Žena si za znásilnenie môže sama, lebo koketovala a bola oblečená vyzývavo. A keď sa muž opije a znásilní, vďaka alkoholu má na tom len malý podiel viny. Aj to sa učia mladí českí policajti z knihy Kriminologie, ktorá patrí medzi ich odporúčanú literatúru.
Úryvok z učebnice sa objavil na facebookovej stránke projektu Když to nechce, tak to nechce, ktorá sa snaží upozorňovať na problematiku sexuálneho násilia.
A okamžite pobúril stovky Čechov a Češiek.
Kniha definuje "podiel obeti na vine" - žena si o znásilnenie koleduje svojou "koketnosťou, vyzývavosťou či obnažovaním častí tela". V mužoch tak ("často zámerne") prebudí túžbu po sexe. Muž sa potom nedokáže ovládnuť a znásilni ju. A ak to násilník urobí pod vplyvom alkoholu, má na znásilnení "nízky podiel viny".
(zdroj: Facebook - Když to nechce, tak to nechce)Ako prvý napísal o prípade magazín Reportér, neskôr sa pridali aj ďalšie české weby. "Vďaka knihe dokážeme dokonale pochopiť, prečo zhruba 10 percent Češiek zažilo sexuálne násilie a prečo ich veľká časť z nich nikdy neohlásila," píše vo svojom komentári publicista Josef Bouška.
Českí novinári sa snažili získať aj vyjadrenia autorov.
Autorom pasáže je český ústavný sudca Jan Musil, ktorý sa dlhodobo zaoberá ochranou obetí znásilnenia. V českých Hospodářských novinách ho bránil vedúci kolektívu autorov knihy, Tomáš Gřivna:
"Publikácia vychádza z výskumov a poznatkov. Celkové vyznenie kapitoly je úplne jasné - obeť má mať svoje miesto, má o ňu byť postarané a má k nej byť citlivý prístup. Kriminológia je ale empirická veda, vychádza zo zistení, ktoré poskytli samotné obete, a nemôže zamlčiavať niečo, čo je. Neviem si predstaviť, že by sa pán profesor Musil odvážil v tejto téme vôbec niečo bagatelizovať," povedal Gřivna.
Podľa kriminológa a inštruktora sebaobrany Pavla Houdeka je problém v tom, na koho sa Musil v úryvku odvoláva. "Autori sa odvolávajú na docenta Chmelíka, bývalého policajta, ktorý dnes pôsobí v akademickej sfére. Ten v pôvodnej publikácii svoje tvrdenia týkajúce sa znásilnení ničím nepodopiera, neodkazuje na žiadne štatistiky, výskumy či práce iných autorov," píše Houdek v komentári, kde tvrdenia Chmelíka jedno po druhom štatistikami vyvracia.
Nie, žena si za znásilnenie nemôže sama. Toto je 10 najčastejších mýtov o sexuálnom násilí Čítajte Obviňovanie žien, že si za znásilnenie môžu samy, je pritom jedným z najčastejších mýtov o sexuálnom násilí.
„Obdobné názory boli v minulosti v odborných kruhoch bohužiaľ pomerne bežné. Znižovanie vážnosti trestného činu znásilnenia súvisí s ešte stále rozšíreným znevažovaním žien v spoločnosti," povedala pre Fičí Ľubica Rozborová z odboru rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Sexuálne násilie je podľa nej jediným zločinom, ktorý sa až pričasto obhajuje tým, že pokušenie bolo príliš veľké a nedalo sa odolať. "Pri všetkých ostatných trestných činoch sa tomu hovorí priznanie," upozorňuje Rozborová.
Vyjadrenia o tom, že za násilie si obeť môže sama, môžu byť podľa Rozborovej mimoriadne zraňujúce: "Prenášajú minimálne časť zodpovednosti na obeť a ospravedlňujú páchateľa. Za násilie je však za každých okolností zodpovedný páchateľ a v žiadnom prípade nie obeť."
Za problematický považuje aj mýtus o mužoch, ktorí sa nedokážu ovládnuť. "Ten sa zakladá na problematickom presvedčení, že násilné správanie je mužom vlastné,“ konštatuje a dodáva, že „toto tvrdenie nerešpektuje individualitu mužov ako jedinečných ľudských bytostí, a ak sa snažíme násilné správanie takýmto spôsobom ospravedlniť, urážame tým veľkú väčšinu mužov.“
9 varovných signálov, že chodíš s niekým, kto môže byť násilník Čítajte
