Od začatia mojej práce v najznámejšom pracovisku absolventov Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici už ubehlo pár mesiacov. Medzi grilmi a fritézami sa cítim ako doma, viac času trávim s kuracími nugetkami než s vlastnými kamarátmi (žartujem, nemám kamarátov) a už som si nejednu libru zarobil. Preto som sa rozhodol, že je čas posunúť sa ďalej.
Obracal som burgery v mekáči. Aká je v skutočnosti práca, z ktorej si ľudia robia srandu? Čítajte Posúvam limity
V šatni máme ružovú nástenku plnú motivačných citátov ako zo stránky Svet bohatých. Je tam napísané, že každý je jedinečný, že máme mať pozitívny prístup k životu, že tímová práca je kľúčom k úspechu a tak podobne. Jediné, čo som si odtiaľ odniesol je, že rady Dala Carnegieho sú nahovno.
(zdroj: FB / Svět Neúspešných)Čo ma na motivačnej nástenke zaujalo bola informácia, že mekáč "podporuje zamestnancov, ktorí chcú posúvať svoje limity." Rád posúvam svoje limity, hlavne finančné limity, za tie by som si dal aj vŕtať do kolena. Ten citát narážal na systém povyšovania. Poznáte to, začínate ako loser, a potom ste jednoducho rovnaký loser, len sa to inak volá a za hodinu máte o nejaké čísielko viac.
V mojom prípade sa tento druhý stupeň losera nazýva crew trainer (ospravedlňujem sa všetkým militantným Slovákom, ale budem používať anglický názov, pretože trenažér posádky znie naozaj hlúpo - ďakujem Google Translator). Spýtal som sa svojho bulharského kamaráta Ivana, či to za to stojí. Jeho odpoveď bola jednoznačná: “same shit, more money”, teda “rovnaké hovno, viac peňazí”. Rád budem robiť rovnaké hovno za viac peňazí, tak som teda išiel za manažérom.
Pohovor u manažéra
Vysvetlil som mu, že mekáč je moja srdcová spoločnosť, celý môj pracovný život (teda približne 8 mesiacov) tu pracujem a už si ani neviem predstaviť život bez tejto práce. To som myslel tak, že keby som tu nepracoval, tak si inú prácu nenájdem, a teda by som do niekoľkých dní zomrel od hladu na ulici. Ktovie, ako si to manažér vysvetlil, každopádne súhlasne a uznanlivo pokyvoval hlavou ako rapper v najlepších rokoch.
Potom však z jeho úst vyšla neočakávaná otázka, ktorá predstavovala povestný nôž do chrbta: “Máš nejakú hlbšiu motiváciu, prečo by som ťa mal povýšiť?” Chvíľu som na neho civel v nemom úžase, čo si on vysvetlil nedostatkom mojej angličtiny - to mi prinieslo potrebné sekundy na vymyslenie niečoho fakt hlbokého. Prvá odpoveď, ktorá mi prišla na um, bolo Ivanovo povestné “chcem robiť rovnaké hovno za viac peňazí”, to som si však našťastie rýchlo rozmyslel.
Odrazu mi prišlo na rozum spásonosné klišé z tabule v šatni “chcem posúvať svoje limity”, ktoré som doplnil duchaplným “pretože mám rád túto spoločnosť.” Manažérova tvár sa roztiahla do úsmevu o veľkosti prémiovej žemle, ktorú používame na tie najväčšie burgery.
Začal mi triasť rukou a prehlásil, že mekáč hľadá do svojich radov zamestnancov ľudí ako ja - s obrovským potenciálom a morálnou integritou. To ma dosť prekvapilo, nečakal som že mekáč hľadá ľudí ako som ja, gastarbeiterov - nihilistov z východnej Európy. Firemné stratégie však vymýšľajú ľudia ďaleko múdrejší ako ja, a tak som len pokýval hlavou a opätoval jeho stisk ruky, ktorý mi drvil pravú ruku.
Internet Explorer – najväčší nepriateľ
Stať sa crew trainerom však nie je len tak! Človek musí zložiť mnoho testov cez internet, čo je extrémne náročná úloha. Nie kvôli tomu, že tie testy sú nejako náročné, ale sú prispôsobené na prehliadač Internet Explorer 8. Internet Explorer 8. To je prehliadač, ktorý vyšiel pred desiatimi rokmi, a tak stále padá približne každých 5 minút.
Pre predstavu, ako strašne zlé to je - ešte aj portál Slovensko.sk, čo bol jeden z najväčších tunelov v histórií Slovenska (a to si treba uvedomiť, že Slováci sú nejakí znalci v tomto obore!) je modernejší ako web stámiliárdovej korporácie, ktorá je ekonomicky silnejšia ako Lotyšsko (viem, že som to hovoril v minulom článku, ale predstavte si, že by všetci v Lotyšsku mali iba Internet Explorer 8). Testy sa teda rovnali nekonečnému utrpeniu, ktoré pominulo, až keď som si pri vypĺňaní otvoril tretiu pintu piva.
Kapitolou samou o sebe sú náročné otázky. Jedna konkrétna mi uviazla v pamäti, znela nejak takto: Ktoré z týchto informácií sú pravdivé o najznámejších hranolkách na svete? Možnosti boli: a) sú vyprážané; b) sú solené; c) sú zo zemiakov; d) všetky uvedené možnosti.
Keď som videl túto otázku, upadol som do hlbokej depresie. Cítil som sa ako v horúcom kresle, nohy sa mi triasli, dlane potili, Martin Nikodým na mňa pozeral spoza obrazovky svojim prenikavým pohľadom, ktorým roztopil srdcia tisícov žien.
Aká bola teda správna odpoveď? Sú vyprážané? Čo keď nie sú? Možno sa pečú, možno ich jednoducho servírujú rovno zmrznuté! Čo možnosť B? A čo možnosť C? Čo keď sú vyrábané z kalerábu alebo cvikly? Ako to preboha môžem vedieť?!
Bol som v totálnom strese, na chvíľku som si dokonca povedal, že toto nie je pre mňa, že táto životná skúška je jednoducho príliš veľa a mal by som to vzdať. Nakoniec som si uvedomil sľub daný svojej materskej firme. Sľuby sa síce porušujú - manželské, kamarátske, partnerské, rodičovské. Ale existuje jeden sľub, ktorý je posvätnejší ako všetky ostatné, sľub daný obludnej svetovej korporácii, ktorá chce posúvať moje limity.
Preto som sa hlboko zamyslel a nakoniec aj s božou pomocou a pomocou samotného Ronalda McDonalda označil správnu odpoveď D. Teraz vážne, okrem takýchto zahrievacích otázok tam bolo aj dosť skutočne náročných (viete, koľko stupňov musí mať regál, v ktorom sa drží uvarené mäso? Neviete? Tak šup-šup robiť do mekáča).
Kolegovia
Ľudia sa v mekáči menia dosť rýchlo. Je to teda skvelá príležitosť spoznať nových ľudí. Špeciálne mi v pamäti utkvel mladý Talian, nazvime ho napríklad Mário. Mário je v Británii len niekoľko mesiacov, no už od začiatku si každého získal svojim humorom a bezstarostnou povahou. Nikdy však nehovoril o tom, čo robil predtým, kde žil, a prečo prišiel sem.
Raz som sa ho to spýtal iba tak, medzi rečou, a to bol moment, keď bol prvýkrát za niekoľko mesiacov naozaj vážny. “Vieš, ešte pred pár mesiacmi som za deň-dva zarobil asi toľko, koľko tu v mekáči za mesiac.” To mi nedávalo zmysel, prečo potom prišiel sem? Ako si dokázal mladý človek bez vzdelania dokázal zarobiť toľko peňazí? “Díloval som drogy. Nie len trávu, ale aj všeličo iné. Mal som veľa peňazí, veľa dievčat okolo mňa, chodil som každý deň na nejakú párty. Počas dňa to bolo všetko super. Ale vieš, tie noci boli strašné. Predtým, ako som prišiel do Británie, som bol stále v strese. Budil som sa niekoľkokrát do noci – stále sa mi snívalo, že mi policajti klopú na dvere, zoberú ma niekde na súd, dostanem 20 rokov a vyjdem odtiaľ ako 40-ročný starec. S ľuďmi, ktorí chodili ku mne domov, som bol dohodnutý, že mi zavolajú na mobil a nebudú klopať, lebo som bol šialený z toho klopania. Nakoniec som skončil tak, že som bez niekoľkých tabletiek každú noc nevedel vôbec spať. Rozhodol som sa, že s tým seknem, za posledné peniaze som si kúpil letenky sem.“
Bol som dosť v šoku z tohto vyznania a aj on vyzeral tak, že mi povedal viac, než pôvodne chcel. Nakoniec predsa len dodal: „Ľudia vravia, že práca v mekáči je shit. No ja som už roky nebol šťastnejší, ničoho sa nebojím, viem pokojne spať a živím sa poctivou prácou. Kto je viac než ja?“ Človek, ktorý robí jednu z najviac podceňovaných prác na svete, je veľmi šťastný už len kvôli tomu, že večer môže pokojne spávať a robí poctivú robotu. Perspektíva je naozaj dosť silná vec, v mekáči o to viac.
Dá sa prácou v “mekáči” rozbehnúť kariéra? Pýtali sme sa bývalých zamestnancov Čítajte
