Po dych vyrážajúcich Himalájach v Nepále, nádherných chrámoch Mjanmarska a bielych plážach Thajska si vychutnávame neskutočne zelený Laos. Príroda je naozaj výnimočná, ale čo sa zvyšku týka, nie je to vždy ideálne.
Ázijské historky, časť trinásta: Keď v Laose začali umierať turisti, vláda musela zakročiť Čítajte 
(zdroj: travelhysteria.com)Počasie je až do príchodu do hlavného mesta Vientiane priaznivé.
Občas sa stane, že v priebehu dňa trochu spŕchne. Väčšinou si však vychutnávame dni plné slnka.
Vo Vientiane naopak intenzívne leje. Náš hotel nie je žiadna sláva. Je jeden z najlacnejších, ktoré sme našli, no zároveň je drahý aj na Laos. Na recepcii to vyzerá ako skladisko harabúrd a izba tiež pôsobí improvizovaným dojmom. Začíname si zvykať na to, že Laos je jednoducho drahý a ceny vôbec nezodpovedajú kvalite.
Ďalší problém, s ktorými sa dennodenne stretávame, je komunikácia. Doteraz sme bežne stretávali ľudí, ktorí po anglicky nevedeli, ale nejako sme sa vždy dohovorili. Ruky a nohy to istili.
V Laose to nejako nefunguje. Personál v hoteloch a reštauráciách bežne po anglicky nehovorí, preto sa im snažíme pomôcť tak, že prstom ukážeme, čo chceme. Keď ale zakaždým dostaneme niečo úplne iné, ako sme si objednali, pochopíme, že mnohí nepoznajú latinské písmená.
(zdroj: travelhysteria.com)Často narážame aj na neochotu.
V našom hoteli na každú otázku dostaneme negatívnu odpoveď. Za recepciou visí obrovský plagát s rozpismi autobusov do rôznych destinácii a nápisom: Lístky si zakúpite priamo u nás. Ale v momente, keď si ich chceme kúpiť, nám recepčný len stroho povie nie.
Povznesieme sa nad to a ideme na vietnamskú polievku pho bo, ktorá je zaručeným liekom na každý bôľ. Vo Vientiane cítiť silný vietnamský vplyv a miest, kde si môžete dať vietnamské špeciality, je tu plno.
Až na pár výnimiek nie je Vientiane nezabudnuteľné mesto. Akoby mu na rozdiel od iných ázijských veľkomiest chýbala identita. Rozhodneme sa mu dať šancu a zdržíme sa dva dni. Ak ste predtým navštívili mesto Luang Prabang, možno sa vám nechce pustiť do prehliadky chrámov. Je ich vo Vientiane niekoľko a sú postavené v tom istom štýle ako tie v Luang Prabang. Určite ale odporúčam ísť sa pozrieť na Buddha park, čo je pôsobivé a svojím spôsobom bizarné miesto.
(zdroj: travelhysteria.com)Nachádza sa asi tridsať kilometrov od centra Vientiane. Každý vodič tuk-tuku, na ktorého narazíte, od vás bude pýtať astronomické sumy. Mnoho turistov netuší, že priamo z centra chodí do Buddha parku autobus a za lístok zaplatíte niekoľkonásobne nižšiu sumu. História tohto miesta začína koncom 50. rokov, keď duchovný Luang Pu Bunlea Sulilat začal s jeho výstavbou. Park obsahuje desiatky sôch znázorňujúcich bohov, zvieratá či démonov, a je spojením budhistickej a hindusitickej mytológie.
Okrem Buddha parku a chrámov sa každý chodí pozrieť aj na oblúk Patuxai, ktorý trochu pripomína ten parížsky na Champs Elysees. Tým v podstate aj ukončíme prehliadku mesta, ktoré nás príliš neohúrilo.
Oceňujeme aspoň rozmanitosť kulinárskych možností, ktoré mesto ponúka. Okrem tradičnej domácej kuchyne a už spomínaných vietnamských bistier tu nájdete bohaté zastúpenie francúzskych, talianskych či čínskych reštaurácií. Ak máte chuť na niečo rýchle, vyskúšajte typickú bagetu s bravčovým paté.
(zdroj: travelhysteria.com)Nemáme jasnú predstavu o tom, ako sa dostaneme do našej poslednej destinácie v Laose: Štyritisíc ostrovov.
Priamym autobusom je to takmer šestnásť hodín, čo v praxi znamená oveľa viac. Rozhodneme sa pre medzizastávku v meste Thakhek. Dokonca aj Lonely Planet, ktorý vie aj tú najväčšiu dieru opísať tak, že vyzerá ako raj na zemi, sa o Thakhek príliš lichotivo nevyjadruje.
Jediný hotel, ktorý sa v knižnom sprievodcovi spomína, je s veľkou pravdepodobnosťou jediný v meste. Je drahý, ďaleko od centra a pôsobí dojmom intráku. Niečo na spôsob Horského parku.
V autobuse sa zoznámime s jedným Holanďanom a Francúzom. Po ubytovaní sa vyberieme pešo do mesta na večeru. Kráčame asi štyridsať minút, kým narazíme na miesto, ktoré vzdialene pripomína reštauráciu a vyzerá, že by sme odtiaľ mohli vyjsť živí. Celý personál okamžite spustí paniku, lebo sem pred nami očividne žiadni cudzinci nevkročili. Nikto po anglicky nehovorí a len nás posunkami usadia za voľný stôl.
Majiteľ reštaurácie zúrivo gestikuluje do telefónu a niekoľko minút neprestajne telefonuje. Čakáme, čo sa bude diať, keďže sa k nám nikto neodváži ani priblížiť a len na nás vystrašene pozerajú spoza pultu. O niekoľko minút na to prifrčí na motorke asi trinásťročný chalan a pristúpi k nášmu stolu. Dôjde nám, že šéf zháňal jazykovú posilu.
(zdroj: travelhysteria.com)Chalan síce po anglicky nevie o nič lepšie ako ostatní, ale nasadí všemožnú snahu, aby pochopil, čo chceme jesť. Asi pätnásť minút trpezlivo ukazujem a slabikujem jedlá a zdá sa, že chlapec pochopí. Objednané nápoje prídu o pár minút a mám dobrý pocit, že sa to podarí aj s jedlom.
Čo však čert nechcel: v celom mestečku vypadne prúd. Sedíme tam potme ako také netopiere a Holanďan sa zrazu zdvihne, že sa vracia do hotela. Je to totiž paranoidný vegetarián, ktorý je presvedčený o tom, že mu do rezancov určite dajú aj kura. Pod rúškom tmy teda zdrhne a my ďalej trpezlivo čakáme na prúd. Večera nakoniec dopadne dobre. Najeme sa dosýta, dokonca zavolajú aj miestneho speváka, ktorý špeciálne pre nás vyhráva laoské romantické balady.
Na druhý deň už zase sedíme v autobuse a tempom adekvátnym tamojším podmienkam sa presúvame úplne na juh Laosu, na miesto nazývané 4000 ostrovov. Neviem, či je tých ostrovov naozaj toľko. Rieka Mekong je nestála a vrtošivá. Mnohé ostrovčeky počas obdobia dažďov úplne zmiznú v jej vodách, iné sú dosť veľké na to, aby hostili celé dediny.
Je to fascinujúci vodný svet, kde hlavným dopravným prostriedkom sú tradičné drevené člny. Nie sú tu žiadne cesty a po ostrovoch sa dá presúvať jedine pešo alebo na bicykli.
(zdroj: travelhysteria.com)Ak do Laosu zavítate v období sucha, môžete sa v Mekongu dokonca aj okúpať.
My sa však musíme uspokojiť s improvizovaným bazénom, ktorý napúšťajú vodou z rieky, má teda zvláštnu hnedozelenú farbu. Po celodennom bicyklovaní pomedzi ostrovy a ryžové polia však padne dobre.
Bývame v miniatúrnom bungalove priamo na brehu rieky. Máme malú terasu s dvoma hojdacími sieťami. Jediné zvuky naokolo sú kravy, ktoré sa voľne ponevierajú po okolí, a motorové člny. Večer si zase sadneme na breh rieky a pozeráme sa na západ slnka nad riekou Mekong, ktorý nás zakaždým ohúri.
Týmto sa končí naše trojtýždňové dobrodružstvo v Laose. Začalo sa západom slnka nad Mekongom kúsok od thajských hraníc a západom slnka nad Mekongom sa aj skončilo. Čaká nás Kambodža, na ktorú sa tešíme, ale zároveň sa jej trochu obávame.
(zdroj: travelhysteria.com)
Ázijské historky, časť prvá: Prach, lesk a detské bohyne Káthmandu Čítajte
