Pondelok
8:00 Jingle bells, jingle bells... Do sna sa mi ku krásnemu urastenému námorníkovi vkráda Santa Claus so sobíkmi. Ideš het, dedo jeden!
Budím sa a zisťujem dôvod tejto zvláštnej „návštevy“. Z mobilu mi vychádza od Vianoc ešte nezmenené zvonenie. Volá Stano, režisér. "Drahá, kde preboha si? Už pol hodiny máš byť na skúške!"
Nie, nie, nie! Matne si spomínam, ako som si chcela nastaviť budík, evidentne som sa k tomu už nedostala. Do štvrtej som písala novú epku k seriálu. Termíny ma raz uženú k smrti. Túžim sa vrátiť k svalnatému námorníkovi, namiesto toho len zamrmlem, že už som za rohom a vyliezam z postele.
Keď o hodinu a štvrť pribieham na pľac, Stano fajčí cigu a nervózne na mňa zazrie. Kde preboha toľko trčíš? To si išla na krave, či čo?
12:00 Končíme. Utekám na MHD. Cestou volám donáškovú službu a objednávam "menučko" na obed. Hodina a pol na doručenie? To nemyslíte vážne!? Dovtedy umriem od hladu. Vystupujem z MHD o zastávku skôr, v pekárni schmatnem croissant a kávu so sebou. Dvojitú.
Keď konečne príde jedlo, mám už napísaný článok, pre ktorý mi šéfredaktorka už trikrát volala. No len sa nezblázni, robím, čo môžem!
13:15 Pípne mi pripomienka: 14:00 DIVADLO.
Hm, fajn. Rozmýšam, čo tým chcel autor povedať. Za ten svet si neviem spomenúť. Posledná lyžica paradajkovej polievky skončí presne uprostred nového snehobieleho trička. No super. Keď sa darí...
Pri prezliekaní vytáčam sestru – „Nevieš, čo som dnes mala mať v divadle?“ kričím do dva metre vzdialeného telefónu. „Zas ma máš na hlasitý odposluch?“ pýta sa sestra. „Bože, nerieš, vieš či nevieš? Rýchlo!“ začínam byť nervózna. Neviem nájsť žiadne čisté tričko. Kedy nám už opravia tú práčku?
„Maťko, ty si sa pokakal,“ rieši sestra svoje. Diskutuje so svojím dvojročným synom a ignoruje moje zúfalstvo. Beriem telefón do ruky a ziapem ako zmyslov zbavená. „Veď dobre, už som, tu,“ ozve sa so stoickým pokojom. "Divadlo? No máš tam priniesť ten scenár. Zabudla si?“
Doriti! Scenár. Nemám ho vytlačený. Zapínam tlačiareň. Printing error, hlási počítač. Nie, nie, nie! Mám málo toneru. Píp! Pípne ďalšia pripomienka: TONER! Hm, no super.
Obed nechávam na stole. Rýchlo zhrabnem UBS kľúč so scenárom a kabelku, ešteže mám cestou do divadla copy shop. S vytlačeným scenárom a dvojitým espressom v ruke mierim do divadla. Pozriem na hodiny.
14:15 Hups. Akademická štvrťhodinka. Hádam pochopia.
Počas stretka mi non-stop vibruje telefón. Nechcem byť nezdvorilá a zdvihnúť ho, toto stretnutie pre mňa veľa znamená. Modlím sa, aby si to vibrovanie nikto nevšimol.
Len čo vychádzam z divadla, zisťujem, že mám pätnásť neprijatých hovorov z produkčnej spoločnosti. To už je dvadsiateho? Ten čas ale letí. Jasné. Námet pošlem. Nejde mi net, ale do rána by mal nabehnúť. Jasné, pošlem ihneď, ako sa bude dať. Klamem. Veľmi škaredo klamem.
Námet nemám ani len vymyslený, nieto ešte napísaný. Vraciam sa domov. Pri pohľade na rozjedenú paradajkovú a studený černohor sa mi dvíha žalúdok. Objednávam si pizzu a varím kávu. Silnú, zalievanú. Tri kocky cukru. Nech to čert berie. Potrebujem energiu. Sadám za počítač a zúfalo sa snažím ten námet vymyslieť. Čumím na bielu obrazovku.
Zasa tie Rolničky. Kamoška Lucia ma láka na kávu. Srdce mi trhá, keď musím odmietnuť. Lucy je zdroj nekonečnej inšpirácie. A potom mi to cvakne. Mám námet. Spomeniem si na jej poslednú príhodu z dovolenky na horách a píšem. Som ako v tranze, z ktorého ma vytrhne pizza. Hltám sústo za sústom. Au, spálila som si jazyk. Neviem sa odtrhnúť od počítača ani od jedla.
(zdroj: foodhabits.co.nz)Už to skoro mám. Teším sa. Do toho zasa telefón. Mama. Ježíííš, mami nie! Nie teraz. Zasa ma bude bombardovať otázkami čo robím, či prídem na víkend, a výčitkami, že sa ozvem, len keď mi dôjdu financie. Rozhodnem na zvonenie ignorovať. Prepáč, mami.
O päť minút pípne správa. Fotka mamy a pod ňou text: „Takto vyzerá tvoja matka. Len aby si nezabudla.“ Psychické vydieranie, to jej vždy šlo.
Ďalšia správa. Od sestry. Ozvi sa mamine. Vyplakáva mi tu, že jej už ani telefón nezdvihneš. Odpíšem "OK". Vypínam zvonenie na telefóne.
23:00 Konečne mám námet hotový. Odosielam ho do produkčnej spoločnosti a kontrolujem mobil.
Milión neprijatých hovorov. Štyri maily od šéfredaktorky, dožadujúcej sa toho druhého článku. To mali byť dva? O tom fakt nič neviem. Odpisujem, že mi nejde net a nemôžem ho poslať. V momente, keď kliknem na tlačítko odoslať, mi docvakne, že toto bolo asi to najhlúpejšie klamstvo na svete.
Ťukám ako žeravá do počítača, pijem ďalšiu kávu, aby som udržala oči aspoň polootvorené, a púšťam sa do ďalšej čokolády.
Utorok
3:00 Odosielam článok, nastavujem budík na 6:30 a pridávam pripomienku: Kúpiť diár. NUTNE.
6:30 Niekto zvoní pri dverách. Otvorím a tam Santa s Rudolfom... Objímajú sa, v ruke držia fľašu whiskey a spievajú: JINGLE BELLS, JINGLE BELLS....
