Ženy „nematky“ asi pochybovačne dvíhajú obočie: „Čo to tu splietaš, čo je také strašné na tom, ísť na nákupy?“ No vlastne nič. Pokiaľ pri tom nemáte jedného, dvoch či dokonca troch neposedných asistentov – svoje nadovšetko milované deti. Pri nich sa i bežný nákup v potravinách môže zvrtnúť na adrenalínový zážitok.
Odchod z domu
Výstup prvý – Obliekanie
Všetko to začína už doma. Ak máme šťastie a je práve leto, odchádza sa z domu pomerne ľahko. Stačí obuť sandálky a ide sa. Po zvyšok roka zápasíme s tými malými chobotničkami a snažíme sa im navliecť pančušky, svetríky, bundičky, zasa pančušky, pretože si ich stihli medzičasom vyzliecť, alebo (čo je ešte horšie) ocikať... Po pol hodine zápasenia a plaču (z oboch strán, lebo aj vy už máte dosť) nastane čas na obúvanie...
Výstup druhý – Topánky
Počasie vonku naznačuje, že leto je už za dverami. Takmer tridsať stupňov, voľba obuvi je jasná – sandále. Moje deti však majú spravidla odlišný názor na výber obuvi a pri pohľade na sandálky spustia rev, že oni chcú snehuľky. A presvedčiť ich o tom, že snehuľky nie sú vhodné, bude stáť ďalšiu polhodinu času a kopu kriku okolo. (Čo si asi teraz myslia susedia?)
Vyparádení, obutí konečne vyrážame z domu. Niekedy sa ešte od výťahu vrátime, no veď „mama, kakať!“. Bez toho by to hádam nešlo.
Zmätky matky: Najnemožnejšie situácie, keď sa dieťa môže vypýtať cikať alebo kakať Čítajte 
Nákupný vozík
Výstup tretí – Hore a dole
Mladšieho posadím do vozíka, staršieho za ruku vediem do obchodu. V momente, ako vstupujeme dnu, spustí mladší rev: „Dolééé!“ Starší zasa narieka, že chce ísť „hore“. Ok, výmena pozícií. Kým dávam staršieho do vozíka, mladší niekam odbehne. Zúfalo pátram pohľadom, kde sa stratil. Nájdem ho pri sladkostiach. Starší sa mu vyškiera, že „haha, ja sa vozííím!“. Mladší spustí rev, lebo on chce ísť hore. Prečo ešte niekto nevynašiel vozíky, kde usadím dve deti?
Obaja sa pchajú do vozíka, ani jeden nechce ustúpiť ani po päťminútovom dohováraní, zahrňujúcom rožtek ako úplatok. Kašlú mi naň a hádajú sa ďalej. Vtom starší čosi zbadá a štverá sa z vozíka dole. Fajn. Idem tam vložiť mladšieho. Ale ten hučí, že chce behať. Letí za bratom a ja s vozíkom manévrujem medzi regálmi, aby som ich našla a pochytala.
Pečivo
Výstup štvrtý – Nechytať!
Konečne ich mám opäť pri vozíku a mierime kúpiť pečivo. Zbadajú bagety a pištia, že chcú papať. Vysvetľujem, že kúpime rožtek, bagety boli predpečené a mrazené, takže nie sú zdravé (viem, zbytočný monológ).
Ešte ani nedopoviem myšlienku, už pchajú malé rúčky do košíka so žemličkami (rovnako predpečenými, ach jaj!). Kým sa k nim prederiem pomedzi ľudí, už si na nich veselo pochrumkávajú. Výdych, nádych! Chce to pokoj. Nerieš, čo nemôžeš poriešiť, hovorím si v duchu.
Jogurty
Výstup piaty – „Ja cem kravú!“
Deti, zabavené pečivom, poslušne kráčajú k mliečnym výrobkom. Nakladám nejaké jogurty a chystám sa ešte zobrať mlieko. Vtom začujem padnutie niečoho do vozíka. Obzriem sa a zbadám balenie známeho „bodkovaného pudingu“. Vraciam ho späť do regálu s vysvetlením, že doma puding uvaríme s piškótikmi, aj s malinkami. „Necem pikóty, cem kravúú!“ Kričí mladší a starší ho podporí zdvihnutým palcom: „Máš recht, brácho!“ Čo prosím?
No nenechám sa vydierať. Ťahám vozík ďalej aj s plačúcim mrňúsom a bratom, ktorý sa snaží vyštverať sa naň zboku. „Lebo som holorezec, vieš?“.
Pitie
Výstup šiesty – Myslíme na tata
Idem ešte vziať nejaké minerálky a môžeme ísť zaplatiť. Premýšľam v duchu. Neprezieravo prejdem okolo regálu s akože detskými džúsikmi. Teda odporne sladkými vodami s prekrásnymi obrázkami.„Mama, som smädný!“ zareaguje okamžite drobec.
„Doma si dáme čajík“, vysvetľujem a rýchlo mierim k minerálkam. Medzitým starší pribehne a hádže čosi do vozíka. „Povedala som, že doma si dáme čajík, žiadne džúsiky neberieme!“
„Ale to je nie džúsik, to je pivo pre tata. Lebo dnes určite tvrdo pracoval.“ Tvrdí mi môj malý murdlant. Vraciam pivo. Sorry, tato. Starší kamsi odbieha a vracia sa pre zmenu s celým kartónom pív. „To keby bol tato moc smädný, lebo pani učiteľka povedala, že keď je teplo, treba veľa piť.“ Už mám na jazyku prednášku o pitnom režime a alkohole, ale zdržím sa, lebo aj tak by to nepadlo na úrodnú pôdu. Vykladám nenápadne kartón piva a ponáhľam sa k pokladni.
Čakanie na Godota
Výstup siedmy - Chcem niečo!
To, že pri každej pokladni je vždy veľa lákadiel pre deti i dospelých, je vynikajúci marketingový ťah. Dobre o tom všetci vieme, ale i tak málokedy odoláme a niečo z maškrtiek na poslednú chvíľku prihodíme na pás.
Pani pred nami zrejme vykúpila pol obchodu a čakanie sa zdá byť nekonečné. Nudia sa aj deti. Žemličky sú dávno zjedené a poškuľujú po sladkostiach, ktoré sú na dosah.
„Mami, lízatko, iba jedno, prosíííím! Mami, žuvačky! Mami, kinderko... medvedíkov...“ Mám čo robiť, aby som stihla vyberať z rúk, čo sa malým chobotničkám podarí ukoristiť. Konečne sa dostávame na rad.
Pokladňa
Výstup ôsmy – Chcem ísť domov!
Párminútový nákup mi pripadá ako poldňová túra. Unavená naháňaním detí, kľučkovaním s vozíkom pomedzi regály a nekonečným vysvetľovaním vykladám nákup na pás pri pokladni. Deti pištia, že už chcú ísť domov. Starší potrebuje cikať. „Už len chvíľka, vydrž!“
Ohučaná, v strese rýchlo nakladám nákup do tašiek, platím, vlastne už ani neviem koľko a za čo, a utekám za starším, ktorý „to už nevydržííí!“.
Keď sa konečne dostaneme domov, tatinko už sedí v kuchyni a pokladá otázku, ktorú z duše nenávidím: „Čo budeš dnes variť?“
„Nič, kúpili sme kravu a pivo.“ Odpovedá pohotovo synátor a vyberá „svoj nákup“ z tašky.
Zmätky matky: Zážitky namiesto sladkostí! Čokoládu nahraďte na Deň detí výletom Čítajte
