Dominika: V siedmom ročníku na základnej nám slovenčinárka zadala projekt, na ktorom sme pracovali polroka. Súčasťou bola vlastná tvorba básní, opisov, nejaké to rozprávanie... Nebyť jej, nikdy nezačnem písať, neviem, čo chcem v živote robiť, a rozhodne by som netušila, na akú výšku mám teraz ísť.
***
Zuzka: Keď si môj slovenčinár na strednej všimol, že celkom viem písať, ale sama sa k ničomu nedokopem, dával mi každý týždeň nejakú tému. Mala som napísať hocičo a doniesť mu to. Nakoniec z toho vzniklo zopár dosť dobrých vecí.
***
Veronika: Na strednej som mala profesorku literatúry, ktorá verila v každého z nás, aj v ľudí, ktorí sa neunúvali si nikdy nič prečítať. Niekedy nás zámerne ťahala k čítaniu, ktoré bolo kontroverzné - buď išlo o erotiku, alebo niečo nechutné. Myslím si, že verila, že každý si dokáže nájsť cestu k čítaniu, len musí nájsť svoj žáner. Okrem toho si z nás robila stále srandu veľmi vzdelaným spôsobom, takže nie vždy každý chápal. Raz nakričala na môjho najsčítanejšieho spolužiaka slovami "Aj ty, Brutus?!", keď už ani on z celej triedy nevedel odpovedať na otázky. Zomrela nečakane pred piatimi rokmi, veľa absolventov prišlo na jej kremáciu. Ja som bola medzi nimi. S mojím bývalým spolužiakom sme nedávno zistili, že obaja, keď máme v živote WTF moment, si spomenieme na ňu. Mala rada WTF momenty, vždy sa na nich vedela zasmiať.
Marián: Na strednej sme mali super učiteľku matematiky. Keď sa zdalo, že nestihneme prepočítať všetky príklady pred písomnými maturitami, dohodli sme sa s ňou, že počas jarných prázdnin sa ešte trikrát doobeda stretneme v škole a prepočítame, čo treba. Respect, Ms Sušilová.
***
Zuzka: V mojom živote mali skvelé učiteľky veľký vplyv. Najprv moja triedna na základke, vďaka ktorej ma rodičia prihlásili na 8-ročné gymko, čo bola pre mňa tá najlepšia vec. A tam som mala výbornú slovenčinárku, vďaka ktorej som sa po sérii rôznych blbých nápadov rozhodla ísť na pre mňa úplne prirodzenú výšku, na žurnalistiku. Samej by mi totiž nenapadlo, že po piatich rokoch v školskom časopise by som to mohla ísť aj študovať, jej našťastie áno.
Juraj: Na kurze o politike mi učiteľ zadal čítať texty, ktoré vychádzali z úplne iného presvedčenia, aké som dovtedy mal. Vďaka nemu som prehodnotil veľa vecí, svoje svetonázory a odvtedy nie som pripečená pravičiarska konzerva.
***
Kristína: Ja si na mojich vysokoškolských pedagógoch vážim najmä to, že dokážu dať spätnú väzbu. Je to niečo, čo by malo byť samozrejmosťou, ale stále to bohužiaľ robí tak 10 percent vyučujúcich. Preto sú pre mňa vzácni a v živote a písaní ma posunuli najďalej.
***
Monika: Na základnej to bola určite moja učiteľka matematiky, ktorá ma dokopala k všemožným matematickým súťažiam. Keď som jej niekedy povedala, že tieto úlohy vyriešiť neviem, tak mi sama pomáhala. Nepočítala ich za mňa, ale vnukla mi myšlienku, ako by sa to dalo vyriešiť. Z každého môjho úspechu na tých súťažiach sa tešila asi viac ako ja. Občas si na ňu teraz, ako absolventka VŠ, na ktorú sa 95 % ľudí prihlásila z dôvodu "nie je tu matika", spomeniem. Rozmýšľam, či by som neurobila lepšie, keby som sa na strednej na tú matiku nevykašľala a nenahovorila som sama sebe, že chcem robiť niečo kreatívne.
Janka: Ja som mala dobrú školiteľku na výške. Brutálne ma žmýkala, ale keď som išla obhajovať bakalárku, vedela som, že si stojím za tým, že to je áčková práca a je urobená poriadne. Ona nespávala po nociach, aby nám opravovala naše práce načas, opravovala všetko - čiarky, gramatiku, štylistiku, všetko. Najviac si pamätám jej poznámky o tom, ako ma Fičí pokazilo, lebo píšem príliš publicisticky. Občas som na ňu mala nervy, ale teraz je to číra vďaka. Dokonca mi neškolí diplomku, ale je ochotná mi ju pozrieť popri ďalších piatich svojich bakalároch.
***
Monika: Na výške môj školiteľ bakalárky. Na moje maily, ktoré som mu poslala o tretej ráno, som už o ôsmej mala odpoveď (aj keď mne odpovedať jemu trvalo podstatne dlhšie). Keď si predstavím, koľko času nad ňou musel stráviť - pripomienkoval mi každú drobnosť, ktorú som mohla vylepšiť, doslova každú čiarku, ale nie tak, že buzerácia, ale jednoducho úprimný záujem - no proste obdiv človeku, ktorý si tú prácu celú prečítal viackrát ako ja (no dobre, ja som si ju celú neprečítala nikdy, ale on najmenej 5-krát a fakt bola príšerne dlhá).
Čedomirka: Moja učiteľka francúzštiny do nás osem rokov hučala všetky pravidlá, časy, slovíčka a výslovnosť. Okrem toho sme ale spoznávali aj francúzsku kultúru cez filmy a piesne, takže teraz môžem každodenne v práci komunikovať s Francúzmi. Taktiež nám vybavila tri výlety do Francúzska, čo boli vlastne moje prvé výlety mimo Slovenska a bez rodičov.
***
Lenka: Najlepšiu učiteľku, ktorá mi skutočne niečo odovzdala, som mala až na vysokej škole. Naučila ma toho veľa nielen o písaní, bola taktiež naša hlasová pedagogička, ktorá nebola študovaná a nemala kopu titulov pred menom a za menom. Bola učiteľka s celoživotnou praxou a podporila ma najmä pri písaní záverečnej práce (narozdiel od mojej školiteľky). Dodávala nám každý deň toľko motivácie, pozitivity, energie a rád do života, ako dovtedy nikto.
Janka: Ja mám s jedným učiteľom skôr vtipné zážitky. Začal úplne drsne, vyžadoval si svoj rešpekt, ale nakoniec bol náš veľký kamoš. Nedá sa to ani opísať, bola to ikonická postavička, týpek, ktorý mal papiere na to, že je hyperaktívny. Stále nosil kľúče na šnúrke na krku, lebo ich všade zabúdal. Vždy sa nás pýtal: "Decká, nevideli ste moje kľúče?" Keď sme boli prváci, mali sme s ním prax a hovoril nám, že keď vidíme akýkoľvek nový materiál, hocičo, čo nepoznáme, máme si ho obchytať a poklepať naň. My sme naňho, samozrejme, pozerali ako na debila, ale teraz je to moja totálna úchylka a ak vidím nový materiál, musím si ho obchytať. Bol to učiteľ, ktorý bol učiteľom života, a to nielen v škole.
***
Simona: Moja angličtinárka na strednej bola brutálne prísna, v prváku som takmer prepadla z angličtiny. Vždy nám ale dala druhú šancu a fakt sa snažila niečo nás naučiť. Zmaturovala som na výbornú a teraz vďaka tomu študujem v Škótsku.
Viktória: Môj najinšpiratívnejší učiteľ bol pán profesor Vojtek. Vyštudoval anglistiku, amerikanistiku a žurnalistiku, čo som chcela aj ja (obe školy) a bol odborník na anglické novinárstvo, ku ktorému som ja vždy inklinovala. Okrem toho bol uznávaný prekladateľ. Mala som u neho skúšku a bola z nej jediná skúška, ktorú som za celé štúdium opakovala. Keď som ho dostala ako oponenta bakalárky, tak som preplakala noc, lebo som vedela, že bude prísny. Nakoniec to dobre dopadlo, mala som ho v komisii na všetkých štátniciach a bol mi aj vedúcim dizertačky. Z môjho vzťahu „obdiv a strach“ sa stal veľmi priateľský a kolegiálny vzťah, dokonca sme si potykali, hoci bol starší než môj dedko. Pravidelne som k nemu domov chodila konzultovať a hodiny sme sa bavili o politike, športe, žurnalistike. Úspešne ma doviedol až k titulu PhD. a veľmi sa tešil, keď som aj ja začala spolupracovať s britskými denníkmi. Potom som k nemu chodila už iba sa porozprávať a vôbec som netušila, že jedno z takých stretnutí bude posledné. Dnes už naň iba spomínam, lebo minulý rok v auguste navždy odišiel.
Všetkým učiteľom želáme veľa trpezlivosti a sily na to, aby sa z nich nestala Dolores Umbridgeová.
Týchto 24 situácií poznajú len deti, ktoré majú rodičov učiteľov Čítajte
