S čím sa spájajú tie najlepšie táborové zážitky?
Táborové súťaže
To, že človek je tvor od prírody súťaživý, je každému z nás jasné. Táborové súťaže boli jedinečné. Spájali v sebe túžbu po víťazstve, snahu ukázať sa pred osôbkami opačného pohlavia (hlavne v neskoršom veku), napätie a samozrejme odmenu – poväčšine sladkú.
Spomínate si ešte na nejaké táborové hry?
Táborová olympiáda
Súťažiť ste mohli vo viacerých disciplínach - atletické preteky v behu, v skoku do diaľky, štafete, hode granátom...
Orientačný beh
Beh lesom po vyznačenej trati spojený s prekonávaním rôznych prekážok a úloh (vedomostných i fyzických).
Dodnes si pamätám, ako som vďaka zlej odpovedi na otázku, čo je to valcha, musela zabehnúť o pol kilometra viac, a keď som sa konečne dostala k ďalšiemu stanovišťu, poslal ma odkaz pekne – krásne naspäť k otázke o valche. Tento omyl stál naše družstvo víťazstvo a s ním spojenú škatuľu plnú horaliek. O svalovici na druhý deň ani nehovorím.
Súťaže dvojíc
Ak ste mali šťastie na nekonzervatívnych vedúcich, mohli ste zažiť príjemné pocity z fyzickej blízkosti osoby opačného pohlavia pri rôznych párových súťažiach – skákanie so zviazanými nohami, v mechoch či beh s partnerkou v náručí.
Naši vedúci mali poriadny zmysel pre humor, pretože do jedného mecha, v ktorom sa malo skákať, ukryli myš a čakali, kto si práve ten mech vyberie. To ste mali vidieť, ako dotyčná fešanda výskala, keď jej po nohe malá nepleška začala liezť v snahe dostať sa z mecha. Ktovie, kto sa bál viac? Zuza alebo myš?
Nočný pochod
Vyvrcholením letných táborov bol nočný pochod, najlepšie lesom. S baterkami a malou dušičkou, pretože v tmavom lese aj najväčší odvážlivci skrotli, ste kráčali cestičkou a načúvali, čo kde zašuchoce a kde na vás vyskočí vedúca prezlečená za strašidlo. A aj keď ste už mali pätnásť a vedeli, že strašidlá samozrejme neexistujú, ten pocit nepríjemného očakávania si isto pamätáte dodnes.
Ja som si nočných pochodov zažila hneď niekoľko. Ten najlepší som absolvovala ako táborová vedúca. Ako vždy, čakali sme v lese na dohodnutých stanovištiach na deti, cez seba biele plachty. Baterky sme nemali, aby nás nebolo príliš vidieť. Čo sme však netušili, bolo to, že deti pokojne odfukujú v posteliach a my štyri baby na ne čakáme v lese zbytočne. Keď ani po pol hodine od plánovaného štartu žiadne deti neprichádzali, začali sa ma zmocňovať obavy. Predsa len, sama v lese, bohvie ako ďaleko od ďalšej vedúcej, bez baterky a bohužiaľ i bez telefónu (no i tak tam nebol signál). Váhala som, či sa vrátiť alebo čakať, možno sa len pre niečo zdržal štart. Skrčená za smrekom som čupela ktovie ako dlho, keď tu zrazu začujem šuchot. No paráda, konečne deti. Lenže ten šuchot sa približoval akoby z viacerých smerov. Mala som pocit, že ma niekto alebo niečo obkľúčilo a pomaly sa to ku mne približovalo. Keď som potom zbadala niekoľko párov svietiacich bodiek, bolo mi jasné, že to nie sú deti, ale vlci. Bez rozmýšľania som začala vrieskať ako zmyslov zbavená a utekala, ani neviem kam, až kým som sa s jedným z „vlkov“ nezrazila. Bol to Boris, vedúci chlapčenskej skupiny. Chudák Boris ležal zvalcovaný na zemi, ja na ňom a ostatní chalani sa len rehotali. Boris ma večer na diskotéke odškodnil kolečkom slaďákov a vášnivým bozkom vonku za jedálňou.
Táborová diskotéka
Dievčatá sa viac ako na nočný pochod či súťaže tešili na táborové diskotéky. Po večeri nabehli do svojich izieb, obliekli to najlepšie, čo v tábore mali, zväčša posledné čisté tričko a kraťasy, v lepšom prípade sukňu. Tie šťastnejšie sa i nalíčili šminkami, čo si prepašovali z domu. Ak v niektorej izbe bolo podozrivo viac dievčat, bolo jasné, že tam nájdete najväčšiu koncentráciu šminiek a voňaviek.
A tak, vymaľované ako princezné, možno i o trochu viac bolo vhodné, ponáhľali sme sa k jedálni, lebo tam sa konali diskotéky, a očkom pokukovali, či už ide aj ten, ktorý nám padol v tábore do oka.
Chlapci, tí mali z diskoték viac stresu ako radosti. Poväčšine nemali žiadne tanečné skúsenosti a na parkete sa pohybovali ako koza na paši... A boli si toho žiaľ i vedomí. Škoda, že netušili, že dievčatám to bolo aj tak jedno. Fešákovi sa prepiekol aj nemotorný tanec. Veď čo tam koho po tancovaní?
Tajné izbovice
Dávno po večierke sa ozýval po chodbách tichý, tajomný šuchot. To sa vyvolení premiestňovali na izbu, kde sa konala nočná party – izbovica. Taká malá predpríprava na žúrovanie na intráku. Vtedy ešte zvyčajne bez alkoholu.
Na izbovici sa hrali omnoho zábavnejšie hry, ako boli tie oficiálne táborové. Azda najväčší úspech mala "Fľaša" – bozkávanie dvoch náhodne vybratých ľudí dávalo nádej, že možno, pri troche šťastia, padne i prvá pusa s tým či tou, ktorí sa vám tak páčili.
A čo tak hra "Vadí nevadí"? Buď ste splnili zákernú úlohu, ktorú vám vymysleli ostatní, alebo dali do „banku“ jeden kus svojho oblečenia (ktorý ste mali na sebe, samozrejme). Práve pri tejto hre dostávali naše pubertálne hormóny prvé zaťažkávacie skúšky. Rýchlo sme však z návalu vzrušenia vytriezveli, keď náhle vtrhla do izby vedúca, čo mala nočnú službu, a s krikom žúrku rozpustila.
Asi netreba dodávať, že zopakovať ďalšiu už bol nadľudský výkon.
Prvé lásky
V každom tábore sa našlo hneď niekoľko adeptov a adeptiek na prvú lásku. Priznajte, že aj vy ste takú zažili. Niekto len platonickú, inému sa ušli aj prvé bozky.
Dievčatá obdivovali chlapcov, ktorí odvážne pretekali v táborových súťažiach. Na diskotéke sa nevedeli dočkať „slaďákov“ a dúfali, že ten ich vytúžený ich príde požiadať o tanec.
Chlapci, tí to spravidla tak dojemne neprežívali. Radšej potajme špehovali dievčatá, čo bývali na prízemí, pri prezliekaní, tí odvážnejší i v sprche, kým ich nenačapali. V tom prípade mali poriadny malér.
A aký zážitok utkvel v pamäti vám?
Eva: „Spomínam si, ako som si vždy po večeri nachádzala pod vankúšom ľúbostné odkazy: „Lúbim Ta.“ Či „Milujem ta, velmy.“ Podpísaný bol vždy J.K. Keďže som bola presvedčená, že je to Janko Kováč, odchytila som si ho raz po večeri a pobozkala ho. Ten si ale len utrel ústa a dosť znechutene sa zašklebil. A tak som zistila, že odkazy mi neposielal Janko, ale Juraj Kyselák, malý okuliarnatý tučko, navyše o dva roky mladší.“
***
Peter: „Úplne top bol tábor v roku 2002. Bol som tam s mladším bratom, ktorý mal vtedy sedem rokov. Pri nočnom pochode som ho mal mať na starosti, spolu s ešte jedným rovnako starým chalanom. Keď ale na mňa baterkou spoza smreka zablikala kočka odvedľa z izby, vykradol som sa za ňou aj s baterkou. Zažil som skvelé prvé bozky. Horšie bolo, že brácho s kamošom sa vďaka tomu, že nemali baterku, stratili a ďalšie dve hodiny ich zúfalí vedúci hľadali po lese.“
***
Erik: „Mal som štrnásť a strašne som sa zamiloval do vedúcej Karin. Mala myslím osemnásť a bola fakt kus. Krásne telo, sexi úsmev a k tomu bola taká rázna sekera. Hrozne mi to vtedy imponovalo. Počas celého tábora som sníval o tom, ako niekde ostaneme sami a budeme sa bozkávať. Samozrejme, nič také sa nestalo, ale aj tak na ten tábor rád spomínam.“
***
Slávka: „Ako sedemročnú ma naši dali do tábora. Trval len dva týždne, ale mne to pripadalo ako večnosť. Ako naschvál, neboli tam žiadne deti môjho veku. Mobily tam byť nesmeli, a tak som mame každý deň posielala pohľadnicu s rovnakým odkazom: „PROSÍM, PRÍĎTE SI PO MŇA! BUDEM POSLÚCHAŤ DO KONCA ŽIVOTA.“ Prvá pohľadnica dorazila k našim v deň môjho príchodu z tábora, zvyšné prichádzali jedna po druhej ešte ďalšie dva týždne.“
***
Lenka: „Najlepší zážitok z tábora bol skôr vtipný ako romantický, aj keď sa spája s najsexi chalanom. Volal sa Tomáš a všetky baby sme do neho boli zbláznené. On si to patrične užíval a bol hrozne namyslený. Až do dňa, keď sme mali táborové preteky a jemu pri behu na sto metrov praskla guma na kraťasoch, tie skĺzli až na kolená. Keď si ich išiel zdvihnúť, všetkým prítomným nechtiac vytrčil svoje obnažené pozadie, ktoré predtým zakrývalo tričko.“
Nezabudnuteľné zážitky z letných táborov: Opitý animátor, hororové nočné hry a žiadna hygiena Čítajte
