Kvalitná cestná sieť vedie do všetkých kútov krajiny a každá diaľnica zaručene prináša množstvo výhľadov, ktoré vás donútia zastaviť a pokochať sa nespútanou prírodou.
Zrejme každý už videl “gýčové” fotky z jednej z najkrajších ciest sveta, vyhliadkovej Icefields Parkway (cesta č. 93) v provincii Alberta. Všetky pohľadnice, propagačné materiály a asi každý desiaty šetrič obrazovky zachytáva nejednu atrakciu tejto ikonickej cesty.
Kým Icefields Parkway je absolútnou jednotkou medzi roadtripmi Kanady, málokto sa dobrovoľne vyberie na nemenej úchvatnú cestu na sever krajiny. My sme sa odhodlali na 2,5-tisíc kilometrov dlhú púť naprieč Britskou Kolumbiou a po Alaska Highway až do legendami opradeného teritória Yukon na severozápade Kanady. Výpravu sme podnikli začiatkom jesene, kedy je kanadská príroda neprekonateľná.
Ráno na jazere Seton pri mestečku Lillooet. (zdroj: Ivan Belko)Dráma uprostred ničoho
Naša cesta sa začala vo vychýrenom lyžiarskom stredisku Whistler, približne 120 kilometrov severne od Vancouveru.
Malebné mestečko, kde sa uskutočnili lyžiarske disciplíny vancouverskej olympiády v roku 2010, je naším domovom. Len čo sme sa vydali na cestu, obloha sa zatiahla a uprostred nebezpečného horského priesmyku začal padať hustý dážď .
Vytrvalý dážď ustal až nadránom, nový deň sme začali so zubatým slnkom na obzore. Ranná káva a vyhrievanie sa na móle na jazere Seton nás dobili energiou na stovky kilometrov nie práve záživnou rovinou, ktorá sa rozprestiera uprostred provincie.
Tento úsek cesty sme chceli čím skôr prekonať, no naša dodávka mala iné plány. Relatívne nudná a upršaná cesta sa zmenila na veľkú drámu, keď sa cez prieduchy začal valiť dym priamo do interiéru. Okamžite sme odstavili auto na malom odpočívadle s obchodíkom uprostred ničoho.
(zdroj: Ivan Belko)Neostávalo nám nič iné, ako zavolať odťahovú službu a zviezť sa do najbližšieho mesta Quesnel. V miestnom autoservise nám však povedali, že sa nám na auto pozrú až na budúci deň, a tak sme boli nútení prenocovať na parkovisku pred dielňou.
Na druhý deň popoludní nám mechanik konečne odovzdal kľúče od auta a chudobnejší o niekoľko stoviek dolárov sme uháňali na sever, snažiac sa dohnať stratený čas.
Nocovať sme sa rozhodli v kempe na Bear Lake. Horúce sprchy (hlavný dôvod, prečo sme sa tam vôbec zastavili), boli len na mince, ktoré sme však nemali. Obrátili sme sa na postarší pár, či by nám nemohol rozmeniť peniaze. Pri zdvorilostnom rozhovore sme sa dozvedeli, že sú z Aljašky a putujú do Vancouveru. Keď sa dozvedeli, že sme zo Slovenska, oči sa im rozžiarili: “Boli sme tam pred dvomi rokmi! Išli sme na bicykloch po dunajskej hrádzi, v Bratislave sme strávili tri dni, veľmi sa nám tam páčilo.” Ako sa vraví, svet je malý…
V podvečerných hodinách sa vždy vyčasilo a kanadská príroda sa nám ukázala v tom najkrajšom svetle. (zdroj: Ivan Belko)Urbex v divočine
Nasledujúce dni sme mali rovnaký harmonogram: na cestu sme vyrážali skoro ráno, pred obedom nás pohltili mračná a vytrvalo pršalo až do neskorého popoludnia. Vyčasilo sa vždy až pred západom slnka, čo vytváralo krásne scenérie. Foťák dostával zabrať.
Západ slnka nad zhoreným lesom. Rozsiahle lesné požiare vyčíňajú každé leto naprieč celou krajinou. (zdroj: Ivan Belko)Medzičasom sme sa napojili na slávnu Alaska Highway, ktorá vedie z kanadskej provincie Alberta cez Britskú Kolumbiu a Yukon až na americkú Aljašku. Cesta sa začala čoraz viac kľukatiť, okolitá príroda každým kilometrom naberala čoraz jesennejšie farby. Vzdialenosti medzi mestečkami boli čím ďalej tým väčšie, v mnohých prípadoch však išlo len o malú benzínku s motelom.
(zdroj: Ivan Belko)Pred vstupom do horského priesmyku v pohorí Stone Mountain sme sa pristavili pri opustenom motelovom komplexe.
Nasadili sme čelovky a opatrne sa vkradli do rozpadávajúcich sa budov. Došli sme až k poslednému baraku, kde nás vystrašilo škrípanie okna, v ktorom sa zjavila hlava neupraveného postaršieho muža. Nevrlo na nás zazeral. Zmohli sme sa len na pozdrav a na zdvorilostnú (v anglofónnom svete mandatórnu) otázku, ako sa má. “Veľmi dobre, ďakujem,” odpovedal pán a z jeho pohľadu sme vycítili nevyslovené “vypadnite”. Pochopili sme a nechali sme obyvateľa tohto bohom zabudnutého miesta jeho samote.
Tesne pred hranicou s Yukonským teritóriom sme sa zastavili v Liard River Hot Springs, v jednom z najväčších prírodných horúcich prameňov v Kanade. Z kempu viedlo takmer kilometer dlhé mólo ponad pochmúrny močiar. Vyššia teplota, ktorá tu vďaka prameňom pretrváva aj v zimných mesiacoch, je lákadlom pre okolitú zver. Napokon, horné jazero je kvôli “agresívnemu medveďovi”, ktorý sa v jeho blízkosti udomácnil, uzavreté pre turistov už niekoľko rokov. Jeden z dôkazov, že Kanaďania si uvedomujú, kto je v prírode doma a kto len na návšteve.
Pri prameňoch vybudovali iba prezliekarne a lavice pre čo najväčší komfort návštevníkov bez straty pocitu, že sa nachádzajú uprostred divočiny. (zdroj: Ivan Belko)Záhadami opradený Yukon
Ako už bývalo zvykom posledných dní, dážď ustal a obloha sa rozjasnila až ku koncu dňa, akurát keď sme dorazili na hranicu s Yukonom. Náš prvý kontakt s miestnymi bol na benzínke v Contact Creek. Prevádzkar vyliezol z malej predajne a so strohým pozdravom začal tankovať benzín do nádrže našej dodávky. Zato jeho pes bol presným opakom, prekypoval energiou a ak sa práve nechcel hrať, tak sa nechal do úmoru hladkať.
(zdroj: Ivan Belko)Noc sme prečkali na letisku v neďalekom Watson Lake. Kemp sa nachádza na pláži rozľahlého jazera, kúsok od terminálu. Pocestní tu majú dvere vždy otvorené, keďže noci dokážu byť na severe nepríjemne chladné, o to viac, keď od jazera zafúka.
S prvými rannými lúčmi sme sa vybrali do terminálu zohriať. Vnútri nás čakali hneď dve prekvapenia: prvé, voda na toaletách nebola pitná, a tak sa ranná hygiena nekonala. Druhé prekvapenie bol fakt, že terminál neslúžil len na odbavovanie cestujúcich, ale v jeho interiéri sa nachádzala aj rozsiahla expozícia z histórie letiska. Ako sme sa dozvedeli, letisko dokončili tesne pred druhou svetovou vojnou. Keď do nej vstúpili Američania, letisko rozšírili a americká armáda ho de facto riadila.
Watson Lake sa stal jednou z dôležitých zastávok pre zásobovanie Sovietov, ktorí s Američanmi uzavreli dohodu o materiálnej výpomoci. Do Ruska sa tak cez kanadské, aljašské a sibírske letiská dopravili tisíce ton zásob. (Ne)prekvapivo dodaný nebol len materiál určený pre armádu, ale v hojnom počte aj pre komunistickú garnitúru, ktorá si nechala doviezť mnohonásobne viac luxusných kožuchov, rúžov či parfumov, ako teplého vojenského oblečenia pre vojakov bojujúcich uprostred ukrutnej ruskej zimy.
(zdroj: Hangár z čias Druhej svetovej vojny vo Watson Lake)Z materiálov sme sa taktiež dozvedeli, prečo je voda na letisku nepitná - ide o dedičstvo slávnej vojenskej éry letiska. Nahromadený odpad, vrátane toxického, sa armáda rozhodla zakopať v okolí letiska a zvyšok preliať do sudov a hodiť do jazera. Ako to už s kovovými sudmi chodí, skorodovali a ich toxický obsah vytiekol do jazera.
Keď je vám smutno za domovom
Watson Lake však neponúka len letisko-múzeum, ale aj jedinečnú atrakciu, ktorá má rovnako armádne korene. Signpost Forest je zbierkou viac ako 50-tisíc smerových tabúľ z celého sveta, ktoré kurátori pribíjajú na drevené hranoly a vystavujú v “lese”. Celé sa to začalo pri budovaní Alaska Highway, ktorú americká armáda budovala naprieč západnou Kanadou, aby existovalo cestné spojenie s Aljaškou pre prípad, že by sa ju Japonci snažili obsadiť a bolo nutné poslať na sever posily.
Keď ženisti budovali úsek vo Watson Lake, dostal jeden z vojakov rozkaz na križovatku upevniť smerové tabule k najbližším mestám. Vojakovi sa však cnelo za domovom a tak na značku pribil aj tabuľu so svojím rodným mestom, čím nevedome spustil zvláštnu tradíciu, ktorú nasledovali tisíce turistov prechádzajúcich cez Watson Lake.
Hmlisté ráno v zajatí značiek v Singpost Forest vo Watson Lake. (zdroj: Ivan Belko)Naša posledná časť cesty smerovala na severozápad k yukonskému hlavnému mestu Whitehorse. Úsek dlhý ako cesta medzi Bratislavou a Košicami sme zvládli za približne 8 hodín, s mnohými zastávkami s nezabudnuteľnými výhľadmi na divočinu severu.
Na jednom z odpočívadiel sa pri nás pristavila skupinka dôchodcov a poprosili nás, či ich môžeme odfotiť. Popritom z urečneného argentínskeho pána vypadlo: “Zo Slovenska? Aká náhoda! My sme tam boli s manželkou minulý rok, v Bratislave sme strávili týždeň. Bývali sme pri tej otrasnej železničnej stanici, no centrum mesta sa nám veľmi páčilo.” Svet je ešte menší, ako sme si mysleli.
(zdroj: Ivan Belko)Do Whitehorsu sme dorazili v neskoré popoludnie, no vďaka zemepisnej šírke sme mali o čosi viac svetla ako na juhu provincie. Blúdili sme centrom 30-tisícového mesta, v ktorom žijú tri štvrtiny obyvateľov teritória, ktoré je rozlohou väčšie ako Švédsko.
(zdroj: Ivan Belko)Zlatokopov nahradili turisti
Whitehorse bol v minulosti dôležitou zastávkou pre zlatokopov, ktorí sa koncom 19. storočia hnali naprieč kanadskou divočinou dobývať zlato na Klondike a Aljašku. Mesto si doteraz zachovalo niekoľko budov z éry zlatej horúčky a nábrežím stále prechádza historická električka.
Pri vstupe do mesta víta návštevníkov dobový parník SS Klondike, ktorý slúžil na prepravu zlatokopov a ich drahocenného materiálu po rieke Yukon.
(zdroj: Ivan Belko)Dosiahnutie nášho cestovateľského cieľa sme oslávili v jednom z barov, kde sme sa dali do reči s mladou barmankou Amy.
“Z Whistleru?” zdvihla obočie, keď sme jej povedali, kde práve bývame, “tam som žila štyri roky!” Čo ju však priviedlo na sever krajiny? “Chcela som zažiť niečo autentickejšie ako bol Whistler. Whitehorse je super, v lete sú dni dlhé aj skoro 20 hodín, a tak máte čas popri práci si vychutnať aj život. Chodievam bicyklovať, jazdiť na štvorkolky, loviť do divočiny,” rozrozprávala sa Amy. “No vo Whitehorse bývam len počas letnej sezóny. Len čo sem prestanú chodiť turisti, tak nie je veľmi čo robiť. Zimy trávim v Quesneli, odkiaľ pochádzam,” dodala.
Na druhý deň ráno sme preskúmali centrum mesta a po raňajkách sa vydali na dlhú cestu späť. Rozhodli sme sa ísť rovnakou trasou, no tentokrát nám počasie žičilo a dovolilo konečne si naplno vychutnať tie isté miesta. A vyfotiť ich v plnej kráse.
Formanom po Európe: Ako sme sa starým autom vybrali do krajín Pobaltia Čítajte
