Ak stále váhate, či si ušetriť trochu viac peňazí a vybrať sa na Island, fotky Petra Kováča vás presvedčia, že sa to naozaj oplatí.
Talentovaný fotograf sa na Island vybral s partiou ôsmich kamošov. Letenky kúpili začiatkom januára, na ostrove strávili 8 dní a 7 nocí. Prvý a posledný deň mali rezervovaný hotel v Reykjavíku, zvyšných 5 nocí chceli spať v spacákoch.
"Najväčší extrém bola prvá noc, keď sme spali len tak vonku a v noci bolo mínus 9. Kto nemal dobrý spacák, ten si veľmi neoddýchol. Potom to už ale bolo stále lepšie. Tretiu a piatu noc sme našli parádne prístrešky pri kempoch, štvrtú sme objavili hotel pri pláži, ktorý mal fajn cenu, tak sme to zobrali. Najviac sa nám ale páčila druhá noc, keď sme kúsok pod vodopádmi, vedľa skalného brala, objavili opustenú chatku, ktorá už síce chátrala, no bola v nej elektrina aj postele. Spať tam bol naozaj zážitok," povedal 25-ročný vyštudovaný žurnalista pre Fičí.
Fotiť začal v roku 2009, keď bol prvýkrát v Tatrách. "Príroda, ktorú som videl, ma oslovila natoľko, že som po ceste domov išiel rovno do obchodu s foťákmi. Ten prvý, drobný kompakt, mi vydržal do roku 2012, potom som si kúpil zrkadlovku ktorou fotím dodnes," povedal Peter pre Fičí.Hoci ho to vždy ťahalo k foteniu prírody a krajiny, stále viac ho lákajú aj dokumentárna a sociálna fotografia.
Keď sa s kamarátmi rozprávali o výlete na Island, neváhal. "O Islande sa totiž vie, že má nádhernú nedotknutú prírodu a v nej miesta, aké nie sú nikde inde na svete. Sedem dní, ktoré sme tu strávili, nám to len potvrdilo," hovorí.
Celý výlet ho stál približne 400 eur a tým, ktorí chcú krásu z jeho fotiek vidieť naživo, odporúča zabookovať si letenky, prenájom auta aj ubytovanie v predstihu. O ubytovanie a prenájom auta je totiž veľký záujem.

Z výletu vznikli naozaj nádherné fotografie, ktoré Peter doplnil aj príbehmi.
Skógafoss je naživo ešte oveľa väčší a mohutnejší, ako som ho poznal z obrázkov. Keď raz k nemu pôjdete, určite sa oplatí privstať. Je totiž pri ceste a kým ráno tu nebol nikto, krátko po obede som napočítal hádam 300 turistov. Predpokladám, že v lete ich bude ešte niekoľkonásobne viac.

Seljalandsfoss je zrejme najznámejší vodopád na Islande, keďže je relatívne blízko Reykjavíku a takisto blízko hlavnej cesty. Navyše je naozaj nádherný a cez dutinu v skalnom brale sa dá prejsť poza neho z jednej strany na druhú.

Na jazere Jökulsárlón sme stretli dvoch Slovákov, pričom jeden z nich správne poznamenal, že je to krásne, no trochu smutné miesto. Práve tu sa totiž ľadovec drobí na menšie kúsky a postupne roztápa. Zamrznutých krýh je v ňom údajne stále viac.

Bolo to naša posledná noc na Islande, a teda posledná šanca vidieť polárnu žiaru. Predpoveď však ukazovala husté oblaky, ktoré sa mali potrhať až ráno o štvrtej, aj to iba na malom kúsku asi 50 kilometrov od Reykjavíku. Napriek únave z celého týždňa sme vstali a nasadli do áut. Keď sme však prišli do cieľa, predpoveď vravela, že žiara bude svietiť už len 15 minút, a my sme žiadnu nevideli. Keď tu zrazu...

Až doma som zistil, že túto pláž volajú Diamond Beach, čo je naozaj príznačné. Pevninský ľadovec sa tu totiž roztápa do mora, a vlny ho následne v malých kúskoch vracajú na pláž. Tá je plná tmavých skál a piesku a kúsky ľadu na nej skutočne pripomínajú diamanty.

Teplomer ukazoval -9 a fúkal silný a studený vietor, keď sme vyrazili na 20-kilometrovú túru k vodopádu Haifoss. Zážitok bol už len pohľad pred seba, kde sedem ľudí kráčalo rozľahlou monotónnou a drsnou krajinou.

Maják za Reykjavíkom sme objavili náhodou. Je na ostrovčeku za mestom a vedie k nemu len úzky skalný chodník obkolesený morom. Lepšie miesto na obed v tej chvíli neexistovalo.

Takto vyzerá islandská D1-ka. Úzka, bez billboardov a obklopená nádhernou prírodou. Ako oznámila navigácia, v jednom úseku sme išli 130 kilometrov bez jedinej možnosti odbočenia.

More sa zdalo byť vzdialené od cesty len pár desiatok metrov, a tak sme vystúpil z áut a pobrali sa k nemu. Ako sme čoskoro zistili, rovina pokrytá snehom úplne skreslila náš pohľad a k pláži sme napokon odkráčali takmer päť kilometrov. Ale oplatilo sa.

Čo ma prekvapilo, bola rôznorodosť počasia. Kým na jednom mieste svietilo slnko, o pár kilometrov už pršalo a inde snežilo. Niekde zem pokrývali tmavé skaly, inde sneh a inde zas zelený machový koberec.

Keď sme večer objavili v skalnej rokline tento vodopád, podotkol som, že ráno sa sem prídeme okúpať. Myslel som to ako žart, ale Tomáš a Filip sa nesmiali. :) Keď potom ráno zobrali plavky, už sa nedalo vycúvať.

Skalné útvary, takzvaní trollovia, ktorí vytŕčajú z mora, sú hlavným symbolom mestečka Vik. Aj vďaka tejto atrakcii ide o najosídlenejšie miesto v okruhu 70 kilometrov. Má 318 obyvateľov.

Prvé tri noci sme spali vonku a v spacákoch na miestach, kde nás zastihla noc. Štvrtú noc sme už ale našli hotel. Tam vpravo, na druhej strane mora, pod kopcom, to je on.

Takto som zbadal ľadovec prvýkrát v živote. Bol hneď za ľadovcovým jazerom, pod Hvannadalshnjúkurom, najvyššou horou Islandu, ktorú v tej chvíli osvetľovali prvé lúče vychádzajúceho slnka.

V inej krajine by na týchto lúkach stáli hotely a pred ohradeným vodopádom aj pokladňa na zaplatenie vstupného. Na Islande je to ale iné - slobodné. Zatiaľ.

Takto nejako si budem Island pamätať. S horúcimi prameňmi, tmavými cestami, zeleným machom, hnedými lúkami a pahorkami pokrytými snehom.

Ľadovec Vatnajökull je s rozlohou 8100 km² druhý najväčší v celej Európe. My sme síce po ňom prešli len pár metrov, ale stačilo to na pochopenie krásy tohto miesta.

Marcový Island nemá veľa farieb. A práve to ho robí ešte zaujímavejším.

Pri Skógafosse sa dalo kráčať až nad vodopád a zhora sledovať čajky, ktoré tu prelietali.

Všetky plánované miesta sme navštívili, až na jednu výnimku. Keďže sme nemali auto na prekonávanie riek, museli sme vynechať Thórsmörk - pohorie známe širokými údoliami, ktoré sú prepletené ľadovcovými riekami. Keď sme na konci výletu nasadali do lietadla, bolo nám jasné, že spomínané miesto už neuvidíme. Avšak...

Petra Kováča môžete sledovať na Facebooku aj na Instagrame.
