znovu som začala písať až v Česku v HaDivadle, kde som bola v angažmáne.
(zdroj: Valeria Schulczová)Ako režisérka?
Valeria: Nie, ako dramaturg. Po pol roku som sa tam stala šéfom, ale v HaDivadle som vydržala len dve sezóny. Odišla som do Prahy. S kolegami sme vyhrali konkurz na divadlo Rokoko a zároveň som začala pracovať aj v televízii Prima. Neskôr mi viac vyhovovala „voľná noha“. To už som sa začala živiť najmä písaním.
Prečo VŠMU?
Valéria: Chcela som robiť divadlo od desiatich rokov. Takže to bola logická voľba.
Čo bolo tým impulzom, ktorý vás presvedčil, že chcete robiť divadlo?
Valéria: Chodila som do divadla od detstva. A pretože som spievala v detskom zbore, účinkovali sme v opere SND. Keď som mala desať rokov, tak som chcela byť operná režisérka. Asi trochu divné na dievčatko. Ale v dvanástich som objavila činohru a v pätnástich som jej prepadla. S kamarátkou Andreou, spolužiačkou z gymnázia, sme boli v divadle každý druhý večer. Úplné fanatičky.
Rodáci: Monika Potokárová/Gabriela Dzuríková/Anna Javorková/Zuzana Fialová/Diana Mórová/Dušan Jamrich (zdroj: Danica Púry/SND)Dá sa písaním uživiť?
Valéria: Dá, pokiaľ pracujete pre komerčné televízie. Možno aj pre verejnoprávne… Áno, dá sa tým uživiť, asi lepšie ako divadlom.
Spolupracujete ako autorská dvojica. Čo vás zviedlo dokopy?
Valéria: Bol to seriál Odsúdené. Tam sme sa stretli a následne sme spolu vytvorili aj ďalšie projekty pre televíziu. Keďže sme obaja divadelníci, tak sme si pred pár rokmi povedali, že by sme sa mohli vrátiť k divadlu a napísali sme Leni.
To bol teda váš prvý, spoločný divadelný projekt a hneď ste zaňho dostali cenu. Vyhrali ste prvé miesto.
Roman: No nie hneď! (smiech)
Do súťaže ste sa prihlásili sami?
Valéria: Áno, poslali sme text, keďže je to jedna z mála súťaží, pri ktorej nemusíte byť rezidentom Spojených štátov amerických, súťaž je medzinárodná, a tak sme text poslali a motyka vystrelila.
(zdroj: Alena Klenková/SND)Téma je kontroverzná a rovnaký sa môže zdať aj váš postoj. Nie je postavený na odpustení, či naopak odsúdení jej činov. Stretávate sa aj s negatívnymi reakciami?
Roman: Nikdy nejdeme tou čiernou-bielou cestou a z toho vyplýva, že sa stretávame s rôznymi reakciami. Na level Michala Havrana sme sa ešte nedostali. Niektoré reakcie sú až prekvapivo nepríjemné, keď jedna židovská agentka, ktorá Leni chcela inscenovať, sa nakoniec rozhodla, že ju inscenovať nebude, lebo nesúhlasí s tým, ako je Leni v hre vykreslená. Postoj sa jej nezdal dostatočne odsudzujúci.
S takýmito reakciami samozrejme počítame, pretože ak niečo vyslovene odmietame, tak je to pasovanie sa do roly sudcov sveta. Vždy sa snažíme hľadať témy, ktoré rezonujú, ktoré dokážu človeka priviesť k zamysleniu, a myslíme si, že divadlo si takéto témy vyslovene pýta.
Myslím si, že takýto postoj voči divadlu máme s Valériou spoločný. Obaja ho vnímame v spoločenskom kontexte a nie len ako umenie či súčasť kultúry. Je to prostriedok k pohybu spoločnosti. Čo sa aj niekoľkokrát v minulosti prejavilo.
Valéria: Myslím si, že Leni je napísaná tak, že je úplne jasné, že sa s ideami nacizmu či fašizmu nestotožňujeme a Leni neospravedlňujeme. Snažíme sa hrdinov koncipovať spôsobom, aby ich názory a konanie vyvolali čo najviac otázok. Podľa nás je to vyspelejší spôsob komunikácie s divákom. Vnímame ho ako partnera. Samozrejme, je to ťažšia cesta, lebo my, občania postkomunistických krajín, máme dejinnú priepasť v schopnosti kritického myslenia. Ale bez neho sa spoločnosť neposunie.
Zdena Studenková/Ľubomír Paulovič (zdroj: Andrej Balco)Táto črta je spoločná aj s ďalšou hrou, ktorú ste napísali pre Činohru SND – Rodáci. Nielen konšpiračné teórie, šírenie bludov, ale aj extrémizmus. Ako vnímate fakt, že to, čo bolo pred troma rokmi fikciou, sa stalo realitou?
Roman: My sme to viac menej tušili, že sa situácia bude vyvíjať týmto smerom. To, čo bývalý režim najmarkantnejšie zasial, je neúcta k vzdelaniu. Ešte aj teraz sa stáva, že ľuďom, ktorí sa dokážu trocha kriticky zamyslieť, sa nadáva do intelektuálov, slniečkárov, elít a kaviarne. V západnom svete situácia nie je vyhrotená takýmto spôsobom a vzdelanie má relevantnejšiu hodnotu.
Aj vysokoškolské vzdelanie sa podarilo degradovať. Na vysokých postoch sú stále ľudia, pre ktorých je všetko len prostriedkom k dosiahnutiu cieľa, a pokojne si vybavia titul na školách, ktoré sú „prefláknuté“, a nevidia na tom nič zlé. Súdny človek by sa za takú vysokú školu hanbil. Ide im len o titul a nie o vzdelanie.
Valéria: Ďalším dôsledkom minulého režimu, tak, ako každej diktatúry, je, že zbavuje človeka zodpovednosti za seba samého, za svoj život, aj za spoločnosť, v ktorej žije. Totalita sa začala veľmi relativizovať. Často začína byť označovaná ako prospešnejšia, život v nej sa ľuďom javí ako jednoduchší, čo je od základu chybné.
Čo vás priviedlo k Rodákom?
Roman: Od začiatku sme vedeli, že to bude hra pre celý súbor, čo znamená veľa postáv. To vás buď privedie k systému mozaiky, sérii drobných obrazov ako v Zelenkových Príbehoch obyčajného šialenstva. Druhou možnosťou je, že začnete uvažovať, ako dostať všetky tie postavy do jedného priestoru naraz a dať tomu jednotu času. Riaditeľ Činohry SND si žiadal aktuálnu tému, ktorá by reflektovala súčasné dianie v spoločnosti. Ten proces hľadania trval veľmi dlhý čas. Samotnú hru sme napísali cez leto.
Valéria: Chceli sme vytvoriť komplexný obraz slovenskej mentality, i keď to je odvážne tvrdenie. Snažili sme sa zachytiť to, čo vnímame ako základ nenávisti, ktorá okolo nás mohutnie geometrickým radom. Postavy v hre ju používajú ako základnú zbraň i obranný mechanizmus. Ocitli sa v jednom priestore - pod vplyvom udalosti, ktorá im nedovolí odísť. Postavy a ich postoje sú vzájomne nezlučiteľné.
Okrem tém spoločenských a politických sme chceli vykresliť aj osobné príbehy postáv. Sú to obyčajní ľudia zo súčasnej slovenskej dediny. Keď niečo dobre nastavíte lokálne, tak to môže mať aj širší presah smerom do Európy, čo potvrdzuje aj nemecký režisér inscenácie. Dokázal nájsť paralely so situáciou vo svojej rodnej krajine.
(zdroj: Ivan Olvecký/SND)Ste typy, ktoré si to doslova oddrú, alebo inšpirácia prichádza na počkanie?
Roman: Je to veľmi tvrdá robota.
Valéria: Písanie je mimoriadne náročná práca, ale nechápte to v tom zmysle, že teraz človek mukluje a snaží sa zo seba vyžmýkať ten nápad. Je to o tréningu, rovnako ako pri športe. My píšeme dlho, sme vypísaní, ovládame remeslo a písanie hier je nadstavba nad to remeslo. Inšpirácia neprichádza, vy ju vyhľadávate. Čítame noviny, sledujeme, čo sa deje vo svete a navzájom si povieme, čo je zaujímavé a dalo by sa tým inšpirovať. Talent je veľmi fajn vec ako základné východisko, ale vy sa vďaka skúsenostiam naučíte tvoriť. Málokedy sa stane, že si sadneme k počítaču a nenapíšeme nič. Disciplína musí byť.
Ako vyzerá vaša spolupráca v praxi? Píšete spolu?
Valéria: Píšeme iba spolu, lebo keby sme písali každý zvlášť, tak by to nemalo zmysel.
Roman: Každá replika a každé jedno slovo, ktoré v tej hre je, prejde diskusiou. Jeden z nás dá návrh, druhý oponuje alebo súhlasí. Tvoríme systémom tehlička po tehličke.
Z čoho čerpáte inšpirácie? Zájdete si aj na Modrého koníka?
Roman: Podľa potreby, ak by sme písali o matkách, ktoré sú proti očkovaniu, tak by sme, samozrejme, navštívili aj tieto zdroje.
Valéria: Ak by sme písali seriál z prostredia pediatrie, tak sa tomuto portálu vyhneme. Nestavali by sme na ňom lekárske prípady.
(zdroj: SND)Keď ste robili seriál Odsúdené, zavreli ste sa do basy?
Valéria: Boli sme tam jeden deň na návšteve. Ani na tú návštevu nemôžete ísť nepripravení a predtým sme absolvovali niekoľko stretnutí, ktoré sme venovali len tejto téme. Snažili sme sa čo najviac naštudovať vopred z literatúry, filmov – závisí to od témy. V prípade Leni som čítala jej pamäti či štúdiu Suzanne Sonntag.
Roman: Presne tak, v prípade Leni sme prečítali všetko, čo sa dalo zohnať. Biografie, to, čo o nej napísali iní ľudia, to, čo o sebe napísala ona. Dokumenty aj jej filmy. Ja som dokonca študoval aj Goebbelsove denníky, v ktorých spomína stretnutia s Leni. Pri Odsúdených bola tá miera fikcie iná, tam sme napríklad chceli vedieť, ako väzenkyne volajú bacharky. To, že je niekto zavretý pätnásť rokov na dvoch metroch štvorcových, tak to sa nedá úplne zažiť. Sú veci, ktoré sa domyslieť dajú, a veci, ktoré nie.
Z toho mi vyplýva, že autor musí čítať...
Roman: Samozrejme, autor, ktorý nečíta, nie je autor.
Valeria: Áno a autor, ktorý chce písať pre televíziu, by ňou nemal pohŕdať. Musí vychádzať z kontextu, aj keď sa mu to nepáči alebo s tým nesúhlasí.
15 úspešných svetových aj slovenských hercov, ktorí sú okrem toho aj talentovaní hudobníci Čítajte
